„Gouvernant de France – som taká, aká som, aby som ochránila vašich bratov a ich kráľovstvo.“ Výrok Kataríny, ktorý hovorí takmer za všetko. 
Katarína vytvorila svoje národné symboly moci – mala obrovskú pečať, kde bola vyobrazená so žezlom v pravej ruke, ľavá ruka bola zdvihnutá s dohora mieriacim ukazováčikom v rozkazovačnom geste. Pod korunou na hlave bol nápis:“ Katarína, z božej milosti kráľovná“. Toto všetko vyjadrovalo jej výnimočné postavenie. Lebo ona nemala titul „kráľovná matka“ ako boli nazývané iné regentky.
Ale vráťme sa tam, kde sme skončili v I. časti. Náboženské rozpory stále viacej ničili Francúzske kráľovstvo a Katarína sa neustále snažila spory riešiť zmierlivou politikou. Dosiahla však len toho, že sa protestantom javila ako slabá, lebo stále žiadali viac a viac ústupkov a rovnako slabá aj katolíkom, ktorí sa kvôli jej politike chovali stále viac agresívnejšie. Situácia skutočne nezávideniahodná.
V roku 1562 vojvoda de Guise vyprovokoval boj medzi hugenotmi a Guisovými mužmi. Obeťami boli ženy a aj deti. Katarína sa všemožne snažila zabrániť vypuknutiu vojny. V Paríži už bol Luis de Condé s tisíckou ozbrojených hugenotov a do Paríža prišiel aj de Guise. Kráľovná ich doslova prosila, aby nedávali v sádzku mier vo Francúzsku. Radosť z tejto situácie mal španielsky kráľ Filip, ktorý toto vnímal ako začiatok toho, že sa Francúzsko dáva konečne na svätú vojnu a poslal 10 000 pešiakov a 3 000 kavalieristov. Kráľovná musela zohnať peniaze, aby mohla posilniť kráľovskú armádu. Obidve strany a to bez rozdielu, sa začali dopúšťať ukrutností. Dokonca ani srdce kráľa Františka II., uložené v katedrále St. Denis, nebolo ušetrené. Hugenoti ho vybrali z urny a spálili. Znesvätili aj ďalšie kráľovské hrobky.
Pri ostreľovaní mesta Rouen bol zranený Antoine de Bourbon, ktorý v posledných chvíľach života bol nerozhodným, že nevedel, ku ktorej viere sa má prikloniť. Po jeho smrti sa jeho osemročný syn Henrich stal prvým kráľovským princom a dedičom francúzskeho trónu po Kataríniných synoch. Odchádza však do Navarry, kde zostal po silným hugenotským vplyvom svojej matky Jany d´Albert, kráľovnej Navarrskej. Katarína mala stále v mysli proroctvo, ktoré predpovedalo, že sa Bourbon stane francúzskym kráľom. Bola to jej nočná mora.
V roku 1563 bol de Guise zavraždený a bola rozpútaná krvná pomsta, ktorá vyvrcholila o ďalších deväť rokov a vyžiadala si desať tisíce životov. Kráľovná bola nútená pod tlakom všetkých udalostí prehlásiť svojho syna Karola IX. 
za plnoletého.Verila, že tradícia prísahy kráľovi zaviaže šľachtu na oboch náboženských stranách k poslušnosti.
V máji roku 1566 sa kráľovský dvor vrátil späť do Paríža po dlhých 829 dňoch „grand tour“, kedy Katarína ukázala synovi jeho ľud a ľudu jeho kráľa. Mala to byť cesta po zámkoch, mestách, opátstvach či dedinách, ktorá mala priniesť pokoj a mier. Na jar toho istého roku prepuklo v španielskom Holandsku násilie, ktoré vystupňovalo napätie medzi katolíkmi a hugenotmi. Francúzski hugenoti chceli ísť na pomoc svojim priateľom. Dokonca hugenotskí povstalci chceli zajať kráľa a kráľovnú. Od Saint Denis znemožnili zásobovanie Paríža a obe strany si počínali čoraz krutejšie a ich skutky boli plné zločinov. Ani smútok nad smrťou Alžbety, španielskej kráľovnej a dcéry Kataríny v roku 1568, nemohol zastaviť prípravy na boj proti hugenotom. V sádzke začala byť budúcnosť katolicizmu vo Francúzsku. A možno aj celý rod Valois. Hugenotský vodca Louis de Condé zahynul v bitke a v ďalších bitkách už bolo márne hľadať starú slušnosť rytierov voči porazeným. Všetci už poznali len pomstychtivosť a krutosť.
