V kaviarni pri čerstvom šaláte s tenkými plátkami « fois gras » (kačacej pečienky) vás  premkýna pocit bázne, že na tých istých stoličkách, na tom istom mieste debatovali, pracovali, rozmýšľali a relaxovali osobnosti, ako napríklad Picasso, Prévert, Hemingway, James Joyce, Berthold Brecht, Stefan Zweig, Boris Vian, Albert Camus, Sartre, či jeho milenka Simone de Beauvoir. Predstavujete si ako Verlaine, Rimbaud a Mallarmé  popíjali na terase absint, ako tu sedí Jim Harrison pri svojich návštevách Paríža s pohárom červeného vína, ako Guillaume Appollinaire píše básne, alebo listy svojej snúbenici. Ernest Hemingway v svojom diele “Pohyblivý sviatok “  píše : ” Jedného dňa som stretol Joycea, ako sa prechádzal na bulvári Sait-Germain. Pozval ma na pohárik a tak sme išli do ” Les Deux Magots”» a objednali sme si  dve suché sherry “. A práve táto kaviareň je miestom parížskych rendez-vous spisovateľa Umberta Eca.

Kaviareň je ” chic “, ” classe “,  je jedným z miest, kde sa chodí pozorovať a zároveň byť videný. I keď ľudia okolo vás sú neznámi, ste v úplnej anonymite, všetko je kuriózne, starší pán s bradou v elegantnom obleku popíjajúc kávu, komentujúc čašníkovi štrajky Turkov, staršia pani, s krásnymi črtami tváre, ktorá sa po chvíli dáva do rečí s vedľa sediacim pánom, odchádzajúci pán v elegantnom kabáte s bohémskym jasným červeným šálom, či mladá Japonka s veľkými snivými očami,  fialovými pančuchami a svetrom všetkých farieb. A v tom všetkom my dve s kamarátkou s našimi starosťami popretkávanými výbuchmi smiechu.

Okrem samotnej histórie, viaceré detaily vám potvrdzujú, že ide skutočne o jednu z najstarších kaviarní v Paríži. Čašníci, v klasickom čiernom oblečení s bielymi zásterami, sú zdvorilí, úslužní, ale nejakým výnimočným humorom ani úsmevmi neovplývajú. Čašník ponáhľajúci sa s niekoľkými taniermi k stolom, kričí « attention, attention ». V obsluhe je tiež originalita tradície, víno, šampus, či tvrdý alkohol servírujú zákazníkom pred ich očami z fľaše, pri ponúkaní dezertov chodí čašníčka s veľkou tácňou plnou rôznych zákuskov priamo k stolu a zákazníci si očami vyberú ten najlákavejší, ktorý im potom prinesú na tanieriku.

S kaviarňou sa viaže kuriozita, že je tu najlepšia horúca čokoláda v Paríži. A hoci som ešte ďaleko od cieľa riadneho benchmarkingu horúcich čokolád v Paríži, čokoláda robená na tradičný spôsob z roztopených kúskov čokolády a mlieka v kaviarni „Les Deux Magots“ zatiaľ rozhodne vyhráva. A takmer nebezpečne konkuruje belgickej čokoláde.

Maria Dopjerova-Danthine

Miestni sa zhromažďujú na stojaka alebo na barových stoličkách pri barovom pulte, v jednej ruke „café noisette“, v druhej noviny, a v časti s malými stolíkmi, sú pousádzaní ľahko identifikovateľní turisti. Tí z ázijských krajín, po prvom nadšení a mnohých fotozáberoch (každý s každým, každý oddelene, tanier plný jedla, dekór kaviarne, jedálny lístok s obrázkom Amélie, miska so zlatistým dezertom crème brûlée), s cieľom pochváliť sa všetkým facebookovým priateľom, spokojne ťukajú do svojich hypermoderných mobilov. Americké zaľúbené páry sú tiež dôkazom, že kaviareň sa spomína v turistických sprievodcoch a brožúrkach po celom svete.

Jedálny lístok je dosť prispôsobený medzinárodným chutiam, hamburgery s hranolkami a šalátmi uspokojujú chodením vyhladnutých turistov, miestni sem zas chodia cez obed na veľké taniere miešaných šalátov.

Turisti, ako na povel, si objednávajú „goûter d‘Amélie“ – horúci nápoj, kávu alebo čokoládu a k tomu typický francúzsky dezert „crème brûlée“ s cieľom zažiť pôžitok Amélie z lámania kovovou lyžičkou skaramelizovaného povrchu jemného vanilkového pudingového krému.

