18. obvod Paríža. Pri vyslovení Montmartre určite každého milovníka Paríža napadne to „svoje“. 
Montmartre – hoci sa rokmi veľmi zmenil, ja osobne mám túto časť Paríža veľmi rada. A keďže tu aj pri svojich návštevách Paríža vždy bývam, doslova tu teda trávim nielen dni, ale aj noci. A skutočne, nie je nič krajšie, ako skoro ráno kráčať ešte tichými uličkami Montmartru a vnímať tu atmosféru, ktorú ponúka.
Montmartre si od dávnych vekov nesie v sebe akýsi druh rozporu. Rozpor medzi svätosťou a pohanstvom. Na jednej strane je spájaný s najposvätnejšími tradíciami kresťanstva a zároveň sa tu zachoval aj duch pohanských chrámov – templov – a bohov. Či bohémov? Duch bezhraničnej zábavy.
„Potrebujeme Sacré-Cœur, posvätný hromozvod, ktorý ochráni Paríž pred Božou spravodlivosťou,“ kázal kardinál Guibert. Na oplátku mu montmartskí bohémi odkázali: „Nepotrebujeme Sacré-Cœur, stačí nám Moulin Rouge.“
Samotný názov kopca Montmartre vznikol vraj z legendy. Už vieme, že prvého parížskeho biskupa, svätého Denisa, ktorý odmietol zaprieť Boha, popravili Rimania na Montmartri (niekde pri námestí des Abbesses). Svätý Denis si dal hlavu späť na krk a odkráčal. Od tej doby Parížania nazývali kopec „mont martyrum“ teda hora mučeníka. Neskôr sa jednoducho zmenil na Montmartre. Myslíte si, že je legenda pravdivá? Radšej si ponechajme romantickú predstavu o vzniku mena Montmartre.
Prvými civilnými obyvateľmi Montmartre boli roľníci a čiastočne tiež lámači kameňa z okolitých sadrových lomov. Lebo sadrovec sa tu ťažil v povrchových aj podzemných doloch. Táto ťažba prinášala ľuďom prácu, ale kopec bol čoskoro prevŕtaný ako ementál. Často dochádzalo k tomu, že pod ťažkými vozmi sa ulice prepadali. Ešte v roku 1840 bol tam, kde sú dnes schody vedúce hore k Sacré-Cœur, opustený svah so štyrmi čiernymi dierami. Aj stavitelia baziliky Sacré-Cœur mali veľký problém (o tom sme už písali – viď Parížske kostoly) a rovnako aj stavitelia metra. Museli ísť hlboko do podzemia, o čom svedčí aj stanica metra des Abbesses. Tá je v hĺbke 30 metrov a je to najhlbšia stanica metra v Paríži. Ja už mám v nohách túto hĺbku. Neskúšajte, ak ste už veľmi uchodení či unavení.
Roľníci zase pestovali obilie a s tým súviseli veterné mlyny, ktoré sa stali charakteristickým symbolom pre toto miesto. Väčšina Parížanov sa ráno pozrela hore na kopec a podľa pohybu lopatiek mlynov vedeli, odkiaľ fúka vietor. Mlyny sa jednoducho stali súčasťou každodenného života. Skúsme si to predstaviť. Veď ešte v 18. storočí tu bolo 25 mlynov. Ale všetko sa zmenilo. Aj dnes ešte stojaci mlyn Moulin de la Galette sa niekoľko razy musel sťahovať z miesta na miesto. Od roku 1834 stojí na rohu ulice Lepic.
Ďalšou profesiou ľudí žijúcich na Montmartri bolo vinárstvo. Možno práve pre pestovanie vínnej révy od veku vekov tu aj Rimania postavili chrám zasvätený bohovi Bakchusovi. Aká bola kvalita vína? Asi nie veľmi dobrá, keď sa dochovalo vyjadrenie, že by „roztancovalo aj kozu“. Malá vinica, ktorú dnes môžeme nájsť medzi ulicami des Saules a St. Vincent (oproti kabaretu Lapin Agile) bola vysadená až v roku 1933 a stala sa tak súčasťou dnešného moderného montmartského folklóru.
Ale čo a kto najviac preslávil Montmartre? Vďaka komu je dnes táto časť Paríža jedným z najnavštevovanejších miest nielen Paríža či Francúzska, ale možno aj celej Európy? Bolo to vďaka umelcom. A pritom tu nebolo nič, čo by toto miesto predurčovalo k životu umelcov. Sedemdesiat rokov stačilo na to, aby sa Montmartre naveky zapísal do dejín umenia. Čo spôsobilo, že „svätý kopec“ sa premenil na pohanské miesto? Čo ich sem priviedlo, sme už rozoberali (Umelecký Paríž) a pamätáme si, že hlavným dôvodom bolo to, že tu bolo jednoducho lacno. A hoci sem dnes smerujú kroky tisícok turistov, predsa zostalo v niektorých uliciach čosi, čo nikde inde v Paríži nenájdeme. Zmenil sa len dolný Montmartre, inak celý Montmartre unikol Haussmannovej prestavbe Paríža. Kopec „butte“ sa stal súčasťou Paríža až o 70 rokov neskôr po tom, čo sa stal dolný Montmartre – teda tá časť okolo bulvárov Clichy a Rochechouart ( v r. 1790), tiež súčasťou Paríža.
Všetci umelci, maliari, spisovatelia, básnici či šansoniéri sa tu jednoducho cítili dobre. A nielen táto bohémska skupina, ale aj všetci tu žijúci ľudia vytvárali Montmartre. Veď žiť na Montmartri, znamenalo byť „slobodným“.
A preto, keď prídete pred Sacré-Cœur a začnú cvakať fotoaparáty, skúste vystúpať hore na butte a jednoducho sa straťte. Túlajte sa po uličkách, len tak, bez mapy či bedekra, preč od davov turistov. Objavte ducha starého Montmartru, ten vidiecky, veselý a bezstarostný život, kde žiť znamenalo jednoducho žiť. Pozerajte sa očami aj srdcom a možno pocítite ten duch slobody a voľnosti, pre ktorý ja Montmartre nedokážem opustiť.
Foto: Autor
Súvisiace články:
-Umelecký Montmartre a Montparnasse alebo po stopách nesmrteľných…
Ľubica, veľké ĎAKUJEM!!! Za celý článok, a najmä za posledný odsek. Za opis ducha – a duše – Montmartru…
Áno, je to tak, ako si to napísala…a už sa teším, že sa doň onedlho znovu ponorím…
Slnko v duši želám!
Jolana, veľmi ďakujem aj ja.
Vážim si to.
Všetko dobré a krásne cesty do mesta našich snov a túžob.
Ľ