Parížske obvody

Veľkomesto Paríž má úžasné mestské členenie a rozdelenie. Známe či neznáme štvrte sú súčasťou parížskych mestských obvodov – po francúzsky arrondissements – ktoré sú základnou administratívnou jednotkou mesta. Na čele každého obvodu stojí starosta, ktorý je volený na obdobie šiestich rokov. Každý obvod sa ešte ďalej člení na štyri štvrte – quartiers.

Počas vyučovania francúzštiny nám naša lektorka dala článok o Paríži, kde práve boli opisované štvrte. Prirovnanie, že štvrte sa roztáčajú ako ulita slimáka sa mi zdala vcelku veľmi trefná. Tak poďme sa pozrieť na ulitu obvodov nášho mesta Paríž.

1er arrondissement Paríža sa nazýva „obvod Louvre“. Má najväčšiu hustotu zaľudnenia, ale rozlohou patrí skorej k tým menším. Práve tu je najviac zastúpená správa mesta. Z veľkej časti sa obvod rozprestiera na pravom brehu rieky Seiny, zaberá západnú časť Ile de la Cité a keďže Ile de la Cité bol kedysi srdcom rímskeho mesta Lutécie, vďaka tomu je to jeden z najstarších historických parížskych obvodov. Zvyšné časti obvodu sa datujú do stredoveku. A samozrejme nesmieme zabudnúť na Louvre ako taký a na záhrady Tuileries. Aké sú teda štvrte prvého obvodu? Quartier Saint-Germain-l´Auxerrois, quartier des Halles, quartier du Palais-Royal a quartier de la Place-Vendôme. Oficiálne sa tieto štvrte číslujú 1 až 4. Už podľa názvov obvodov môžeme tušiť, okolo akých pamätných miest sa asi rozprestierajú a čo predurčilo ich pomenovanie.

Quartier Saint-Germain-l´Auxerrois.

Hovorí vám tento názov niečo? Pod týmto pomenovaním sa skrýva bývalý kráľovský kostol, ktorý stojí za zadnou časťou Louvru. Je aj v tesnej blízkosti radnice prvého obvodu, s ktorou tvorí súmerný celok cez dostavanú zvonicu. Už sme si hovorili o tomto kostole v článku o parížskych kostoloch. Tak len v skratke na pripomenutie – je to možno nenápadný kostol, ale zohral smutnú rolu v krvavých dejinách Paríža, lebo práve z jeho zvonice v noci z 23. na 24. augusta 1572, neskôr známej ako Bartolomejská noc či Parížska krvavá svadba, bol daný pokyn na vraždenie tisícov francúzskych protestantov – hugenotov, ktorí do Paríža prišli na kráľovskú svadbu. Napriek tejto „škvrne“ je to krásny gotický kostol, postavený v štýle vrcholnej gotiky, ktorú ja zbožňujem. A skutočne zaslúžene patrí ku skvostom gotiky. Počas druhého cisárstva a veľkých zmenách Paríža realizovaných barónom Haussmanom, bolo rozhodnuté o zbúraní tohto kostola, ale je zaujímavé, že sám barón sa postavil proti demolácii. Dal len symbolicky zbúrať budovu, z ktorej bol daný signál k Bartolomejskej noci. Jeden zo zvonov nazývaných Marie však existuje dodnes. Aby bola budova vyvážená, dostavali zvonicu v gotickom štýle a tak prepojili obidve budovy. Možno je z vonku ťažké rozlíšiť, čo je kostol a čo radnica, ale kostol si určite prehliadnite aj z vnútra. Stojí za zastavenie. A možno aj pripomenutie smutnej historickej udalosti.

Quartier des Halles – táto štvrť sa nachádza južne od známej a módnej ulice rue Montorgueil. Les Halles tržnica dala svoje pomenovanie štvrti. Bohužiaľ tržnica tu už neexistuje. V roku 1971 bola zbúraná a nahradená dnešnou podobou „Forum des Halles“. Bola to akási kombinácia parku s nákupným centrom. A pod tým všetkým je obrovská stanica metra a vlaku RER. Prečo bola? Lebo história sa opakuje a tak práve teraz po viac ako 30tich rokoch od otvorenia prebieha rekonštrukcia a modernizácia.

Nová tvár les Halles má byť modernejšia, s ľahším prístupom a miestom pre príjemné prechádzky. Má tu byť nová záhrada, široká pešia zóna a ambiciózne moderná nová budova. Chcú tu vybudovať nové srdce metropoly, kde sa má ukázať nový, živý a dynamický moderný Paríž budúcnosti. Projekt je známy ako „ La Conopée“ a bude plný zelene. Fotografie na plechových paneloch, ktoré obkolesujú „stavbu“ sú plné projekcií, ako bude nová tvár Les Halles vyzerať. Je celkom príjemné byť súčasťou aspoň nejakých zmien v meste. Tak už len pre tento okamžik, že ste zažili zmeny, že si niečo pamätáte inak, sa tu rozhodne zastavte.