S mojou šálkou kapučína pozorujem mladého čašníka, obratne pobehujúceho medzi stolmi, barom a kuchyňou. Pri jednom stole komunikuje plynulou španielčinou, mladú Američanku karhá so vztýčeným ukazovákom: „First, you have to finish your salad and then I will bring you your dessert.“ S ázijskými dievčatami, ktoré nevedia anglicky sa teatrálne dorozumieva rukami. Po mojom komentári obdivujúcom jeho jazykové znalosti, mi odpovedá, že myslí, že na jeho profesionálne účely si počína celkom dobre, dohovorí sa anglicky, španielsky, taliansky, švédsky, turecky, niekoľko viet v japončine a ruštine. Ešte upresňuje: „Samozrejme politiku v japončine nie som schopný rozoberať, ale pár vtipov viem povedať“. Dobre, že upresnil, lebo inak by som si myslela, že s Japoncami diskutuje o politike. Ja pre zmenu politiku neviem rozoberať ani v mojom rodnom jazyku, a vtipy v japončine, či švédčine mi tiež nepripadajú práve rutinnou záležitosťou.

Po prečítaní krstného mena na mojej kreditke sa zvedavo pýta na krajinu, z ktorej pochádzam a Slovensko predsa len polyglota dostalo. Prosí ma, aby som ho naučila pár slovenských slov. Mám dobrý pocit, že možno som práve spustila proces, že onedlho bude hovoriť vtipy po slovensky.

Cibuľová polievka v keramickej miske s levími hlavami, s košíkom kúskov čerstvej bagety nesklamala. A atmosféra kaviarne predsa len spôsobila, že som si večer prehrala niektoré pasáže filmu Amélie z Montmartru.

Tak teraz si vyberte z tohto mišmašu. Stojí kaviareň za posedenie alebo nie? Nedajte sa odradiť prvým dojmom, že je to len mucholapka na turistov, atmosféru rozhodne má. A tá je tvorená práve tým zaujímavým pomerom turistov z celého sveta a miestnych hostí, ktorí sa navzájom poznajú a ktorí sú tu varení-pečení, kombináciou stolov s veselou spoločnosťou viacerých ľudí a individuálnych stolov, pani pri už dávno prázdnej šálke kávy pracuje na svojom laptope, osamelé ázijské dievčatá, páry mladších či starších zaľúbencov, po mojej ľavej ruke, odseparanovaní od môjho stolu len asi 5cm medzerou, mladá študentka neuveriteľnou frekvenciou rozpráva svoje najnovšie zážitky otcovi, ktorý ju pozval na obed. Počas celého obedu sa otcovi podarilo do dcérinho monológu vsunúť možno dve poznámky.

Prečo sú v názve kaviarne 2 mlyny? Samozrejme jedným z nich je Moulin Rouge, a tým druhým mlynom je « Moulin de la Galette », jediný funkčný veterný mlyn na Montmartri, ktorý bol v roku 1830 premenený na kabaret. V súčasnosti je „Moulin de la Galette“ súkromným majetkom a je verejnosti neprístupný.

Kaviareň bola uvedená do prevádzky na začiatku 20. storočia, avšak svoj súčasný názov nadobudla až v roku 1950.

Keď budete v týchto končinách a kaviareň-reštaurácia, kde pracovala Amélie vo vás vyvolá túžbu ísť ďalej po jej stopách, za pozastavenie stojí „Epicérie“ (malý potravinový obchod) s názvom „La Maison Collignon“ na adrese 56, rue des Trois Frères a kino „Studio 28“ na ulici 10, rue Tholozé, kde Amélie často chodievala.

Autor:  Maria Dopjerova-Danthine

Január ma každoročne sprevádza do Paríža v deň mojich narodením. Od doby, kedy moje číslo začalo mať nazačiatku štvorku, chodím každý rok v tomto čase do mesta, ktoré milujem. A inak tomu nebolo ani teraz.

Moja narodeninová nedeľa bola hlavne v znamení kankánu a zábavy. Zábavy, ktorú už desaťročia vyhľadávajú ľudia z celého sveta. Lebo Moulin Rouge je dnes známy po celom svete. Za celé roky, čo navštevujem Paríž, som v tomto najznámejšom mlyne ešte nebola. A tak prišiel ten správny čas a moment, kedy som mala vstúpiť za jeho fasádu. Ale najskôr sa pozrime na jeho históriu, ktorá trvá viac ako 120 rokov. Už takto dlho mlyn melie, ale rozhodne nie múku.

Počas obdobia, ktoré sa vo Francúzsku nazývalo „Belle Époque“ (1890-1914),  boli časy plné pokoja, mieru, relatívnej prosperity a priemyselných objavov a vynálezov, ktoré v mnohom menili ľudský život a prirodzene nastal prerod aj v oblasti zábavy. Napredovala doba, objavovalo sa načo všetko sa dá použiť elektrina, napredovala chémia a nové objavy stále posúvali život vpred. Zmenami prechádzala aj kultúra a umenie. A hlavne, ľudia sa chceli zabávať a hľadali nové rozptýlenie. Už nestačili divadlá, cirkusy, bary či kaviarne. Hoci kaviarní bolo v Paríži na prelome 19. a 20. storočia vyše 25 tisíc. Čo ešte viac ponúknuť ľuďom? Začali vznikať tanečné sály a kabarety. Ale stále to ako keby nestačilo. Chcelo to niečo nové, neopozerané, niečo bomabastické.

