Je zvláštne, ako okolnosti či udalosti ovplyvňujú ľudský život. Ja som sa cez detský obdiv k hercovi Alainovi Delonovi začala učiť francúzštinu, dokonca aj na strednej škole sa pre mňa stal tento jazyk hlavným a maturitným a práve pre obdiv k nemu, som počula pesničku Paroles, Paroles. Komu patrí ten ženský hlas? A vtedy som objavila speváčku menom Dalida. Bola to naozaj úžasná speváčka, jej pesničky boli prekrásne vtedy a sú stále. A keďže človek sa snaží nájsť miesta, kde žili či tvorili ľudia, ktorých obdivuje, pri svojich potulkách po Montmartri som hľadala miesta, kde Dalida žila, a kde Montmartre na ňu nezabudol. Dovoľte mi, nech Vám túto úžasnú umelkyňu predstavím.

Táto úžasná žena sa vlastným menom volala Yolanda Christina Gigliotti a narodila sa v ďalekej Káhire. Naozaj jej meno neznie taliansky len tak pre nič za nič, jej rodičia boli emigranti z Talianska. Hovorila až piatimi jazykmi. Mala problémy s očami a tie jej zostali až do konca života a hoci v detstve nebola krásna, predsa sa z nej stala veľmi pôvabná  žena. Bola vychovávaná a pripravovaná pre úplne iné životné poslanie, ale túžila sa sťať herečkou.  A tak ju jej túžba najskôr priviedla na pódia súťaží krásy a neskôr jej práve tieto súťaže otvorili dvere do sveta filmu.
Ale práve spev mal byť tým, čo jej prinesie slávu a ocenenie. A ako to už v živote chodí, šance na úspech v Egypte boli malé a tak v roku 1954 opúšťa Káhiru a odchádza „dobyť“ Paríž. A toto sa jej podarilo a od roku 1957 sa stáva hviezdou Francúzska a všetko, čo naspieva, sa odvtedy už stáva len obrovským úspechom.

V 60-tych rokoch bola taká úspešná a bohatá, že si kúpila dom na Rue d´Orchampt na Montmartri (nájdete ho v malej uličke neďaleko Moulin de la Galette). Spievala, hrala vo filmoch, zmenila si farbu vlasov na žiarivú blond a po rozvode sa už nikdy nevydala.

Milostný vzťah s talianskym spevákom menom Luigi Tenco, ktorý spáchal samovraždu v roku 1967, ju priviedol k prvému pokusu o jej vlastnú samovraždu. Našťastie ju zachránili a ešte v tom istom roku úspešne vystupuje v Olympii. V roku 1968 dostáva celý rad ocenení a vyznamenaní. Z celého radu spomenieme len jedno, ktoré dostala ako jediný umelec v histórii od prezidenta Francúzska generála de Gaulla – La médaille de la Présidence de la République – medailu prezidenta republiky. Ale jej súkromný život bol stále osamotený, neúspešný a plný osobných bolestí.

Dalida sa zmenila, zvážnela a vystupovala v dlhých, jednoduchých a elegantných šatách. A spievala neskutočne krásne balady. Sedemdesiate roky boli ideálne pre jej kariéru, a tak takmer nepretržite vystupovala. V roku 1977 vystupovala napríklad aj v Prahe v Lucerne. A predstavte si aj v Košiciach. A dobila aj New York a nesmrteľnú Carnegie Hall.

V roku 1980, kedy aj po štyridsiatke vyzerala neskutočne dobre, niektorí tvrdili, že podstúpila plastické operácie, ale nebola to pravda. Svoju kondíciu si udržovala zdravou stravou a pohybom, venovala sa cvičeniu (hlavne joge) a tancu, takže na sebe veľmi tvrdo pracovala.
V roku 1981 ako dovtedy jediná žena v histórii pop music dostala diamantovú platňu za predaných 85 miliónov platní. Objavili sa problémy s očami, vadilo jej svetlo a musela ísť na ďalšiu z celého radu nepríjemných operácií očí. V roku 1986 sa presadila aj ako úspešná herečka vo filme Šiesteho dňa, ktorý mal veľký úspech nielen v Európe, ale aj v rodnom Egypte.

Bola úspešná, ale sama, hoci neustále hľadala lásku a partnerský život. Obyčajné ľudské šťastie. Milovali ju státisíce a predsa sa rozhodla svoj život ukončiť. Urobila tak  dobrovoľne, v noci z 2. na 3. mája 1987. Fyzicky aj psychicky vyčerpaná si vybrala smrť osamotená vo svojej nádhernej vile. Na nočnom stolíku zanechala odkaz: „ Pardonnez-moi, la vie m’est isupportable.“: „Odpusťte mi, život sa pre mňa stal neúnosným.“.

Na jej pohrebe dňa 7. mája 1987 ju z kostola Madeleine na poslednej ceste na montmartský cintorín vyprevádzali davy tých, ktorí ju milovali.

Pri prechádzkach po Montmartri, nájdite jej miesto posledného odpočinku na montmartskom cintoríne, pri vchode sa dajte hneď doprava, po malých schodíkoch prídete k hrobu z čierneho mramoru, ktorý je olemovaný olivovým štvorcom. Ale hlavné, čo Vás upúta, sú obrovské a čerstvé kytice kvetov. V malej uličke Orchampt nájdete jej obrovskú bielu vilu a tabuľu, ktorá upozorňuje na jej život v nej. Na život osamelej ženy. Od Moulin de la Galette kúsok vyššie, odbočte doľava a ulicou smerom dolu prídete na malé rozkošné námestíčko, kde je jej busta. A potom doma sa započúvajte do jej piesní. Možno cez ne už nabudúce po prechádzke po Montmartri budete vidieť toto miesto úplne inak a pri pohľade na stánky ponúkajúce CD už budete poznať speváčku menom DALIDA.