Stretnutie Kataríny a španielskeho vyslanca v roku 1569 položilo základ neskoršej povesti „Čiernej kráľovnej“ intrigánky, travičky a vražedkyne. Vyslanec jej povedal, že je čas odstrániť hugenotských vodcov – Colignyho, d´Andelota a la Rochefoucaulda. Katarína mu mala odpovedať, že toto riešenie zvažovala už pred siedmimi rokmi. A vraj ľutuje, že od tohto plánu upustila. Neskôr Francoise d´Andelot zomiera, zrejme na otravu, lebo rovnako ochoreli aj zvyšní dvaja vodcovia. Či sú tieto historky pravdivé alebo nie, je isté, že v tejto dobe sa naozaj Katarína uchyľovala k pozoruhodným praktikám v snahe zbaviť sa svojich nepriateľov. Ale rovnako neúnavne naďalej hľadala všeobecne prijateľné riešenia. Výsledkom bolo podpísanie zmluvy v Saint-Germain-en Laye v roku 1570. Táto zmluva povoľovala slobodu svedomia a náboženského vyznania bez obmedzenia a niektoré mestá bola prehlásené za „bezpečné mestá“. Ale ako vždy, ani jedna strana nebola spokojná .
Kto vie, či Katarína verila tomu, že ústupky povedú k mieru. Rozhodne chcela byť pripravená a bola rozhodnutá zbaviť sa nepriateľov. Pochopila, že vo Francúzsku nemôžu existovať dve náboženstvá. Každé úsilie viedlo k náboženským vojnám a zo všetkých troch náboženských vojen bola každá krutejšia ako tá predchádzajúca. Pochopila, že svojim najúprimnejším úsilím o zmier si len vyslúžila nedôveru ako katolíkov tak protestantov.
Krátky mier po uzatvorení zmluvy Katarína využila na plánovanie výhodných svadieb svojich detí. Margot sa mala 
vydať za Henricha Navarrského. To, že sú pokrvní príbuzní a navarrský kráľ je formálne vodcom hugenotov, jej akosi nevadilo. Navarrská kráľovná však bola týmto plánom pobúrená. Nakoniec sa však Jana Navarrská – dcéra Markéty z Valois, sestry kráľa Františka I., ktorá zdedila Navarru po otcovi a vydala sa za Anoine de Bourbon – prvého kráľovského princa, musela Kataríne podvoliť. Jana bola kráľovským dvorom zdesená – Karol, stále viac dieťa ako kráľ, sa hral na koňa a liezol po štyroch po zemi, zženštilý vojvoda z Anjou mal rád parfumy, šperky a výstrednú módu. A bratia sa medzi sebou nenávideli.
Manželská zmluva bola podpísaná 11.4.1572. Jana sa však sobášu svojho syna nedočkala. Zomiera vo veku 44 rokov a hoci pitva odhalila tuberkulózu a rakovinu prsníka, rozšírila sa povesť, že bola otrávená rukavicou napustenou jedom, ktorú jej dala Katarína.
Preukázateľne mala však Katarína prsty vo vražde mladíka, ktorý až priveľmi ovplyvňoval jej syna vojvodu z Anjou.
V roku 1572 francúzski hugenoti vstúpili s 5 000tisícovou armádou na územie španielskeho Holandska. Hugenoti boli porazení a ich vpád na španielske územie mohol byť považovaný za vojenský útok Francúzska. Karol sa od tohto dištancoval a blahoželal Filipovi k ich porážke. Katarína sa rozhodla. Začala chystať drastické opatrenia, aby uchránila synov trón a mier v kráľovstve.
Všetky nasledujúce udalosti augusta 1572 ju viac ako na 430 rokov zdiskreditovali. Všetci zabudli na jej úporné snahy a osvietenské pokusy o mier medzi katolíkmi a hugenotmi. Všetko bolo zabudnuté a stratené jedinou krvavou nocou.
Ľubica Šedivá