6. októbra 1889 dvojica Oller a Zidler otvárajú brány podniku, ktorý zriadili v starej budove pod červeným mlynom s názvom Moulin Rouge. Oller otvoril viacero tanečných a divadelných sál, v roku 1893 dokonca otvára legendárnu Olympiu. Ale podnik, ktorý otvorili títo dvaja páni pár rokov predtým, bol niečím, čo sa stalo kultom.

V roku 1889  sa do Paríža valili davy ľudí. Konala sa tu Svetová výstava a Oller/Zidler otvorili niečo, čo rozhodne nebolo len tak nejakým tuctovým lokálom. Ich spojenie ( impresár Charlesom Zidlerom) bolo správne a šťastné. Od otvorenia sa do kabaretu hrnuli davy ľudí. A ako som mala možnosť sa presvedčiť, hrnú sa stále.

Interiér vytvorený výtvarníkom Adolphom Willetom bol veľkorysý a dych vyrážajúci. Moulin Rouge túžili vidieť rovnako aristokrati ako chudoba. V programoch vystupovali hviezdy – hudobné aj tanečné. V prvých rokoch bola hviezdou tanečnica La Gouue – kráľovná kankánu. Program sa menil spočiatku raz do roka, ale časy sa menili a s nimi sa menil aj mlyn. Tiež sa nevyhol krízam. Prežil aj vojnové obdobie, hoci počas nemeckej okupácie sa asi ľuďom moc zabávať nechcelo. V 50.tych rokoch kabaret chytá druhý dych. Pod šéfovaním Josepha Clerica mlyn prešiel rekonštrukciou nielen vonkajšou ale aj vnútornou. Tanečný súbor sa  s profesionalizoval a stanovili sa podmienky pre tanečnice – min. 175 centimetrov výška, štíhla postava a klasické baletné vzdelanie. Od roku 1957 sa nazýva tanečný súbor „“Doriss Girls“ podľa Doris Haug. A dnes je takýchto dievčat v súbore 60.  S dokonalými postavami.

Clerico mal dobrý nos, lebo kabaret doslova oprášil svoju zašlú slávu a stal sa opäť jednou z najvyhľadávanejších atrakcií Paríža. Od roku 1962 viedol kabaret Moulin Rouge Jacki Clerico – syn Johna. A tak isto ponúka „le diner-spectacle“ – je to začiatok novej éry, zväčšuje sálu, inštaluje sa akvárium a zavádza tradíciu, kedy po veľkom úspechu programu Frou-Frou, sa už všetky ďalšie programy začínali písmenom „F“ – Frisson, Fascination, Fantastic, Festival, Follement, Frénésie či Femmes. Až 11 rokov sa uvádzala úspešne šou Formidable. Od roku 2000 je program pod názvom Féerie. A ja som ho videla.

Vstúpila som za fasádu Moulin Rouge. Všetko je dokonale zorganizované a pripravené. Postupne čakajúcich ľudí vpúšťajú v skupinkách, každý dostane informáciu, kde je šatňa a kde si treba vyzdvihnúť či potvrdiť rezerváciu. V šatni musíte odovzdať aj fotoaparát, bohužiaľ, vo vnútri sa nesmie fotiť.  Zamestnanec informuje čašníka o čísle Vášho stola a vy ste odprevadení až k vášmu stolu. Čašník sebaisto kráča a akosi nevníma moje nadšenie, že som tam.

Umiestnenie nášho stola je vynikajúce. V sále, kam sa vmestí 850 ľudí sú na múroch autentické plagáty s umelcami, ktorí tu vystupovali: Edith Piaf, Jean Gabin, Frank Sinatra, Liza Minnelli…Neviem sa vynadívať.

Čašník nám otvára našu fľašu so šampanským a .. samozrejme nás hneď zúčtuje. Zaraďujeme sa medzi štatistiky, ktoré uvádzajú ročne 600 000 návštevníkov tejto šou. Svetlá v sále zhasnú a na stoloch sa rozsvietia červené lampičky, opona sa dvíha a tanečníci s dokonalými telami nás vtiahnu do „záhrad Moulin Rouge“ do magickej atmosféry tohto miesta.