V minulosti však Les Halles boli tradičným centrálnym trhom Paríža. Už za kráľa Filipa II. sa tu postavili prvé prístrešky pre obchodníkov. V roku 1850 sa tu objavilo sklo a masívne železo v budovách. Les Halles poznáme tiež ako literárne „Brucho Paríža.“ (Emile Zola). Takmer 800 rokov je toto miestom stretávania Parížanov a rozhodne po dokončení nového projektu aj bude naďalej.
Za krátke odbočenie rozhodne stojí aj spomínaná ulica Montorgueil, ktorá začína pri pravom rohu kostola Saint Eustache (teda kúsok od rohu), ktorý je ďalším majstrovským dielom gotickej architektúry ale v oblečení renesancie. Ale pozrime sa do svätého Eustacha, kde má svoj hrob financ minister Colbert, či posledné pomazanie tu bolo dané kráľovnej Anne Rakúskej. Hoci je kostol relatívne krátky, len 105 metrov, jeho interiér s takmer 34 metrami výšky a prekrásnymi klenbami Vás uchváti. Cirkev, ktorá sídlila v Les Halles mala veľké množstvo peňazí. Obchodník Jean Alais mal právo účtovať daň „z koša rýb“ a ako zbožný kresťan dal časť získaných peňazí na vybudovanie kaplnky sv. Anežky. V roku 1303 bol už neskorší kostol premenovaný na svätého Eustacha (rímsky generál, ktorý bol upálený za svoje konvertovania na kresťanskú vieru). Aj tento kostol sa nevyhol počas Francúzskej revolúcie úpadku, vyplieneniu či znesväteniu tak ako mnohé iné v tomto období. Niektoré umelecké diela neprežili. Len pre zaujímavosť – farníkmi kostola boli kardinál Richelieu, či Jeanne Antoinette Poisson – budúca kráľova milenka Madame de Pompadour, pohreb tu mala Mozartova matka či sa tu oženil Moliére.
V kostole sú nádherné vitráže okien vytvorené okolo roku 1632 a sú tu aj zachované ranné diela Rubensa. Kostol sa chváli unikátnym prvenstvom vo Francúzsku. Je tu najväčší organ krajiny s takmer 8000 rúrami. Preto aj dnes, ak máte to šťastie, zažiť koncert v priestoroch kostola, je to neopísateľným zážitkom. Pred kostolom je aj známa socha akejsi čudnej hlavy s názvom L´écoute, ktorá priťahuje pozornosť ľudí. A najviac snáď detí a turistov, ktorí sa tu radi fotia.
Aspoň na krátku prechádzku odbočte do Rue Montorgueil, kde je pešia zóna plná historických domov s maľovanými fasádami či plná reštaurácií a kaviarní. Nachádza sa tu na čísle 38 vychýrená reštaurácia, ktorá má na priečelí veľkého zlatého slimáka „L´Escargot-Montorgueil“, ktorá bola založená už v roku 1875. Na začiatku ulice odbočte do úzkej uličky doprava. Na jej konci vstúpite cez rozprávkový vchod do pasáže du Grand-Cerf, ktorá bude pre vás odmenou. Ale to sme už prešli do 2. obvodu. Tak rýchlo späť.

Presuňme sa do ďalšej quartier – quartier du Palais Royal.

Meno tejto štvrte dáva hlavne Palais Royal, o ktorom som už písala v predchádzajúcom blogu, tak len narýchlo, vieme, že tu býval malý kráľ Ľudovít IV. so svojou matkou Annou Rakúskou a že ho dal postaviť kardinál Richelieu. Sú tu prekrásne záhrady a v rozsiahlych budovách paláca dnes sídli Comédie Francaise a Theatre du Palais-Royal, štátne inštitúcie ako Ministerstvo kultúry, Ústavná rada či Štátna rada. Za záhradami sú dve prekrásne pasáže – Vivienne a Colbert, ale tie už patria do druhého obvodu. Quartier du Palais Royal je vymedzená ulicami Rue de Rivoli na juhu, Rue Saint Roch na západe, Rue des Petits Champs a Rue de la Feuillade na severe, Rue Croix des Petits Champs na východe.

Quartier de la Place Vendôme

je poslednou štvrtou prvého obvodu. Svoje meno dostala po krásnom námestí Place Vendôme. Táto správna oblasť bola vytvorená cisárskym výnosom 1. novembra 1859. Place Vendôme je obdĺžnikové námestie a jeho ústredným bodom je zvláštny zelený stĺp – colonne Vendôme – v strede námestia, ktorý bol postavený pôvodne ešte za Napoleona I. na pamiatku bitky u Slavkova, ale už som spomínali v iných článkoch o námestiach Paríža, že počas komúny bol stĺp v roku 1871 zničený. Komunardisti strhli aj sochu Napoleona, ktorá stála na vrcholku. So zničením stĺpu a následne s jeho obnovou je asi najviac spojené meno maliara Gustava Couberta. Niežeby ho osobne ničil, ale práve on dal ako občan podnet, aby bol stĺp rozobraný. Po potlačení Parížskej komúny bolo rozhodnuté, že sa stĺp obnoví aj so sochou Napoleona. Gustave Coubert bol odsúdený na zaplatenie nákladov na jeho rekonštrukciu. Suma, ktorá mu bola určená, mala 33 ročnú splatnosť. Nakoniec maliar odchádza do dobrovoľného exilu do Švajčiarska, kde krátko nato zomiera bez toho, aby vôbec prišlo k prvej splátke. Prvá socha Napoleona z roku 1810 bola neskôr odstránená a roztavený bronz bol použitý na prepracovanie jazdeckej sochy Henricha IV. na Pont Neuf. Dnešná socha Napoleona III. ho zobrazuje ako rímskeho cisára.
Dnes je Place Vendôme miestom, kde je slávny hotel Ritz a celý rad slávnych a drahých klenotníkov a iných drahých obchodov. Hotel Ritz hostil veľa známych ľudí – Frederika Chopina, Scotta Fitzgeralda a jeho Zeldu. Ernest Hemingway dokonca tvrdil, že v roku 1944 v Paríži pomáhal Ritz oslobodzovať. Snáď najviac sa s hotelom spája návrhárka Coco Chanel, ktorá tu bývala do konca svojho života. Bývala tu s prestávkami celých 37 rokov. A samozrejme, z hotela sa na svoju poslednú tragickú cestu vydala aj anglická princezná Diana.