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Montmartre si od dávnych vekov nesie v sebe akýsi druh rozporu. Rozpor medzi svätosťou a pohanstvom. Na jednej strane je spájaný s najposvätnejšími tradíciami kresťanstva a zároveň sa tu zachoval aj duch pohanských chrámov – templov – a bohov. Či bohémov? Duch bezhraničnej zábavy.
„Potrebujeme Sacré-Cœur, posvätný hromozvod, ktorý ochráni Paríž pred Božou spravodlivosťou,“ kázal kardinál Guibert.  Na oplátku mu montmartskí bohémi odkázali: „Nepotrebujeme Sacré-Cœur, stačí nám Moulin Rouge.“

Samotný názov kopca Montmartre vznikol vraj z legendy. Už vieme, že prvého parížskeho biskupa, svätého Denisa, ktorý odmietol zaprieť Boha, popravili Rimania na Montmartri (niekde pri námestí des Abbesses). Svätý Denis si dal hlavu späť na krk a odkráčal. Od tej doby Parížania nazývali kopec „mont martyrum“ teda hora mučeníka. Neskôr sa jednoducho zmenil na Montmartre. Myslíte si, že je legenda pravdivá? Radšej si ponechajme romantickú predstavu o vzniku mena Montmartre.

Prvými civilnými obyvateľmi Montmartre boli roľníci a čiastočne tiež lámači kameňa z okolitých sadrových lomov. Lebo sadrovec sa tu ťažil v povrchových aj podzemných doloch. Táto ťažba prinášala ľuďom prácu, ale kopec bol čoskoro prevŕtaný ako ementál. Často dochádzalo k tomu, že pod ťažkými vozmi sa ulice prepadali. Ešte v roku 1840 bol tam, kde sú dnes schody vedúce hore k Sacré-Cœur, opustený svah so štyrmi čiernymi dierami. Aj stavitelia baziliky Sacré-Cœur mali veľký problém (o tom sme už písali – viď Parížske kostoly) a rovnako aj stavitelia metra. Museli ísť hlboko do podzemia, o čom svedčí aj stanica metra des Abbesses. Tá je v hĺbke 30 metrov a je to najhlbšia stanica metra v Paríži. Ja už mám v nohách túto hĺbku. Neskúšajte, ak ste už veľmi uchodení či unavení.

Roľníci zase pestovali obilie a s tým súviseli veterné mlyny, ktoré sa stali charakteristickým symbolom pre toto miesto. Väčšina Parížanov sa ráno pozrela hore na kopec a podľa pohybu lopatiek mlynov vedeli, odkiaľ fúka vietor. Mlyny sa jednoducho stali súčasťou každodenného života. Skúsme si to predstaviť. Veď ešte v 18. storočí tu bolo 25 mlynov. Ale všetko sa zmenilo. Aj dnes ešte stojaci mlyn Moulin de la Galette sa niekoľko razy musel sťahovať z miesta na miesto. Od roku 1834 stojí na rohu ulice Lepic.

Ďalšou profesiou ľudí žijúcich na Montmartri bolo vinárstvo. Možno práve pre pestovanie vínnej révy od veku vekov tu aj Rimania postavili chrám zasvätený bohovi Bakchusovi. Aká bola kvalita vína? Asi nie veľmi dobrá, keď sa dochovalo vyjadrenie, že by „roztancovalo aj kozu“. Malá vinica, ktorú dnes môžeme nájsť medzi ulicami des Saules a St. Vincent (oproti kabaretu Lapin Agile) bola vysadená až v roku 1933 a stala sa tak súčasťou dnešného moderného montmartského folklóru.

Ale čo a kto najviac preslávil Montmartre? Vďaka komu je dnes táto časť Paríža jedným z najnavštevovanejších miest nielen Paríža či Francúzska, ale možno aj celej Európy? Bolo to vďaka umelcom. A pritom tu nebolo nič, čo by toto miesto predurčovalo k životu umelcov. Sedemdesiat rokov stačilo na to, aby sa Montmartre naveky zapísal do dejín umenia. Čo spôsobilo, že „svätý kopec“ sa premenil na pohanské miesto? Čo ich sem priviedlo, sme už rozoberali (Umelecký Paríž)  a pamätáme si, že hlavným dôvodom bolo to, že tu bolo jednoducho lacno. A hoci sem dnes smerujú kroky tisícok turistov, predsa zostalo v niektorých uliciach čosi, čo nikde inde v Paríži nenájdeme. Zmenil sa len dolný Montmartre, inak celý Montmartre unikol Haussmannovej prestavbe Paríža. Kopec „butte“ sa stal súčasťou Paríža až o 70 rokov neskôr po tom, čo sa stal dolný Montmartre – teda tá časť okolo bulvárov Clichy a Rochechouart ( v r. 1790), tiež súčasťou Paríža.
Všetci umelci, maliari, spisovatelia, básnici či šansoniéri sa tu jednoducho cítili dobre. A nielen táto bohémska skupina, ale aj všetci tu žijúci ľudia vytvárali Montmartre. Veď žiť na Montmartri, znamenalo byť „slobodným“.

A preto, keď prídete pred Sacré-Cœur a začnú cvakať fotoaparáty, skúste vystúpať hore na butte a jednoducho sa straťte. Túlajte sa po uličkách, len tak, bez mapy či bedekra, preč od davov turistov. Objavte ducha starého Montmartru, ten vidiecky, veselý a bezstarostný život, kde žiť znamenalo jednoducho žiť. Pozerajte sa očami aj srdcom a možno pocítite ten duch slobody a voľnosti, pre ktorý ja Montmartre nedokážem opustiť.