Postupne sa mení scéna. Zrazu je tu pirátska loď na ceste do Indonézie, sny, láska a zrazu sa vpredu na pódiu zdvihne obrovské akvárium, kam vhadzujú ženu. Tu je úžasný tanec s dvomi obrovskými pytónmi. Ďalšia scéna nás vtiahne do cirkusu. Táto scéna končí s neuveriteľným francúzskym kankánom. Tanečnice sú dokonalé, nohy vykopávajú tak vysoko, že čakám, že si už musia odkopnúť nos. A pánska časť je rovnako dokonalá. Medzi jednotlivými scénami vystupuje dokonalé artistické duo či Mário Berousek, český žonglér, ktorý je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najrýchlejší žonglér na svete.

Dve hodiny dokonalej šou, kde nie sú žiadne prázdne miesta s pravým francúzskym šampanským sú nezabudnuteľné. Odchádzam s pocitom, že ak sa zmení program, určite ho chcem vidieť. Už som premeškala Formidable, videla Féerie a rozhodne by som ešte raz chcela zažiť túto atmosféru s novým programom. Kto vie, veď možno raz, zase na moje narodeniny. Veď aj doteraz som si hovorila, že raz…. raz tam pôjdem.

Ľubica Šedivá

A tak nie je vôbec náhodou, že v meste, ktoré je preslávené gurmánstvom, sa prirodzene otvorila ďalšia pobočka múzea čokolády „Choco-Story“ na oslavu tejto sladkej vášne.

Choco-Story vzniklo zo súkromnej iniciatívy rodiny Van Belle, ktorá otvorila prvé múzeum v roku 2004 v Belgických Bruggách, potom nasledovala Praha v roku 2008  a nakoniec Paríž v roku 2010.

V múzeu sa snažia  rozšíriť informácie a poznatky o takom úžasnom produkte, akým je kakao. A tak sa do múzea snažia dostať čo najviac historických kusov a zaujímavostí, pán Eddy van Belle cestuje po celom svete a neustále hľadá nové informácie, inšpirácie a objavuje nové a nové tajomstvá o čokoláde.

Múzeum vás prevedie v troch častiach po takmer 4000 ročnej histórii kakaa  a čokolády, či už slovne alebo v obrazoch.

V prvej časti je to predovšetkým priestor venovaný Mayom. Kultúre, ktorá ma fascinujú a ktorá stála aj za dôvodom ísť do tohto múzea. Samozrejme ako lásky k horúcej čokoláde.

Takže sa tu dozviete a budú vám vysvetlené mystické rituály Mayov a Aztékov cez originálne a autentické predmety, ktoré používali.  Mayovia, ktorí mali vysoký stupeň vedomostí či už v architektúre, astronómii či matematike, položili základy pestovania a používania kakaa. Neskôr Toltékovia a Aztékovia pokračovali v jeho pestovaní a nazývali kakaovník „stromom raja“. Nápoj  z kakaa bol pre nich „božským nektárom“ – jedlom pre bohov. Aj najdôležitejší aztécky boh Quetzalcoatl (operený had) hral dôležitú úlohu v histórii kakaa. Práve on bol „veľkým majstrom“ kakaa a on naučil človeka kultivovať a pripravovať tento nápoj. Jeho originálnu sochu môžete rovnako obdivovať vo vitríne v tejto časti.

Zvláštnosťou je určite aj to, že sa kakao nielen používalo na výrobu božského nektáru ale používalo sa aj ako platidlo. Lebo v tej dobe malo kakao  vysokú hodnotu. Jeden králik stál 10 kakaových bôbov a jeden otrok 100.

Pomaly sa presuniete do druhej časti, ktorá začína vysvetlením histórie datovanej do roku 1519, kedy sa posledný aztécky vládca Moctezuma stretol s dobyvateľom Hernandom Cortésom. Po dobití Mexika sa kakao dostáva do Európy. Ako prvý  z Európanov ochutnal kakao už Krištof Kolumbus v roku 1502, ale jemu sa tento nápoj zdal nechutný a tak v ňom nevzbudil žiaden záujem.

Španieli najskôr nevedeli prísť na  chuť nápoju, ktorý prišiel z „nového sveta“, ale po pridaní cukru si ho obľúbili. Čokoláda začína byť drahým dovozným artiklom a rozširuje sa postupne na ďalšie európske kráľovské dvory – Francúzska, Talianska, Nemecka či Veľkej Británie. Dokonca v roku 1615 sa čokoláda oficiálne podávala na súdnych dvoroch Francúzska.

V múzeu si môžete prehliadnuť rôzne čokoládové hrnce z medi, striebra a iných materiálov. A naozaj sú mnohé úžasnými kúskami, ktoré ukazujú popularitu čokolády a jej konzumácie.

Dozviete sa, že čokoláda slúžila v lekárňach na osladenie horkej chuti liekov alebo že sa do 18. storočia vyrábala výhradne len ručne. Výrobný proces započal až v období priemyselnej revolúcie a čokoláda v 19. storočí dosiahla vrchol svojej slávy.

