Ako sme si už hovorili o parížskych uliciach, že ulice sú tepny mesta, tak potom námestia sú ich srdcom. A 
niekedy nám vedia svojou krásou a pohodou tie naše doslova ukradnúť.
Pre mňa jedným z najobľúbenejších námestí v Paríži je Place de la Concorde – Námestie svornosti. Po Eiffelovke a Montmatri je to pre mňa najfotografovanejším miestom.
Tak oprime sa o múr, ktorý uzatvára Tuilerijské záhrady a z výšky sa skúsme pokochať pohľadom na toto námestie a trošku odletieť do minulosti a spomienok.
Place de la Concorde bolo kedysi Námestie Ľudovíta XV., ešte neskôr premenované na Námestie revolúcie a až potom definitívne na Place de la Concorde. Najväčšie námestie v Paríži. Veľkolepé miesto. Na južnej strane tečie Seina s mostom, ktorý sa volá rovnako ako námestie, Bourbonský palác, dnes so sídlom francúzskeho parlamentu, oproti nemu dva paláce rozdelené len ulicou Royale. V pravom paláci sídli ministerstvo námorníctva a v ľavom je luxusný hotel Crillon. Na západe nás víta vjazd na Champs Élysées a oproti je zlatá brána Tuilerijských záhrad. A tiež nesmieme zabudnúť na sochy ôsmych miest: Lyon, Marseille, Bordeaux, Nantes, Lille, Štrasburg, Rouen a Brest. Nie, nezabúdame ani na dve krásne „riečne“ fontány. A 33 storočí starý luxorský obelisk vážiaci 230 ton. Úžasné javisko. Ale aj miesto krvavej histórie francúzskej revolúcie. Gilotína stála na tomto námestí, práve tam, kde je socha Brestu. Keď budete stáť pri soche Brestu, spomeňte si, aká krvavá môže revolúcia byť. A práve tu padla hlava kráľa Ľudovíta XVI. Vo veku 38 rokov, 5 mesiacov a 29 dní. Hlasovanie členov Konventu bolo 361 za smrť, 360 proti. Len jeden hlas rozhodol o smrti kráľa. Dav na námestí zmĺkol, kráľ vystúpil z koča, oči mal neprítomné. Nevidel parížskeho kata Charlesa Henriho Sansona, nevidel ten strašný nástroj, ktorý ľud nazve nežne „louisetka“. Kráľ si už nespomenie, že lekár Joseph-Ignace Guillotin mu ho odporúčal namiesto šibenice.
Hoci tento nástroj smrti zostrojil nemecký mechanik Tobias Schmidt a francúzsky chirurg Antoine Louis, dostal meno „gilotína“. Toto sa odohralo na tomto krásnom námestí. Gilotína tu stála od roku 1792 do roku 1795. V roku 1793 tu popravili aj Máriu Antoinettu – 10 mesiacov po kráľovi. Krv sa už dávno vsiakla a dnes moderná doba berie so sebou všetko, aj spomienky. Aj na to, keď v roku 1770 pri ohňostroji zahynulo 300 ľudí alebo v roku 1944, keď sa sem prihnali tanky II. Leclerkovej obrnenej divízie a začali s takou paľbou, že takmer zbúrali hotel Crillon. Alebo aktuálne k futbalovému šialenstvu, keď tu v roku 1998 prechádzali farebné obrovské sochy futbalistov. A kopu ďalších udalostí, lebo námestie žije s mestom a v danom čase. Námestie je živé, nie sú to len rútiace sa autá, asfalt a obyčajné miesto.
A tak sa teda ponáhľajme na ďalšie námestie súvisiace s históriou revolúcie. Na Námestie Bastily, námestie legendy. Od roku 1370 tu stála pevnosť, ktorá zaberala asi 3 000 m2, mala 8 veží vysokých 23 metrov a bola obklopená priekopou širokou 25 metrov a hlbokou 8 metrov. Z pevnosti sa stalo v roku 1418 väzenie. Za 370 rokov sa tu vystriedali známi aj neznámi väzni. Väčšinou to však boli väzni z radov šľachty. Väznený tu bol aj tajomný muž so železnou maskou i preslávený markíz de Sade. Bastila nebola rozhodne miestom plným krýs, ako ju neskôr opisovala revolučná propaganda, ale tiež to nebol pohodlný príbytok. Ale aj tak si tu niektorí väzni užívali pohodlia, napríklad kardinál Rohan tu usporiadal večeru pre svojich 20 hostí.
Nikto poriadne ani nevie, prečo ľud zaútočil práve na Bastilu. Kto dal na to pokyn či príkaz? Nikto nevie. Ľud zaútočil na Bastilu – na symbol monarchie. Hnev ľudu vie byť strašný. Guvernéra Bastily pána de Launay zbili a pred parížskou radnicou na Námestí Gréve mu ktosi urezal hlavu, nabodli ju na piku a víťazne ju doniesli až k Palais-Royal. Kráľ na dobytie Bastily zareagoval slovami: „ To je vzbura.“ Odpovedali mu: „ Nie, sir, to je revolúcia.“ Za tri mesiace 800 robotníkov Bastilu rozobralo a tá zmizla z mapy Paríža. Je zvláštne, že tu nič dnes nepripomína tieto udalosti 14. júla. Ani dnešný 25 metrov vysoký stĺp so Sochou slobody nie je pamätníkom revolúcie. Je to pamätník júlovej revolúcie z roku 1830, ktorá na francúzsky trón dosadila orleánskeho vojvodu Ľudovíta Filipa. Najkurióznejšia vec však na Námestí Bastily bola postavená v roku 1855: gigantická sadrová socha slona. Tento slon mal stáť na Námestí Étoile, tam, kde dnes stojí Víťazný oblúk. Sadrový slon sa našťastie rozpadol a ani nikdy neprišlo k jeho výmene za bronzovú sochu. Viete si predstaviť na Champs Élysées sochu slona? Ja rozhodne nie. Dnes na Námestí Bastily dominuje nová moderná budova Opery.
Pre dnešok sa rozlúčime na Námestí Bastily a dáme si rendez-vous na inom parížskom námestí. Kde nás už nebude sprevádzať krvavá či revolučná história, ale možno, čo ja viem, aj trošku roztopaše a úsmevnejšie príhody.
Tak dovidenia, napríklad na Place des Vosges.