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Lacné letenky Paríž

Lacné ubytovanie Paríž

Súvisiace články:

-Umelecký Paríž – Montmartre

-Umelecký Montmartre a Montparnasse alebo po stopách nesmrteľných…

Starý kráľovský palác bol postavený na najlepšom mieste v centre mesta a až do roku 1682 tu sídlili francúzski králi. Pre stredoveký Paríž Louvre znamenal to isté, čo Tower pre Londýn. Stavbu Louvru najlepšie pochopíme, keď do nej vstúpime smerom od mesta – z východu. Nad vodnou priekopou, ktorá bola v roku 1993 znovu vykopaná, vedie most k veľkému štvorcovému nádvoriu – Cour Carrée. Na juhozápadnom rohu stála kedysi veža Louvre, založená Filipom II. Augustom. Pri stavbe, prestavbe či iných zmenách Louvre sa tu striedali králi ako Karol V., František I., Henrich II., Katarína Medicejská, Henrich IV., Ľudovít XIII. a XIV., Napoleon I., Napoleon III. a dokonca aj bývalý prezident François Mitterrand. Všetci zanechali na stavbe svoju pečať a predstavu.

Louvre sa začal stavať už v 16. storočí na mieste stredovekého hradu. Má v sebe renesanciu, klasicizmus aj baroko. Projekt mal spojiť dve kráľovské sídla – Louvre a Tuileries. A keďže Tuileries zničil požiar v roku 1871, k naplneniu projektu neprišlo. Úplne prvá zmienka o Louvre však pochádza už z roku 1198, kedy stál ako stredoveká pevnosť.

Ale my dnes poznáme „Grand Louvre“. Toto pomenovanie dostal od roku 1993 a dnes milovníkom umenia ponúka neuveriteľné možnosti umeleckých zbierok. Nájdeme ich zoradené do obdobia či kultúr starovekého Orientu, islamu, egyptského staroveku, grécky, etruský ako aj rímsky starovek, je tu zastúpené sochárstvo európske od stredoveku, francúzske sochárstvo, úžasné a nedoceniteľné maliarske práce: talianske, španielske, francúzske, anglické, starí holandskí a nemeckí majstri, flámske a holandské barokové maliarstvo a tiež úžitkové umenie. Čo tu nenájdeme, je americká kultúra.

Aký je pôvod zbierok? Sú to zbierky starého majetku „koruny“ a poklady dávno mŕtvych kráľov ako aj výsledky ich ťažení, napríklad do Talianska (Karol VIII.). A hlavne Napoleon, ktorý si podrobil celú Európu, a ktorý z Louvre na niekoľko rokov urobil pokladnicu najväčších umeleckých diel všetkých dôb. V roku 1815 sa však väčšina vrátila na svoje pôvodné miesta. Môžeme pokojne Napoleona označiť za „zlodeja umenia“. Veď kradnutie umenia je staré rovnako ako umenie samé. Napríklad s výnimkou galérie umenia Uffizi vo Florencii, vyrabovali francúzske armády všetky veľké talianske zbierky. V roku 1798 sa Napoleon vydal do Egypta, podmanil si rozsiahlu časť Európy, dobyl Nemecko a osudovým mu bol až vstup do Moskvy. Po jeho odstúpení muselo Francúzsko veľa umeleckých diel vrátiť. Ale napríklad Egyptu nebolo vrátené nič. Je paradox, že práve krádežou umeleckých diel Napoleon prispel k rozmachu vedy – dejín umenia. Skúsme sa teda bližšie pozrieť na Napoleona a jeho vplyv na vedu. Len málokedy môže veda vďačiť za svoj vznik vojnovým udalostiam. A touto vedou je práve egyptológia. Nebyť Napoleonovho ťaženia do Egypta, ktovie, možno by nebola objavená Rosettská doska – kľúč, podľa ktorého Jean-François Champollion dešifroval hieroglyfy (doska je však vystavená v múzeu v Londýne. Prečo? To je už iný príbeh…). V Napoleonovej armáde bola  jednotka zložená zo 65 členov najrôznejších odborov. Bola to takzvaná Komisia pre vedu a umenie. V roku 1798 založil po porážke vojska Mamelukov Egyptský inštitút so sídlom v Káhire.

Nie je snáď potrebné sa pýtať, ako sa dostaneme k Louvre. Jednoducho sledujeme označenia až uvidíme veľkú sklenenú pyramídu. Môžeme cez ňu vojsť do priestorov Napoleonovej haly, kde je informačné centrum Louvru.  Pyramída, ktorá bola urobená na objednávku prezidenta Françoisa Mitterranda a naprojektoval ju v roku 1989 architekt Ming Pei, sa stala symbolom faraóna a melancholicky poukazuje na zvláštny vzťah medzi francúzskymi panovníkmi a severoafrickými národmi. Ale hlavne sa do systému chodieb dostalo denné svetlo. Do Louvru sa dostaneme aj zo stanice metra Palais Royal – Musée du Louvre na linke č. 1, cez nákupné stredisko Carrousel du Louvre prídete až k Obrátenej pyramíde, kde Vám skontrolujú tašky a je možné si aj v automatoch zakúpiť lístky do múzea.

Spomeňme ešte Mitterranda prezývaného „Sfinga“. Bol francúzskym prezidentom 14 rokov (1981 – 1995). Jeho karikatúrne zobrazovanie ako sfingy nie je len vďaka pyramíde, ale aj symbolizuje faraónsku povahu jeho plánov na stavebné úpravy Paríža. Mitterrandov plán je označovaný ako Grands Travaux a zmenil tvár Paríža v 20. storočí tak výrazne, ako kedysi Haussmann v 19. storočí. Prebehla rekonštrukcia Louvre, znovu sa začala používať budova vlakovej stanice Orsay, rozvíjali sa okrajové štvrte Paríža od Bercy po La Défense (len pre zaujímavosť: Mitterrandové projekty – Bercy, nová Národná knižnica, nová budova Opery pri La Bastille, Inštitút arabského sveta, Louvre a jeho pyramídový komplex, renovácia Champs-Élysées, Grande Arche de la Défense).