Rozhodne už nie je výsadou vyšších a privilegovaných vrstiev. Rovnako sa v tomto storočí už začína aj diverzifikácia čokolády na mliečnu, vznikajú duté figúrky či pralinky.  V múzeu sú  neskutočné ukážky foriem na výrobu figúriek či prvé „bonboniéry“.

V tretej a poslednej časti je už vyobrazená súčasná výroba čokolády a spoznáte nesporné kvality tohto výrobku. Rovnako je tu priestor, kde sa v určitých hodinách demonštruje ako sa čokoláda vyrába z kakaa.

Evolúcia horúcej čokolády je úžasná. Kakao spracované do horúcej čokolády skutočne dobilo svet. Už 600 rokov pred Kristom boli nájdené prvé stopy kakaa v hlinených pozostatkoch nádob od Mayov z oblasti Colha. Vývoj čokolády – ako ju poznáme dnes – v „tablette“ začal oveľa neskôr ako pitie čokoládového nápoja. Prvé tablety sa sformovali až v roku 1847 v Anglicku. V roku 1984 bola francúzskym výrobcom čokolády Raymondom Bonnatom vytvorená prvá kolekcia tmavej čokolády: „ Les Grands Crus de cacao.“

Tak priatelia, objavte v Paríži sladké múzeum čokolády. Určite vás nesklame a každý si tam nájde kus zaujímavostí pre seba. A nezabudnite ochutnať horúcu čokoládu.

Autor: Ľubica Šedivá

adresa: 28 Boulevard de Bonne Nouvelle

zdroj: oficiálna webová stránka múzea

Jej hodnotenie ako stelesnenia zla je podľa mňa rovnako chybné ako zaslepené. A zo zaslepenosti vznikajú mnohé zlé veci. Dnes sa aj na známy masaker Bartolomejskej noci, ktorý krvavo poškvrnil nielen rod Valois ale aj ju samotnú, už pozerám inak a čoraz viac si myslím, že vzhľadom na všetky súvisiace historické súvislosti došlo k zásahu, ktorý jednoducho nevyšiel a zvrtol sa.

Kráľovná bola rozhodne nezlomná žena, ktorú počas jej života postretlo veľa osobných tragédií a nezdarov. Len pár mesiacov po narodení osirela, v detstve bola väznená a počas manželstva s Henrichom Orleánskym (Henrich II.), ktorého veľmi milovala, musela znášať jeho milenku Dianu de Poitiers. Desať rokov manželstva bola neplodná a hrozilo jej zapudenie. Nakoniec však kráľovi porodila desať detí, ktoré boli skoro všetky chorľavé, bezcharakterné a spustnuté. Vo veku 41 rokov  po smrti kráľa zostáva uprostred mocenskej politiky a tak sa z donútenia stala ochrankyňou svojej dynastie a svojej novej vlasti Francúzska. Jednoducho, Katarína bola taká, aká bola doba, v ktorej žila. A musela prežiť, ona a jej deti. Bojovala nielen o ich prežitie ale aj o ich nárok na francúzsky trón.

Mnohí francúzski spisovatelia či historici pohŕdajú touto ženou. Prečo? Že kráľovnou sa stala žena, cudzinka, ktorá nemala ani kráľovskú krv? Katarína bola možno rozporuplná žena, ale vždy verila, že sa spory medzi katolíkmi a protestantmi dajú vyriešiť rozumne. Už len toto poznanie mi stačilo k tomu, aby som sa na ňu začala pozerať inak. Bez predsudkov. Ďakujem, že sa mi dostala do rúk kniha od Leonie Friedovej, ktorá sa naozaj snažila napísať životopis tejto úžasnej ženy objektívne a tak, akou Katarína bola. Bez akýchkoľvek príkras.

Katarína Maria Romula de Medici sa narodila 13.4.1519 Lorenzovi II. Medici a bohatej dedičke francúzskeho kráľovského rodu Madeleine de la Tour d´Auvergne. Po narodení jej rodičia čoskoro zomierajú a z Kataríny sa stáva sirota, ktorá akoby prišla na svet len zato, že francúzsky kráľ František I. bol posadnutý túžbou ovládnuť Taliansko. Už od narodenia bola ničím prostriedkom. Nič sa nedialo len tak. Detstvo prežila vo väzení, je jedno, či tým väzením boli steny kláštora. Tu však dostala vzdelanie, učili ju dobrým spôsobom, umeniu konverzácie a spoliehaniu sa na vlastný úsudok.

