Určite hneď, ako ste si prečítali názov, prvé, čo vás napadlo, a čo sa vám vybaví, je preslávený a jedinečný Notre 
Dame de Paris. Ale Paríž je plný nádherných kresťanských kostolov, chrámov, bazilík. Pozývam vás teda na prechádzku do histórie, na samý začiatok. Kto a kedy priniesol kresťanstvo do Paríža? Ktorý z pohanských kostolov sa premenil ako prvý na kresťanských svätostánok? Čo vieme?
To, že kresťanstvo do Lutetie prišlo s rímskymi légiami, že sa najskôr k modlitbám používali pohanské svätyne, ktoré boli zasvätené najrôznejším pohanským bohom. Prvým západným kráľom, ktorý bol pokrstený, bol Chlodovik, ktorý si aj práve Paríž zvolil za svoje kráľovské hlavné mesto. Až za jeho vlády a prijatia kresťanstva, vznikla prvá kresťanská bazilika neďaleko Paríža.
Cirkev potrebovala hrdinov, opradených mýtmi a legendami, aby mohla aj prostredníctvom nich šíriť svoje učenie a svoju moc. A tak sa veľmi vhodnými stali biskup Denis a patrónka mesta Paríž, svätá Genovéva (Jenovéfa).
Prvý parížsky biskup Denis – kto bol a odkiaľ prišiel? Možno z Ríma, možno z Atén, aj čas sa dá určiť ťažko. Ale jedno je isté, že sa v Paríži objavil. A zrodila sa legenda. Denis bol vo svojom kresťanskom učení a obracaní na vieru tak úspešný, že rímski správcovia požiadali cisára Diokleciána o pomoc. A pomoc prišla v osobe Sissina. Ten mal navrátiť ľudí do pohanských chrámov a neštítil sa ničoho. Denisa dal uväzniť, postupne ho bičovali, opekali na ražni, či dokonca ho pripútali k železnému žeravému krížu. Ale biskup Denis svoju vieru nezaprel. Nakoniec prišiel k slovu kat. Lenže Denis nebol obyčajný mučeník. Po poprave sekerou Denis vstal, zobral zo zeme svoju sťatú hlavu a vyrazil k severu, čo najďalej od popraviska. Popravisko stálo na južnom svahu La Butte, ako sa hovorilo Hornému Montmartru. Biskup Denis prišiel až do dediny Catulliacum a tam nakoniec skonal. Mýtus bol na svete a jeho šírenie malo veľký vplyv na vznik prvých parížskych kostolov.
Druhým mýtom bola svätá Genovéva. U nej sa už ako u malého dievčatka objavili zázračné schopnosti a vekom tieto jej schopnosti len rástli. Genovéva liečila chorých, zapaľovala sviečky dotykom, odvracala búrky či privolávala dažde. Keď Genovéva vo veku 80 rokov zomrela, jej skutky už dávno prekročili hranice Paríža. A tak cirkev k svojmu rozkvetu mala to, čo potrebovala. Práve takýchto hrdinov, takýchto svätcov.
Chrám, ktorý nesie meno svätého Denisa – Saint Denis, sa za Merovejcov stal pohrebiskom francúzskych kráľov. V chrámovej krypte sú dnes uložené pozostatky Ľudovíta XVI., Marie Antoinetty, Ľudovíta XVIII., v pozlátených skrinkách sú ukryté srdce a vnútornosti Henricha IV., Márie Medicejskej, Ľudovíta XIII a XIV. Jednoducho, kláštorný komplex St. Denis spolu s katedrálou je jedným z najstarších a najvýznamnejších miest v dejinách francúzskeho kresťanstva. Ale je tu jeden problém. Nakoľko mestečko nikdy nepatrilo a nebolo súčasťou Paríža a stále si zachováva túto samostatnosť, hoci tu končí linka parížskeho metra č. 13, katedrálu St. Denis nemôžeme považovať za najstarší kostol v Paríži. Musíme teda hľadať ďalej. Najstarším kostolom bola bazilika svätej Genovévy. Ale zámerne je tu slovko „bola“. Bazilika dnes už neexistuje, lebo v r. 1804 musela ustúpiť modernizácii štvrte. Takže najstarší kostol sme opäť nenašli.
Kostol svätého Petra, ktorý sa nachádza v tieni bielej baziliky Sacré Cœur, nemôžeme tiež zaradiť do zoznamu najstarších kostolov, hoci je to jedna z najstarších stavieb v Paríži. Horný Montmartre bol v stredoveku „extra muros“, teda za parížskymi hradbami (bližšie niekedy v budúcich článkoch), takže nepatril do Paríža.
Tak teda navštívime kostol, ktorý dal meno celej parížskej štvrti, kostol Saint-Germain-des-Prés (prés je po francúzsky lúka). Tento kostol je naozaj najstarším kostolom v Paríži. Našťastie sa zástavbe museli prispôsobiť len kláštorné priestory a kostol Saint-Germain-des-Prés sa zachoval do dnešných čias, hoci nie úplne vo svojej pôvodnej podobe a výzdobe.