Dnešný Louvre s 13-timi kilometrami chodieb, je „podnikom s hospodárskymi ambíciami“. Jeho jediným cieľom sú návštevníci umenia. Práve z nich dnes múzeum žije. Časy štátnej podpory sú preč. A tak dnes môžeme pod pyramídou nájsť čokoľvek. Aj kybernetický  prehliadač Louvre, stačí si kliknúť na www.louvre.fr a môžete si ho prejsť virtuálne. Ale cez všetky tieto digitálne vymoženosti je Louvre predsa len plný skutočných ľudí. Možno stále ľudia túžia mať ten vznešený pocit stáť pred originálom. A Louvre stále renovuje a otvára nové sály a priestory. A tak aj pri písaní tohto blogu som opäť zatúžila navštíviť Louvre, lebo od 7. júla 2010 sú otvorené nové sály gréckeho umenia, v sálach 7 – 12 je replika renesančného paláca a prejdeme cestou sveta v epoche Parthéonu a v sále č. 14 má nové miesto Milétska Venuša. Teším sa na všetky tie úžasné umelecké diela, kedy mi opäť bude behať mráz po tele pri pohľade na Michelangelových otrokov a opäť pocítim úžasnú pokoru a úžas nad krásou, ktorú sú schopné vytvoriť ľudské ruky a um.

Louvre v číslach:

Vstupné:

9,50 € (okrem expozícií v Napoleonovej sále a Múzeum Eugéne Delacroix)
6,00 € od 18,00 hodiny do 21,45 hodiny v stredu a piatok
14,00 € združený lístok do všetkých expozícií
prvá nedeľa v mesiaci vstup zdarma, zdarma do 18 rokov, do 26 r. zdarma pre mladých z krajín Európskej únie
Viac informácií na www.louvre.fr

Ľubica Šedivá

Úprimne povedané, nezávidím ľudom, ktorý sa dostanú do Paríža na svojich pár turistických dní. Snaha vidieť čo najviac vecí sa musí odraziť na vyčerpanosti a v konečnom dosledku aj znechutení čokoľvek umelecké vidieť, predsa len múzeá majú tú svoju úžasnú vyčerpávaciu schopnosť. Ja ako študent umenia som si za pol roka svojho pobytu v Paríži vychutnal drvivú väčšinu parížskych galérií a múzeí v nestresujúcom kľudnom tempe, takže môžem v podobnom kľudnom tempe zhodnotiť a zrekapitulovať, čo sa dá v meste umenia a umelcov za múrmi múzeií a galérii vidieť.

Na začiatok pár všeobecných rád: múzeá majú vstupné rôzne. Študenti si nesmú zabudnúť svoj preukaz študenta, nakoľko vstup do 26 rokov je do väčšiny štátnych galérií zadarmo. Je dobré odsledovať otváracie hodiny, ktoré sa často líšia. Louvre je napríklad v utorok zatvorený, bežné dni iba do 17:30 s výnimkou stredy a piatku, kedy je do 21:00. Prvá nedeľa v mesiaci vždy vstup do všetkých galérií a múzeií zadarmo.

Paríž je plný múzeií a je prakticky nemožné vidieť všetko. Je preto veľmi výhodné ešte pred odchodom sadnúť a vyhľadať si, čo sa tu vidieť dá a určiť si vlastné priority. Každý turista je predsa individualita a vyhne sa tak strate času napríklad v Museé d´Orsay, pokiaľ nemá rád impresionistov Ako sa k tomu dostanem neskôr, množstvo tematických múzeií možno naplní vaše túžby viac ako svetoznáme veľké zbierky. Ďalšou mnou osvedčenou stratégiou bola návšteva v malých skupinkách, kedy ušetríte čas dohadovaním sa kam, kedy a na ako dlho. Mne aj tak najviac vyhovuje návšteva múzea osamote, keď som si sám pánom svojho času smeru a záujmov

Najväčšie z najväčších, svetoznáme Musée du Louvre. Vopred varujem, je krásne, je skvelé, je veľké, je únavné, je frustrujúce, keď po siedmich hodinách odchádzate pokorený tým, že ste v lepšom prípade videli polovicu toho, čo sa tu vidieť dá. Áno, je tu uložená Mona Lisa, najväčšie lákadlo pre turistov, ku ktorej sa počas sezóny pre obrovské davy ani nedostanete, preto sa možno neoplatí strácať čas vystrkovaním hlavy pre videnie toho čarovného úsmevu, ale nechať sa pohltiť skvelými zbierkami egyptského, gréckeho, stredovekého umenia, krásnymi renesančnými sochami, mimochodom v úžasnom priestore, francúzskou maľbou (ktorej je tu na moj vkus až priveľa, ale napokon, sme vo Francúzsku ) a jednoducho ohromným svetom všetkého, čo do nás dejepisári počas štúdií tlačili a vy si zrazu uvedomíte, akú to má naozaj úžasnú hodnotu. Hneď pri vstupe dostanete do rúk skvelý orientačný plánik, ktorý aj keď sa snaží jednoducho vysvetliť, čo kde nájdete, je veľmi náročné sa v budove orientovať. A poznámka pre tých, ktorý sa rozhodli Monu Lisu vidieť stoj čo stoj: po francúzsky sa jej vraví La Joconde, takže keď ju budete hľadať, tak pod týmto menom

Hneď vedľa Louvru sa nachádza úžasný park Jardins des Tuileries, na konci ktorého pri východe na Place de la Concorde sú dve menšie múzeá obdĺžnikového tvaru: L´Orangerie, kde sa nachádzajú obrovské a podmanivé Monetove Lekná. Druhá budova Jeu de Paume je venovaná vystavovaniu súčasných známych umelcov, stále však podľa vzoru Louvru v klasickejších výtvarných disciplínach, takže žiadne šialenosti.

Hneď na opačnej strane rieky Seiny sa nachádza ďalší skvost, a to Museé d´Orsay. Najväčšia zbierka diel od impresionistov a umenia 18.-19. storočia. Ja osobne som ostal uchvátený hlavne koncepciou samotnej budovy, ktorá je prerobenou železničnou stanicou a voľný priestor, v ktorom sú nainštalované samotné diela, je jednoducho podmanivý sám o sebe.