Jej budúci manžel Henrich, vojvoda Orleánsky, druhorodený syn Františka I., tiež prežil neradostné detstvo. Jeho matka zomrela, keď mal päť rokov a vďaka svojmu otcovi a jeho mocenským chúťkam boli jeho obaja synovia uväznení v Španielsku. Takže detstvo prežil podobne ako Katarína – vo väzení. A do väzenia ich za seba poslal ich vlastný otec.

Politické ťahanice a kupčenie so synmi či dcérami v tej dobe bolo úplne normálne. Takto bol aj dohodnutý sobáš Kataríny a Henricha. V októbri 1533 prichádza Katarína do Marseille a do novej vlasti. Mala len 14 rokov.

V roku 1536 zomiera korunný princ František a následníkom trónu sa stáva Henrich. Katarína stále v tomto období neporodila žiadne deti. V roku 1544 sa narodil František, potom rodila pomaly každý rok:  Alžbeta,  Claudie, Ľudovít, Karol-Maximilián (neskorší kráľ Karol IX.), Eduard-Alexander (Henrich III.), Markéta (nazývaná Margot), Herkules, dvojčatá Victoria a Jana. A neustále musela trpieť kráľovu milenku Dianu.

Katarína sa vo veku 28 rokov stáva kráľovnou Francúzska. V roku 1559 po nešťastnej náhode počas rytierskeho turnaja kráľ Henrich II. zomiera. Následník trónu mal 15 rokov a bitky o vplyv rôznych francúzskych rodín sa ešte priostrili. Katarína od manželovej smrti neoblečie inú farbu ako čiernu.

Francúzsko sa topilo v dlhoch a protestantské hnutie sa šírilo čoraz viac. Katarína sa však konečne zbavila Diany. Pohreb kráľa Henricha II. bol 11.-.13. augusta 1559. Ako všetci králi bol pochovaný v katedrále Saint Denis, kde dvanásť rokov predtým bola Katarína korunovaná za kráľovnú Francúzska.

Vo veku 41 rokov dosiahla vrchol moci a významu a mohla si sama zvoliť spôsob, akým sa pobije s problémami Francúzska. De iure a de facto začala vládnuť za svojho syna Františka II.. Stále verila, že náboženské spory sa dajú urovnať zmierlivou politikou a dokonca ani svojim deťom nebránila v prístupe k protestantskej literatúre. Za toto bola však neskutočne obviňovaná. Nepochopila ako vášnivo jej poddaní dokážu ľpieť a bojovať za svoju vieru.

Mladý kráľ zomiera a na tón nastupuje len 10.ročný Karol IX. Masaker vo Vassy vyvolaný vojvodom de Guisse bol začiatkom prvej náboženskej vojny. Katarína musí neustále bojovať o seba a svoje deti. Boj nekončí.

Ľubica Šedivá

Každý z nás, kto len nakrátko, nadlho či prechodne navštívil Paríž a bol súčasťou Paríža sa podieľa na tom, čo je Paríž. Paríž by nebol nič bez ľudí. Je to obrovské javisko, ktoré pozorovateľovi vytvára neskutočnú hru života. Tak skúsme sa trošku pozrieť na tie herečky a hercov, ktorých na javisku “Paríž” môžeme stretnúť. A ktovie, možno nabudúce aj vás….

Ľubica Šedivá

Práve z bohatej histórie nielen Paríž čerpá svoju identitu, ale čerpá z nej celý národ. A sebavedomie. Od roku 588, kedy franský kráľ Chlodovík I. premiestnil svoje sídlo do Paríža, je toto mesto „ mestom kráľov“. A práve starostlivé ruky kráľov a kráľovien cez výstavbu reprezentačného objektu vladárskej veľkosti a moci sa takto prejavovali. Práve cez akýsi vládny koncept výstavby hlavného mesta. A tak každý nový kráľ mal stále viac a viac ambicióznejšie projekty a architektúra slúžila ako znak absolútnej moci kráľov. Ako už napísal Colbert počas vlády Ľudovíta XIV.: „nič nevykresľuje veľkosť ducha panovníka viac, ako jeho stavby“. A tak na „projekcii“ Paríža si upevňovali a reprezentovali svoju politickú moc králi, Napoleón a aj v „Grands Projects“ prezident Francoise Mitterand.

V 11. storočí sa začal Paríž rozmiestňovať ona oba brehy rieky. Prichádzalo k rozdielom, ktoré sú viditeľné prakticky až po dnes. CIté bolo politickým a cirkevným miestom, pravý breh sa vyvíjal ako stredisko remesiel a obchodu, na ľavom brehu dominovala univerzita a vzdelanosť. Prečo také členenie? Nuž asi hlavne z praktického hľadiska. Vieme, že Paríž bol riečny prístav a lode mohli pristávať len na pravom brehu rieky, odkiaľ pešo obchodníci prešli až na Place de Greve (dnes námestie pred radnicou), kde bola tržnica. A práve tu sídlili rôzni remeselníci. Ešte dnes to pripomínajú názvy ulíc ako: rue de la Coutellerie (nožiari), rue de la Verrerie (sklári) alebo Quai de la Mégisserie (kožiari).