Pri vstupe do tohto nádherného kostola vás privíta obraz a popis, ako kedysi tento objekt celý vyzeral pred revolúciou. Bol tu funkčný kostol a kláštor, ktorý odstránila revolúcia. A práve v súvislosti s revolúciou sú tu udalosti, o ktorých tuší len málokto, a ktoré sa ani veľmi neuvádzajú ani v cestovateľských príručkách. Za kostolom, dnes už na súkromnom pozemku, sa nachádza záhrada, ktorá bola v roku 1794 pretvorená na cintorín. Neďaleko na námestí Place du Trone, bola totiž počas revolúcie umiestnená gilotína a bolo tu popravených takmer 1 366 ľudí. Ich telá boli pohádzané do spoločných hrobov v tejto záhrade. Na požiadanie vás možno na tento cintorín vpustia, ale nenavštevujú ho ani samotní Francúzi a mnohí ani netušia, že takéto miesto s obeťami revolúcie existuje, nakoľko aj informačná tabuľka ma rozmery maximálne 20 x 30 cm.
Najslávnejší chrám v Paríži je bezpochybne katedrála Notre Dame de Paris. Vieme o nej veľa, veľa sme počuli, čítali. Ale ja vždy, keď pred ňou stojím, je jedno, či prvý alebo desiaty raz, vždy ma táto katedrála „dostane“. Tak si povedzme niečo o tejto katedrále. Že už viete všetko?
Vieme, že na mieste katedrály stál už za Diokleciána pohanský chrám zasvätený Jupiterovi, potom tu bola kaplnka zasvätená Panne Márii, neskôr kostol svätého Štefana a potom zase ďalší kostol Panny Márie (pôvodné zostatky stredovekých múrov si môžete pozrieť v krypte pod Notre Dame).
Ale len vďaka úsiliu biskupa Mauricea de Sully tu máme nádherný veľkolepý chrám. Nepoznáme meno prvého staviteľa ani nevieme, kto katedrálu projektoval, ale vieme, že stavba trvala 170 rokov a táto úžasná stavba je 130 metrov dlhá, 48 metrov široká, má 35 metrov vysokú chrámovú loď s piatimi bočnými loďami a 37 kaplnkami. Ale toto sú len čísla. Notre Dame je zaslúžene jednou z dominánt Paríža. A predsa je zaujímavé, že v dejinách a bohatej histórii nehrala žiadnu vážnejšiu úlohu. Králi sa sem nechodili modliť, spovedať, nenechávali sa tu pochovávať ani korunovať (korunovačná katedrála francúzskych kráľov do roku 1825 bola katedrála v Remeši). Okrem anglického kráľa Henricha VI. sa v Notre Dame nechal korunovať už len cisár Napoleon Bonaparte.
Katedrála nebola ochraňovaná a udržiavaná, ale chátrala čoraz viacej. Na začiatku 19. storočia bola v takom dezolátnom stave, do ktorého jej dopomohla aj francúzska revolúcia so svojím drancovaním a plienením, že sa niektorí poslanci Národného zhromaždenia rozhodlil i tento chrám „Rozumu“ zbúrať. Hrozná predstava, však? Kto vie, ako by to dopadlo, ak by nepomohla KNIHA.
Áno, bola to kniha, ktorá vyšla v roku 1831 pod názvom Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga. Práve romantický príbeh Quasimoda a jeho tragickej lásky k cigánke Esmeralde dojala ľudí a obrátila pozornosť na katedrálu. Snemovňa zhromaždila viac ako 2 500 000 frankov a tak sa v roku 1845 mohli architekti Lassus a Violet le Duc pustiť do jej záchrany a rekonštrukcie. Kniha a ľudia zachránili tento úžasný skvost architektúry. A vďaka Victorovi Hugovi dostala katedrála ešte niečo. Kus mýtického tajomstva. Veď kto z nás, kto navštívil katedrálu, ukradomky nepozerá a nehľadá kradmý pohyb Quasimoda? Či ak vystúpite hore po schodoch na priečelie katedrály do zvonice a vidíte posledný zvon, nepredstavíte si, ako sa Quasimodo vrhá na zvon a zavesený na ňom zvoní a zvoní…
Pri Notre Dame de Paris naše dnešné hľadanie parížskych kostolov zastavíme. Vlastne, dáme si len prestávku. Nabudúce sa opäť vydáme na púť po parížskych kostoloch. Lebo tieto kostoly nie sú len kresťanskými symbolmi, ale sú to miesta, ktoré vznikali s históriou tohto mesta. A môžu nám porozprávať dávne prekrásne príbehy a my by sme si ich nemali nechať ujsť. Mali by sme ich počúvať a tak možno pri budúcej návšteve Paríža budeme v parížskych kostoloch vidieť viac, ako len symbol cirkvi a kresťanstva… Takže a bientôt…
Foto: Autor