Dva mosty ďalej a ostávame pri Palais de Tokyo. Múzeum zamerané na moderné a súčasné umenie. Ako také pozostáva z dvoch budov, pričom jedna ukrýva stálu expozíciu konceptuálnych a minimalistických tendencií, ruských konštruktivistov, avantgardy v maľbe a rôznej skladby „-izmov“. Za zmienku určite stojí krásna obrovská freska Raoula Dufyho – Čarodejnica elektrina (La Fée Electricité), ktorá patrí k dielam, ktoré ma naživo posadili na zadok. Druhá budova palácu súčasného umenia potom patrí súčasným autorom, ktorí sa v priebehu roka menia, takže tu závisí, kedy sa do Paríža dostanete.

Keď sme sa dostali k modernému umeniu, pre mňa osobne najinšpiratívnejšie a najkrajšie je  múzeum Centre Pompidou. Obrovská, obdivovaná aj zatracovaná budova poskladaná z hromady potrubia, ktorú je vďaka jej farebnosti vidieť z každého vyvýšeného miesta v Paríži, ukrýva naozajstné poklady, ktoré sa už nepohrávajú iba s estetikou vystavovaných diel, ale aj s vašou imagináciou, schopnosťou premýšľať a naozaj sa do umenia vciťovať. Pompidou je unikátne koncepciou výstav, kde popri stálej expozícii súčasného umenia figuruje celoročná tematická výstava. Aktuálne prebieha expozícia Ženy v umení a zároveň sú k dispozícii vždy tri výstavy súčasných autorov, ktoré sa menia niekoľkokrát ročne. K tomu úžasná knižnica, kiná, workshopy, permanentne sa konajúce happeningy a performance, príjemné námestíčko s pouličnými umelcami, bočná fontána s milými kinetickými objektmi, z ktorých sa tešia hlavne detskí návštevníci, robia z tohto miesta naozajstné umelecké dielo, kde sa naozaj stáva umenie hrou.

Pokiaľ so sebou vláčite (áno, to je ten pravý výraz ) aj detského návštevníka, po všetkých tých serióznych výstavách a pamiatkach, ktoré ho pravdepodobne maximálne nudia, je voči nemu fér zobrať ho na miesto, ktoré si užije rovnako nadšene ako vy Monu Lisu. Tým pravým (a to nie len pre deti !) je Prírodovedné múzeum nachádzajúce sa v parku Jardin des Plantes. Obrovská budova s neskutočnou expozíciou zvierat všetkého druhu od morských živočíchov, cez plazy, cicavce, hmyz… až po evolúciu človeka. Pokiaľ vám neprekáža, že všetky exponáty sú vypreparované, nájdete tu naozaj skvelý relax v krásnom modernom prostredí. Kúsok odtiaľ sa potom nachádza malá zoologická záhrada (čo mi príde ako mierne morbídne spojenie vzhľadom k armáde preparovaných exponátov kúsok opodiaľ), taktiež  botanická záhrada a v ďalšej budove potom exponáty pravekých živočíchov, presnejšie povedané ich pozostatkov. Inšpiratívne.

Po pozostatkoch zvieratiek je samozrejme veľmi fajn obhliadnuť si pozostatky ľudské, k čomu sú ideálne parížske katakomby. Naozaj mrazivý pohľad pri stá tisíckach ľudských kostí nahromadených na sebe a usporiadaných do geometrických útvarov. Morbídne, ale nádherné umelecké dielo. Trošku zamrzí, pokiaľ vystihnete dobu, kedy sa spolu s vami rozhodne obzrieť toto miesto aj hromada ďalších turistov, ktorí pomerne úspešne pokazia tú pravú atmosféru, ale za pozretie to rozhodne stojí. Nech Vás ani nenapadne brať si odtiaľ domov suveníry! Jednak sa to nepatrí a potom, pri východe Vás aj tak prehľadá SBS-ka a všetky ukradnuté lebky vráti na kôpku.

Ako som zdôrazňoval na začiatku, je dôležité vedieť vopred, čo chcete navštíviť. Ďalšie múzeá patria potom do kolónky múzeá osobných očakávaní, kam idete proste preto, že Vás to vyslovene zaujíma. Či už ide o záujem a obdiv ku konkrétnemu autorovi, ako napríklad expozícia Picassa v Picassovom múzeu, Dalího expo v Espace Dalí, skvelé Rodinovo múzeum, Múzeum Edith Piaf alebo sa to jednoducho zhoduje s Vašimi záľubami alebo záujmom a ak poviete, že nič také ste v Paríži nenašli, tak Vám to proste neuverím, lebo tu si nájde každý to svoje. V behu spomeniem Múzeum úžitkového umenia, Múzeum námorníctva so skvelou výstavou svetových lodí, hneď vedľa ktorého je Múzeum človeka, bohužiaľ do začiatku roku 2011 zatvorené, Múzeum reklamy, Múzeum sexu (samozrejme, že na Pigalle), Múzeum mágie a kuriozít, Múzeum astronomické, Hudobné mestečko pri krásnom parku Parc de la Villette… Uff…veď pozrite si to vlastne tu všetko sami.

Kategóriou samou o sebe sú sezónne výstavy alebo výstavy konajúce sa v krátkych časových úsekoch, kedy záleží, na čo budete mať počas svojej návštevy šťastie. Väčšinou sa o podobných veciach dozviete z veľkých bilboardov v metre a všade po meste. Samozrejme internet alebo praktický malý časopis Pariscope, ktorý kúpite v každom novinovom stánku.

A pokiaľ patríte k skupinke nadšených objaviteľov podobne ako ja a ostáva Vám nejaký čas navyše, rozhodne stojí za to nechať sa viesť parížskymi uličkami a vyhľadávať malé predajné galérie, kde sa tiež dajú nájsť skvelé skvosty súčasného umenia, ktoré si samozrejme za pár (tisíc) eur môžete zakúpiť Ich veľká koncentrácia sa nachádza okolo Centre Pompidou alebo v bočných uličkách pri Saint-Germain a École des Beaux-Arts.