Ľavý breh osídľovali cirkevné spoločnosti, ktoré tu zakladali školy. V roku 1219 pápež Honorius III. uznal školy ako „universitas“ a tak bol daný základ tradícii, ktorou sa Paríž stal centrom európskej vzdelanosti.

Verejné knižnice a múzeá vznikali v priebehu francúzskej revolúcie. Ich obsah, tieto mimoriadne poklady, ktoré skrývajú, robia z Paríža miesto, kde je možné objaviť a pochopiť takmer celý svet. Iba v Paríži na jednom mieste sa dozviete vo vývoji parného stroja, spoznáte kultúru a obyvateľov Oceánie či „posmrtný život “ v Egypte. Mesto s toľkými prívlastkami:„Mesto kráľov, mesto ducha či mesto revolúcie „

Veď celé 19 storočie bol Paríž hlavným mestom revoltujúceho ľudu. Začalo to francúzskou revolúciou, revolúciami v roku 1830 až 1848 viedla cesta Francúzska po porážke v prusko-francúzskej vojne (1870-187) k pádu druhého cisárstva. V roku 1871 povstali „komunardi“ a toto povstanie malo ničivé následky. Vedľa množstva popravených či mŕtvych alebo deportovaných, padli popolom celé bloky domov, zhorel zámok v Tuileriách, Hôtel de Ville či Palais Royalle (nenávratne sme stratili práve Tuilerijský zámok).Zrúcanina Tuileries stála na mieste  jedenásť rokov. Hoci strechy a vnútro paláca boli úplne zničené ohňom,  kameň paláca zostal neporušený a tak jeho obnovenie bolo možné. Nuž, škoda.

Odkazom druhého cisárstva bola rekonštrukcia tohto úžasného mesta, ktorú začal Napoleon III. a jeho prefekt barón Haussmann. Z Paríža sa postupne stalo moderné mesto a tak stál Paríž na počiatku desaťročí, ktoré z neho urobili mýtus.

Mýtus zvaný PARÍŽ.

Ľubica Šedivá

Výťahy boli v čase vzniku veže známe, žiadna spoločnosť si netrúfala vsadiť naklonený výťah do zakrivených nôh veže.

A samozrejme aj tu hrala rolu francúzska hrdosť, lebo len francúzsky výrobok môže byť jej súčasťou. Napokon boli francúzske výťahy postavené na vyšších podlažiach a v dvoch nohách, kým výťahy značky Otis obsluhujú zvyšné dve nohy. V tom čase boli výťahy poháňané parou, elektrický pohon ich nahradil až okolo roku 1912. V tom istom roku boli výťahy Otisu nahradené schodiskom v jednej nohe a malým elektrickým výťahom v druhej nohe.

Desaťročia sa firma Otis s vežou viac nespájala. Ale začiatkom 90tych rokov bola firma Otis zapojená do veľkej rekonštrukcie všetkých výťahov. Nové výťahy sú jeden z prízemia na prvé a druhé poschodie a dva dvojvýťahy, ktoré idú z druhého poschodia na vrch veže (dvoj výťahy majú dve kabínky spojené zdvíhacím lanom, keď jedna ide hore, druhá kabína ide dolu).

Dráha výťahu je dlhá 160 metrov a je to najdlhšia otvorená dráha na svete vôbec. Dva dvoj výťahy boli spustené do prevádzky tak, že spolu 40 ľudí v každej kabíne môže stúpať a klesať zároveň.

V roku 1998 firma Otis získala zákazku na zmodernizovanie dvoj výťahov na vyšších poschodiach. Otis navrhol okrem iného aj špeciálny kontrolný systém dverí, ktorý preniesol kontrolu na šachtové dvere a nie na kabínové dvere ako je zvykom. Výťahy sa pohybujú po šikmej dráhe.

Práce sa museli realizovať počas noci a počas pár hodín, kedy sa výťahy nepoužívajú a veža je pre turistov zatvorená. Práce trvali 6 000 hodín a prepravilo sa 8 ton materiálu na vrch veže. Modernizáciu firma Otis ukončila v roku 2001.

