Poďme sa pozrieť na tvár umeleckého Paríža, do tvorivých snáh a do 
ateliérov umelcov, ktorí sú dnes legendami, a za ktorých obrazy sa dnes v aukčných sieňach celého sveta dávajú miliónové sumy. Ale ako to bolo pred viac ako 135 rokmi, aké boli ich začiatky? Ako Paríž plnil ich umelecké sny? Lebo musíme priznať, že Francúzsko má pre dejiny moderného umenia obrovský význam.
Ako by sa teda mala začať naša cesta po umeleckých ateliéroch? Prechádzkou po slnečných uliciach na Montmartri? Ulicou Lepic k Moulin de la Galette alebo na námestí Place de Clichy? Aká je pravda o maliaroch? Aj dnes majú mnohí ľudia v sebe zidealizované predstavy maliara, ktorý stojí v slnkom zaliatom ateliéri nad rozmaľovaným obrazom. Klasický obraz maliara so štetcom v ruke v zápale tvorenia s paletou farieb a hlavne nesmieme zabudnúť na baretku. A ak by došla inšpirácia, vždy je po ruke fľaša absintu. Ale ako vyzerala skutočnosť? Prostredie a ateliéry, kde umelci tvorili, boli väčšinou doslova brlohy. V zime sa nedali vykúriť a v lete sa tam nedalo dýchať, takže sa z pachu farieb a rozpúšťadiel hlava točila viac ako z vypitého absintu. Kresby gumovali kúskami chleba a mnohé ateliéry vyzerali asi takto: nedalo sa tam ani pohnúť, všade nepredané obrazy, kartóny, plech, kov. Ale musíme priznať, že boli aj oficiálne ateliéry uznávaných maliarov. Vtedajší vkus určoval takzvaný akademizmus a o tom, čo je v móde rozhodovala Akadémia krásnych umení – École des Beaux-Arts.
Lenže tu žiadna „moderna“ nevznikala. Takže podmienky k vystavovaniu svojich obrazov nemali parížski maliari takmer žiadne. Až do polovice 19. storočia neexistovala v Paríži žiadna galéria. A tak maliara Gustava Couberta napadla myšlienka založiť výtvarný salón. Túto myšlienku si však privlastnilo vedenie École des Beaux-Arts. Meštiacka morálka zvíťazila nad umením a „jury“ poverená vyberaním obrazov zase len vyberala tie, ktoré spĺňali akademické kritériá, a ktoré spĺňali tradičné štandardy francúzskeho maliarstva (za vhodné boli považované historické či náboženské témy alebo portréty). A tak mladí umelci, ktorí ešte navyše koketovali s novými postupmi a technikami, nemali žiadnu šancu. Maliar sa mohol stať úspešným, ak porota prijala jeho dielo na výročný Salón v Paríži. Vystavovať v Salóne bolo vecou prestíže.
Cisár Napoleon III. však odmietnuté diela videl, a tak sa vďaka jeho iniciatíve konala výstava „Salón odmietnutých“. Zúčastnili sa tu Manet, Whistler, Pissarro a mnohí iní. O výstave napísal istý novinár Cardon, že vystavované diela sú príšerné a netušil, ako vďaka kritike Monetovho obrazu „Imprese“ východ slnka a pomenovania celej tejto skupiny na „impresionisti“ vstúpil do dejín. A tak sa zrodil impresionizmus.
Zmapovať parížske ateliéry impresionistov je priam nemožné. Hoci sa v Paríži mnohí narodili, postupne toto mesto opúšťali a odchádzali žiť a tvoriť na vidiek. Takže môžme impresionistov rozdeliť na tých, ktorí mali ateliéry mimo Paríža a v Paríži trávili čas nepravidelne a na rôznych miestach, a na tých, ktorým učaroval „Montmartre“. Snáď najmenej sa s Parížom stotožnil Paul Gauguin, ktorého dobrodružná povaha zaviedla až na Tahiti.
Na rozdiel od tých, ktorí Paríž opúšťali a opustili (Gauguin, Cézanne, Pissarro), iní maliari zviazali svoje životy s jedinou parížskou štvrťou. Nie je jednoduché vysvetliť, prečo to bol práve Montmartre. Žilo sa tu lacno, keďže to bola štvrť robotníkov, kameníkov z blízkych lomov na sadru, mlynárov a vinárov. Ľahkomyseľný život s bohatým nočným životom sa sústreďoval v okolí bulvárov Clichy či Rochechouart. Umelcom, hľadajúcim svoju umeleckú cestu, sa tu dýchalo lepšie a voľnejšie, než v prítomnosti meštiakov, ktorí na ich diela pozerali pomedzi prsty. Jednoducho, Montmartre bol dostatočne výstrednou štvrťou, do ktorej umelci svojim výstredným životom zapadali. Ale aj fakt, že tu mali svoje obchody všetci obchodníci s obrazmi, ktorí vsadili na impresionizmus, nebol určite zanedbateľný. Lebo veľa razy len vďaka ich pomoci, mnohí maliari doslova neumreli hladom.
Taká asi teda bola sláva a posmech impresionistov. Pre dnešok opustíme hľadanie ateliérov a putovanie po umeleckých životoch maliarov. Opustíme umelecký Montmartre. Vrátime sa nabudúce späť na ulicu Lepic 54, kam sa z Holandska prisťahoval k bratovi Theovi Vincent van Gogh, aby chvíľkovo vzplanul pre impresionistov (Gauguin, Degas) a neskôr si hľadal svoj vlastný štýl. Budeme sledovať kroky maliarov z Montmartru na Montparnasse a budeme hľadať v ich technike dojem skutočnosti…
Foto: Vente-Peinture