Áno. Paríž vyčerpáva a hlavne frustruje, keď musíte odísť a viete, že sa Vám podarilo vidieť iba zlomok všetkého, čo by ste vidieť chceli. Vždy sa dá vrátiť, dôležitejšie ale je využiť každú chvíľu Vašej návštevy tak, aby ste mohli na konci povedať, že ste urobili maximum. Lenivcov a ufňukancov nechajte prosím Vás doma. Nepotrebujete predsa kvôli niekomu sedieť na hoteli

Pavol Truben

Foto: Autor

Použité fotografie sú vo vlastníctve autora textu a podliehajú autorským právam

Už cesta z letiska Charles de Gaulle nám dala zabrať. Letisko má rozhodne svoje moderné kapacity a priestory dávno prekonané, takže treba rátať s určitým nepohodlím a stiesnením. Po dlhých chodbách prejdete po označení RER Paris až do haly, kde si v samoobslužných mašinkách zakúpite lístok na RER + metro. Ale rozhodne majte pripravené mince alebo platobnú kartu. S papierovými bankovkami si lístok nekúpite. Na mašinke si navolíte aj anglický jazyk a je na nej dokonca nalepený kus papiera, aby ste pokračovali na 11 a 12 koľaj. Cena lístka do Paríža je 8,70 €, od apríla tohto roka zvýšenie o 30 centov. A zvýšenie platilo takmer pre všetky lístky, nielen na metro ale aj vstupy do pamiatok. Za tie roky, čo navštevujem Paríž, idú ceny naozaj vyššie a vyššie, ale teraz len za tak pár mesiacov som prvý raz zaznamenala nárast smerom hore snáď po prvý raz.

No ale lístok máte úspešne zakúpený,  a tak pokračujte dolu schodmi ku vlaku. Väčšinou tam stoja dva, s rozpisom na dva rôzne smery. Ale keďže Vy idete len do centra Paríža a nepokračujete vlakom smerom až na Orly, nemusíte teda riešiť konečný smer. Môžete ísť vlastne ktorýmkoľvek. Tak si vyberte vlak, ktorý ide prvý, resp. ktorý je rýchlejší. Lebo sú vlaky, ktoré stoja len na zopár staniciach a idú priamo až na Gare du Nord. Gare du Nord je prvá možná prestupná stanica, ak napríklad bývate na Montmartri. Treba si dopredu naštudovať polohu Vášho hotela a najbližšiu stanicu metra a potom zosúladiť s prestupným miestom z RER vlaku na metro. Z Gare du Nord ide metro č. 2, 4 a 5. Ďalšie prestupné stanice sú potom Les Halles či Chatelet. Nad dverami RER aj metra je vždy zoznam všetkých staníc, kadiaľ vlak ide. Zakúpený lístok Vám platí na RER aj na metro. Ak cestujete z letiska Orly, tam sa dá lístok zakúpiť aj za informačným pultom, samoobslužne sa dá platiť aj bankovkami a lístok platí na Orlyval, RER aj metro. Linka je totožná s tou zo CDG, je to vlastne spoj medzi obomi letiskami.

Júlový Paríž nás privítal naozaj vysokými teplotami. Už v RER sme mávali okolo hlavy všetkým možným aj nemožným, aby sme mali aspoň trošku vzduchu. A závideli sme všetkým, ktorí mali vejáriky, bolo jedno, či ženský alebo mužský používateľ. Ďalším spestrením bolo rozhodne pozorovať zaujímavo oblečených spolucestujúcich. Bola to taká zmes kadečoho, že rozhodne sme s kamoškou boli presvedčené, že 2. júl je asi nejakým bláznivým dňom. Lebo nosiť na hlave uši alebo krídelka, to už sme prestali považovať za bláznivú módu.  Žeby oslavovali spolu s USA Deň nezávislosti? Takto nezávislým a bláznivým oblečením?

Na druhý deň nás však Paríž prekvapil silným dažďom a niekoľkostupňovým ochladením. Prvá úloha zaobstarať dáždniky a oblečenie, ktoré nepripomína tričká na ramienka. Mali sme v pláne pozrieť si antikvariátne trhy na juhu Paríža. Po nejakej dobe nás prestalo baviť stáť pod vchodom do hotela, a tak sa chrániť pred silným dažďom a rozhodli sme sa využiť ako spôsob dopravy na juh autobus č. 95. Keďže linka ide z Montmartru z Clichy okolo Louvru, cez bulvár St. Germain, mali sme prehliadku Paríža. Trh bol neuveriteľný, len nám pohodu a túlanie medzi stánkami rušil nekončiaci dážď. A tak sme čoskoro skončili na grogu. V júli… nuž, čo sa dá robiť, chlad a mokro urobí svoje. Električkou (áno, aj v Paríži jazdia električky) sme sa odviezli do Čínskej štvrte. Márne tu budete hľadať nejaké typické čínske budovy či chrámy, to, že ste v Čínskej štvrti pripomínajú len čínske nápisy. Nájdete tu reštaurácie čínske, japonské, vietnamské. My sme si dali vynikajúcu polievku vo vietnamskej reštaurácii. A mali sme čo robiť, aby sme ten malý „lavórik“ polievky zjedli.

Dobre posilnené sme pokračovali na Place d’Italie a do miest, ktoré sa nazývajú „Malé Alsasko“. Dážď ustal, a tak nám nič nebránilo obdivovať uličku, ktorú sme tu objavili. S nadšením sme prechádzali a obdivovali naozaj takmer vidiecku atmosféru v okolí La Butte aux Cailles.

Metrom sme sa odviezli smerom k Eiffelovej veži a prehliadka centra Paríža mohla začať. Akosi si nám však cnelo po miestach, kde nie sú davy turistov, a tak sme spomínali na dopoludňajší úžasný program, z nálady ktorého nám rozhodne neubral ani dážď.