Ľubica Šedivá,

zdroj: webová stránka spoločnosti Otis

]]> http://www.milujempariz.sk/vytahy-eiffelovky/feed 0 http://www.milujempariz.sk/most-bir-hakeim http://www.milujempariz.sk/most-bir-hakeim#comments Thu, 08 Dec 2011 18:02:17 +0000 admin http://www.milujempariz.sk/?p=1004 Seina – už sme si o spojení tejto rieky a mesta Paríž hovorili. Seina nie je pre Paríž len riekou. Je to neodmysliteľná súčasť mesta. Dotvára ho. Je to miesto, kam s obľubou chodia nielen Parížania ale aj turisti. Nábrežia Seiny si žijú svojim životom. A samozrejme aj mosty, ktoré križujú túto rieku. V Paríži ich je viac ako dosť. Niektoré mosty majú úžasnú históriu, niektoré boli vytvorené za posledné roky.

Ja osobne mám veľmi rada, keď môžem prechádzať cez mosty, zastaviť sa a len tak pozorovať rieku, mesto či ľudí. Alebo jednoducho sa len tak zastaviť. Oprieť sa rukami o most a…  Milujem mosty, lebo spájajú. A milujem vodu a rieky.

V Paríži mám niekoľko obľúbených mostov. Z rôznych dôvodov. Ale v poslednej dobe ma nevysvetliteľne priťahuje most „Pont de Bir-Hekeim“. Väčšina turistov ho pozná a využíva len ako výstupnú stanicu metra pri návšteve Eiffelovky. A mnohí si ani nenájdu čas, aby sa prešli cez tento most.

Most slúži jednak cestnej doprave, jednak pre peších a tiež na jeho vrchu Seinu križuje nadzemná trasa linky č. 6 parížskeho metra. Most spája dva  obvody – 16. na pravom brehu a 15. obvod na ľavom. Svoje meno dostal v roku 1948 podľa líbyjského mesta, kde sa v roku 1942 odohrala bitka, pri ktorej  legionári z Francúzska bránili mesto pred nemeckým „Afrikakorpsom“. V roku 1986 most zaradili medzi historické pamiatky Paríža.

Historický predchodca dnešného mostu bol len akousi kovovou lávkou pre chodcov, nazývanou „pasarelle de Passy“, ktorú tu zriadili počas svetovej výstavy v roku 1878. Súčasný most postavili medzi rokmi 1903 až 1905. Most je z oceľovej konštrukcie s murovaným pilierom, ktorý stojí na ostrove Cygnes, má 6 oblúkov a keď sa pod ním prejdete, tak vaša prechádzka bude 237 metrov dlhá. Ak vystúpite na stanici metra Passy, pred vašimi očami sa rozvinie viadukt 7,3 metra široký a keď si počkáte na vlak metra, je to úžasný pohľad.

Most je zdobený monumentálnymi sochami nad Seinou. Sochy sú akýmisi alegóriami vedy, práce, elektriny a obchodu. Socha na úrovni vozovky po prúde rieky symbolizuje renesančné Francúzsko.

Popod pilier mostu zídete na ostrov Cygnes (labutí) a prechádzkou uprostred ostrova sa dostanete až na jeho cíp, kde stojí Socha slobody.

Kráčať uprostred mosta je zaujímavým pohľadom, kedy oceľové piliere vytvárajú zvláštny priestor. A možno pre toto zvláštne kúzlo si most zahral aj vo filmoch. Asi najznámejší je dych vyrážajúci kúsok Jeana Paula Belmonda, ktorý vo filme „Strach nad mestom“ bežal po streche vlaku metra. Most sa blysol aj vo francúzskej verzii „Malý indián v meste“ či len nedávno v pokračovaní „Lovcov pokladov – Kniha tajomstiev“ s Nicolasom Cageom. Aj v roku 2010 vo filme „Počiatok“ s Leonardom di Capriom.

Verte, tento most má skutočne niečo do seba. To dačo….

Ľubica Šedivá

Múzeum sa nachádza len na skok od Trocadéra a bolo založené priemyselníkom Emilom Guimet z Lyonu – tak preto to meno.  On sám sa zúčastnil mnohých expedícií a zozbieral antické, budhistické a hinduistické artefakty. Tak položil základ dnešného múzea, kam sa preniesli neskôr aj exponáty z múzea v Trocadére, kolekcie z Louvru a z rôznych súkromných zbierok.

Kto sa zaujíma o ázijské umenie, toto múzeum ho doslova nadchne. Samotná budova a rozmiestnenie exponátov je takmer dokonalé. Môžete obdivovať umenia kambodžských kmérov, ktoré nemá na Západe obdoby. Mňa hádam najviac nadchla a upútala bronzová socha boha Šivu ako pána tanca „Nataraja“. Socha situovaná v plamennom kruhu je plná energickej dynamiky. Malú repliku tejto sochy som si jednoducho musela zabezpečiť.

Okrem toho tu nájdete krásne japonské drevorezby či zbierky čínskej keramiky. Myslím, že každý si tu príde na svoje.

Tak neváhajte a skúste objaviť kus tohto ázijského umenia, lebo o tom je Paríž. O rôznorodosti.

Ľubica Šedivá