Januárový Paríž. Skúšam zachytiť atmosféru Paríža, čas, oblohu, momenty pre tento mesiac. Každý mesiac, čo som navštívila Paríž, sa pokúšam zachytiť jeho podobu a prírodnú premenu v danom ročnom období. Lebo paleta ponuky zvanej Paríž je vždy skvelá, lákavá a predsa tak iná a v každom ročnom období či počasí.
Január ma každoročne sprevádza do Paríža v deň mojich narodením. Od doby, kedy moje číslo začalo mať nazačiatku štvorku, chodím každý rok v tomto čase do mesta, ktoré milujem. A inak tomu nebolo ani teraz.
Moja narodeninová nedeľa bola hlavne v znamení kankánu a zábavy. Zábavy, ktorú už desaťročia vyhľadávajú ľudia z celého sveta. Lebo Moulin Rouge je dnes známy po celom svete. Za celé roky, čo navštevujem Paríž, som v tomto najznámejšom mlyne ešte nebola. A tak prišiel ten správny čas a moment, kedy som mala vstúpiť za jeho fasádu. Ale najskôr sa pozrime na jeho históriu, ktorá trvá viac ako 120 rokov. Už takto dlho mlyn melie, ale rozhodne nie múku.
Počas obdobia, ktoré sa vo Francúzsku nazývalo „Belle Époque“ (1890-1914), boli časy plné pokoja, mieru, relatívnej prosperity a priemyselných objavov a vynálezov, ktoré v mnohom menili ľudský život a prirodzene nastal prerod aj v oblasti zábavy. Napredovala doba, objavovalo sa načo všetko sa dá použiť elektrina, napredovala chémia a nové objavy stále posúvali život vpred. Zmenami prechádzala aj kultúra a umenie. A hlavne, ľudia sa chceli zabávať a hľadali nové rozptýlenie. Už nestačili divadlá, cirkusy, bary či kaviarne. Hoci kaviarní bolo v Paríži na prelome 19. a 20. storočia vyše 25 tisíc. Čo ešte viac ponúknuť ľuďom? Začali vznikať tanečné sály a kabarety. Ale stále to ako keby nestačilo. Chcelo to niečo nové, neopozerané, niečo bomabastické.
6. októbra 1889 dvojica Oller a Zidler otvárajú brány podniku, ktorý zriadili v starej budove pod červeným mlynom s názvom Moulin Rouge. Oller otvoril viacero tanečných a divadelných sál, v roku 1893 dokonca otvára legendárnu Olympiu. Ale podnik, ktorý otvorili títo dvaja páni pár rokov predtým, bol niečím, čo sa stalo kultom.
V roku 1889 sa do Paríža valili davy ľudí. Konala sa tu Svetová výstava a Oller/Zidler otvorili niečo, čo rozhodne nebolo len tak nejakým tuctovým lokálom. Ich spojenie ( impresár Charlesom Zidlerom) bolo správne a šťastné. Od otvorenia sa do kabaretu hrnuli davy ľudí. A ako som mala možnosť sa presvedčiť, hrnú sa stále.
Interiér vytvorený výtvarníkom Adolphom Willetom bol veľkorysý a dych vyrážajúci. Moulin Rouge túžili vidieť rovnako aristokrati ako chudoba. V programoch vystupovali hviezdy – hudobné aj tanečné. V prvých rokoch bola hviezdou tanečnica La Gouue – kráľovná kankánu. Program sa menil spočiatku raz do roka, ale časy sa menili a s nimi sa menil aj mlyn. Tiež sa nevyhol krízam. Prežil aj vojnové obdobie, hoci počas nemeckej okupácie sa asi ľuďom moc zabávať nechcelo. V 50.tych rokoch kabaret chytá druhý dych. Pod šéfovaním Josepha Clerica mlyn prešiel rekonštrukciou nielen vonkajšou ale aj vnútornou. Tanečný súbor sa s profesionalizoval a stanovili sa podmienky pre tanečnice – min. 175 centimetrov výška, štíhla postava a klasické baletné vzdelanie. Od roku 1957 sa nazýva tanečný súbor „“Doriss Girls“ podľa Doris Haug. A dnes je takýchto dievčat v súbore 60. S dokonalými postavami.
Clerico mal dobrý nos, lebo kabaret doslova oprášil svoju zašlú slávu a stal sa opäť jednou z najvyhľadávanejších atrakcií Paríža. Od roku 1962 viedol kabaret Moulin Rouge Jacki Clerico – syn Johna. A tak isto ponúka „le diner-spectacle“ – je to začiatok novej éry, zväčšuje sálu, inštaluje sa akvárium a zavádza tradíciu, kedy po veľkom úspechu programu Frou-Frou, sa už všetky ďalšie programy začínali písmenom „F“ – Frisson, Fascination, Fantastic, Festival, Follement, Frénésie či Femmes. Až 11 rokov sa uvádzala úspešne šou Formidable. Od roku 2000 je program pod názvom Féerie. A ja som ho videla. 
Vstúpila som za fasádu Moulin Rouge. Všetko je dokonale zorganizované a pripravené. Postupne čakajúcich ľudí vpúšťajú v skupinkách, každý dostane informáciu, kde je šatňa a kde si treba vyzdvihnúť či potvrdiť rezerváciu. V šatni musíte odovzdať aj fotoaparát, bohužiaľ, vo vnútri sa nesmie fotiť. Zamestnanec informuje čašníka o čísle Vášho stola a vy ste odprevadení až k vášmu stolu. Čašník sebaisto kráča a akosi nevníma moje nadšenie, že som tam.
Umiestnenie nášho stola je vynikajúce. V sále, kam sa vmestí 850 ľudí sú na múroch autentické plagáty s umelcami, ktorí tu vystupovali: Edith Piaf, Jean Gabin, Frank Sinatra, Liza Minnelli…Neviem sa vynadívať.
Čašník nám otvára našu fľašu so šampanským a .. samozrejme nás hneď zúčtuje. Zaraďujeme sa medzi štatistiky, ktoré uvádzajú ročne 600 000 návštevníkov tejto šou. Svetlá v sále zhasnú a na stoloch sa rozsvietia červené lampičky, opona sa dvíha a tanečníci s dokonalými telami nás vtiahnu do „záhrad Moulin Rouge“ do magickej atmosféry tohto miesta.
Postupne sa mení scéna. Zrazu je tu pirátska loď na ceste do Indonézie, sny, láska a zrazu sa vpredu na pódiu zdvihne obrovské akvárium, kam vhadzujú ženu. Tu je úžasný tanec s dvomi obrovskými pytónmi. Ďalšia scéna nás vtiahne do cirkusu. Táto scéna končí s neuveriteľným francúzskym kankánom. Tanečnice sú dokonalé, nohy vykopávajú tak vysoko, že čakám, že si už musia odkopnúť nos. A pánska časť je rovnako dokonalá. Medzi jednotlivými scénami vystupuje dokonalé artistické duo či Mário Berousek, český žonglér, ktorý je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najrýchlejší žonglér na svete.
Dve hodiny dokonalej šou, kde nie sú žiadne prázdne miesta s pravým francúzskym šampanským sú nezabudnuteľné. Odchádzam s pocitom, že ak sa zmení program, určite ho chcem vidieť. Už som premeškala Formidable, videla Féerie a rozhodne by som ešte raz chcela zažiť túto atmosféru s novým programom. Kto vie, veď možno raz, zase na moje narodeniny. Veď aj doteraz som si hovorila, že raz…. raz tam pôjdem.
Ľubica Šedivá