Druhý deň nás od rána čakala prekrásna modrá obloha a slnko. A samozrejme, teplo a ešte teplejšie. Vybrali sme sa na výlet do zámku Château de Vincennes, ktorý spolu s Louvrom patria k  najdôležitejším hradom v histórii Francúzska . Už keď sme vystúpili z metra, privítala nás neuveriteľne pokojná a príjemná atmosféra tejto časti mesta. V reštaurácii sme si vychutnali parížsku kávu a potom sme už útokom zobrali Château. Hrad je po rekonštrukcii ( v roku 2009) a hoci rozlohou nepatrí medzi obrovské hrady, je to naozaj veľmi pekné a príjemné miesto. Areálom hradu sa dostanete už len na skok do lesíka Vincennes, kde sa dá príjemne stráviť piknik či inak aktívny pohodový deň. Je možné si zakúpiť vstupenku len do časti nazývanej Donjon, ktorý je po rekonštrukcii a je to najvyššia 50 m vysoká opevnená vojenská stavba v Európe, čo sa týka polohy v nížine, alebo si zakúpite vstupenku, kde môžete navštíviť Donjon spolu so St. Chapelle, v ktorej je teraz výstava anjelov – Les anges musiciens – hrajúci anjeli (výstava trvá do 5.9.2010). Hrad je skorej niečím takým, čo mi nazývame opevneným kráľovským sídlom.  Donjon slúžil kedysi aj ako väzenie. Ak si prečítate viacej zaujímavostí o tomto hrade, zistíte, že je to naozaj historicky úžasné miesto a hodné Vašej návštevy a pozornosti. A je tu naozaj veľmi príjemne.

Pri návrate späť do Paríža sme z linky č. 1 vystúpili v štvrti Marais. V štvrti, o ktorej sme už hovorili v článku o parížskych námestiach, a ktorá si zachovala svoju idylickú atmosféru. A tak sme obišli všetky oblúky a arkády, ktoré objímajú v štvorci ružové domy námestia Place des Vosges, nakukovali do malých moderných galérií umenia a rožnými dverami prejdete na nádvorie Hôtel de Sully alebo sa môžete ponoriť do uličiek Marais a vychutnať tú atmosféru, ktorá tam panuje. Marais rozhodne stojí za preskúmanie.

Len ťažko sa nám odchádzalo z miest, ktoré nie sú tak turisticky exponované a preplnené. Pri pohári piva sme pozorovali ruch na ulici a pomalým krokom po uličkách sme prešli až k  Île Saint-Louis. Na nábreží sme pozorovali rybárov a ľudí, čo si na nábreží urobili obedový piknik. Potom už nás len pohltili davy turistov pred Notre-Dame.

Pokiaľ chcete nájsť iný Paríž ako ten turistický a bedekermi doporučovaný, skúste preskúmať časti, kde nie sú žiadne svetovo známe pamiatky či múzeá. Objavujte rozkošne tiché a útulné miesta Paríža a nájdite to, čo mnohí turisti nikdy v Paríži nenájdu. Nájdite si jednoducho svoj Paríž… svoje miesto, ktoré si potom odnesiete nielen v spomienkach ale aj v srdci. A aj ja si tak odnášam jednu uličku z Montmartru, ktorá bola snáď ešte rozkošnejšia ako Malé Alsasko. Možno aj tým, že sa nachádza v časti, ktorú ja najviac nosím v srdci, v oddelení pre môj milovaný Paríž.

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

O výstavbe tohto krásneho námestia rozhodol asi v roku 1605 kráľ Henrich IV. Dokončenia palácov, ktoré tvoria pravidelný a uzatvorený obdĺžnik, sa však už nedočkal a námestie otváral až jeho syn Ľudovít XIII. Ružové tehly palácov Vás rozhodne uchvátia. Ulička z Marais Pas de la Mule (Oslí chodník) Vás dovedie k námestiu s 37 palácmi. Pravidelné oblúky, rovnaké priečelia, 4 rady vysokých oblokov a za nimi nádherné vyzdobené sály s maľovanými stropmi a nádhernými schodišťami. Ako sa tu asi žilo tým, ktorí niečo znamenali? Jeden palác je krajší ako druhý. Kráľovské námestie sa premenovalo na des Vosges až v roku 1800. Zaznamenalo, videlo a počulo asi kadečo. Či už tichý krok milencov počas ich tajných schôdzok alebo bolo svedkom politických, či iných škandálov, alebo tu rinčali zbrane (obľúbené miesto na šermiarske súboje). Ale dostali sa tu k slovu aj umelecké múzy. V roku 1832 pred číslom 6 zastavil kočiar a vystúpil z neho syn Napoleonovho generála. V roku 1832 mal tento muž  30 rokov a netušil, že v prenajatom byte na II. poschodí paláca Guéménée zostane 15 rokov, a že tu napíše romány ako Ruy Blas, či Lucrécia Borgia alebo básnické zbierky. Tento muž bol Victor Hugo. Dnes je na tomto čísle 6 Hugovo múzeum. Keď prechádzate po paláci, máte pocit, že Hugov duch je tu stále prítomný a stále obdivuje krásu ružových domov. Len kúsok stojí palác, kde je dnes Picassovo múzeum, Hotel de Sully. Čo dom, to pojem.

V Paríži je veľa malých, veľkých, známych aj neznámych námestí. Niektoré námestia museli obetovať svoju krásu modernej dobe, a tak dnes po nich uháňajú prúdy valiacich sa áut, ako tomu je napríklad na Place de la République či na námestí Place de Clichy. Asi len ťažko si dnes predstavíme Henryho Millera, ako tu trávi svoje „Tiché dni v Clichy.“

Iné námestia zase raz a navždy z mapy Paríža zmizli, iné sa zmenili tak, že ich pôvodná tvár či atmosféra zanikla. Place Blanche či susedné námestie Pigalle sú však takmer také ako kedysi. Štvrť „rozkoše a zločinu“ si svoju atmosféru viac-menej udržiava dodnes. Na Hornom Montmartri, kde sa dnes valia húfy turistov, bola tichá dedina so 14 mlynmi. Na námestí Place du Tertre, ktoré v dnešných časoch občas bzučí ako úľ, musela byť kedysi úžasná atmosféra. Ak si však chcete jeho dávnu krásu vychutnať či predstaviť za dávnych čias, musíte sem prísť skoro ráno alebo v zime. Zastaviť sa tu na chvíľu a snívať a počúvať… možno stromy na zimnom a prázdnom námestí niečo prezradia. V sezóne je námestie plné reštauračných stolov a turistov, turistov a turistov. Milujem navštevovať Paríž cez zimu, keď máte pocit, že Paríž je len pre Vás.

