Putovanie Parížom je niekedy putovaním v čase. Prelína sa v ňom minulosť s prítomnosťou, veľa razy aj s náznakmi budúcnosti. Skrýva v sebe tajomstvá, skrýva v sebe protiklady. Minulosť je jednoducho pre Paríž neodmysliteľná. Či už v nádherných stavbách alebo ako pripomienka minulosti cez názvy ulíc či staníc metra. Všetky tie mená, udalosti, osobnosti, ktoré by nemali a nie sú zabudnuté.
Práve z bohatej histórie nielen Paríž čerpá svoju identitu, ale čerpá z nej celý národ. A sebavedomie. Od roku 588, kedy franský kráľ Chlodovík I. premiestnil svoje sídlo do Paríža, je toto mesto „ mestom kráľov“. A práve starostlivé ruky kráľov a kráľovien cez výstavbu reprezentačného objektu vladárskej veľkosti a moci sa takto prejavovali. Práve cez akýsi vládny koncept výstavby hlavného mesta. A tak každý nový kráľ mal stále viac a viac ambicióznejšie projekty a architektúra slúžila ako znak absolútnej moci kráľov. Ako už napísal Colbert počas vlády Ľudovíta XIV.: „nič nevykresľuje veľkosť ducha panovníka viac, ako jeho stavby“. A tak na „projekcii“ Paríža si upevňovali a reprezentovali svoju politickú moc králi, Napoleón a aj v „Grands Projects“ prezident Francoise Mitterand.
V 11. storočí sa začal Paríž rozmiestňovať ona oba brehy rieky. Prichádzalo k rozdielom, ktoré sú viditeľné prakticky až po dnes. CIté bolo politickým a cirkevným miestom, pravý breh sa vyvíjal ako stredisko remesiel a obchodu, na ľavom brehu dominovala univerzita a vzdelanosť. Prečo také členenie? Nuž asi hlavne z praktického hľadiska. Vieme, že Paríž bol riečny prístav a lode mohli pristávať len na pravom brehu rieky, odkiaľ pešo obchodníci prešli až na Place de Greve (dnes námestie pred radnicou), kde bola tržnica. A práve tu sídlili rôzni remeselníci. Ešte dnes to pripomínajú názvy ulíc ako: rue de la Coutellerie (nožiari), rue de la Verrerie (sklári) alebo Quai de la Mégisserie (kožiari).
Ľavý breh osídľovali cirkevné spoločnosti, ktoré tu zakladali školy. V roku 1219 pápež Honorius III. uznal školy ako „universitas“ a tak bol daný základ tradícii, ktorou sa Paríž stal centrom európskej vzdelanosti.
Verejné knižnice a múzeá vznikali v priebehu francúzskej revolúcie. Ich obsah, tieto mimoriadne poklady, ktoré skrývajú, robia z Paríža miesto, kde je možné objaviť a pochopiť takmer celý svet. Iba v Paríži na jednom mieste sa dozviete vo vývoji parného stroja, spoznáte kultúru a obyvateľov Oceánie či „posmrtný život “ v Egypte. Mesto s toľkými prívlastkami:„Mesto kráľov, mesto ducha či mesto revolúcie „
Veď celé 19 storočie bol Paríž hlavným mestom revoltujúceho ľudu. Začalo to francúzskou revolúciou, revolúciami v roku 1830 až 1848 viedla cesta Francúzska po porážke v prusko-francúzskej vojne (1870-187) k pádu druhého cisárstva. V roku 1871 povstali „komunardi“ a toto povstanie malo ničivé následky. Vedľa množstva popravených či mŕtvych alebo deportovaných, padli popolom celé bloky domov, zhorel zámok v Tuileriách, Hôtel de Ville či Palais Royalle (nenávratne sme stratili práve Tuilerijský zámok).Zrúcanina Tuileries stála na mieste jedenásť rokov. Hoci strechy a vnútro paláca boli úplne zničené ohňom, kameň paláca zostal neporušený a tak jeho obnovenie bolo možné. Nuž, škoda.
Odkazom druhého cisárstva bola rekonštrukcia tohto úžasného mesta, ktorú začal Napoleon III. a jeho prefekt barón Haussmann. Z Paríža sa postupne stalo moderné mesto a tak stál Paríž na počiatku desaťročí, ktoré z neho urobili mýtus.
Mýtus zvaný PARÍŽ.
Ľubica Šedivá