Ale zbehnime ešte smerom dolu z Montmartru na rušné námestie, ktoré je aj veľmi významné. Umiestnením aj architektúrou. Je len pár krokov od Louvru či ulice Rivoli. Obdĺžnik domov dlhý 117 metrov a široký 152 metrov s pravidelnými fasádami domov je už sám o sebe architektonickým skvostom hodným obdivu. A v strede majestátny, dozelena sfarbený stĺp. Place Vendôme. Stála tu pôvodne socha kráľa Ľudovíta XIV., ale ako už dobre vieme a ako sme už hovorili, revolúcia rada strháva hlavy, či už tie živé alebo tie kamenné. Z 1200 ukoristených diel, z ktorých sa napríklad strieľalo aj v bitke u Slavkova, sa ulial vysoký stĺp a na ňom sa umiestnila socha – tentoraz cisára, veľkého – malého Napoleona oblečeného v rúchu antického Cézara. Ale aj ten sa dočkal v roku 1814 odstránenia. Nahradila ho socha Henricha IV., ale milý Napoleon sa vrátil nielen osobne do Paríža, ale aj na svoje miesto, a tak pre zmenu zase dolu s Henrichom. Prišla Komúna, a tak dolu so symbolmi monarchie. Socha skončila na zemi pod stĺpom a nadšení komandori sa s ňou fotili. To sa im však neoplatilo, lebo vieme, že politika a časy sa menia, a tak na základe tejto fotky boli identifikovaní a bez milosti zastrelení. Miernejší osud postretol len slávneho maliara Gustava Couberta, ktorý musel zaplatiť 323.091,65 frankov a finančne sa takto úplne zruinoval.
A tak, nedotýkajte sa velikánov padlých na zemi, lebo neviete, či nevstanú z prachu a popola. Nuž ale Napoleon stojí na Vendômskom stĺpe dodnes. Asi už nikomu nevadil.

Na Vendôme stojí aj slávny hotel Ritz. V roku 1971 v jednom z apartmánov, veľmi skromne zariadenom, zomrela kráľovná „haute couture“ Coco Chanel. Bývala tu s prestávkami takmer 37 rokov. Hotel Ritz bol svedkom mnohých významných udalostí. Bývali tu s obľubou politici, umelci aj naozajstní králi. 31. augusta 1997 tu večerala princezná Diana s Dodim Al-Fayedom a odtiaľto sa vydali na svoju cestu smrti.

A čo ostatné parížske námestia? Ktoré máte vo svojom srdci Vy? Je ich toľko, Place Saint-Sulpice, Place de l’Opéra, Place de l’Étoile – teda po novom už Place Charles de Gaulle s Víťazným oblúkom, či námestie de Grève, teraz námestie pred radnicou alebo oáza pokoja námestie Dauphine?

Kráčajte Parížom a hľadajte to svoje naj, lebo “Paríž sa neuspokojuje s obdivom, ktorý právom vyvolávam. Chce viac.”

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Lacné letenky Paríž

Súvisiace články:

-Srdcia Paríža: námestia

Decká sa môžu zahrať, oddýchnuť si, čítať si alebo si jednoducho zdriemnuť. Tiež budú mať k dispozícii kopec DVD-čiek a niečo pod zub: mlieko, koláčiky alebo džús. Vstúpiť sem môžu neplnoletí bez doprovodu vo veku 4-17 rokov.

Salónik nájdete v Hale 2 na Západnom termináli. Ďalšie parížske letisko Charles de Gaulle má tiež salónik, ktorý nájdete blízko Terminálu 2E, ale je otvorený len počas leta a je pre cestujúcich s letmi dlhšími ako 2 hodiny.

Lucia Hlubeňová

Zdroj a foto: Jaunted

Pre mňa jedným z najobľúbenejších námestí v Paríži je Place de la Concorde – Námestie svornosti. Po Eiffelovke a Montmatri je to pre mňa najfotografovanejším miestom.

Tak oprime sa o múr, ktorý uzatvára Tuilerijské záhrady a z výšky sa skúsme pokochať pohľadom na toto námestie a trošku odletieť do minulosti a spomienok.

Place de la Concorde bolo kedysi Námestie Ľudovíta XV., ešte neskôr premenované na Námestie revolúcie a až potom definitívne na Place de la Concorde. Najväčšie námestie v Paríži. Veľkolepé miesto. Na južnej strane tečie Seina s mostom, ktorý sa volá rovnako ako námestie, Bourbonský palác, dnes so sídlom francúzskeho parlamentu, oproti nemu dva paláce rozdelené len ulicou Royale. V pravom paláci sídli ministerstvo námorníctva a v ľavom je luxusný hotel Crillon. Na západe nás víta vjazd na Champs Élysées a oproti je zlatá brána Tuilerijských záhrad. A tiež nesmieme zabudnúť na sochy ôsmych miest: Lyon, Marseille, Bordeaux, Nantes, Lille, Štrasburg, Rouen a Brest. Nie,  nezabúdame ani na dve krásne „riečne“ fontány. A 33 storočí starý luxorský obelisk vážiaci 230 ton. Úžasné javisko. Ale aj miesto krvavej histórie francúzskej revolúcie. Gilotína stála na tomto námestí, práve tam, kde je socha Brestu. Keď budete stáť pri soche Brestu, spomeňte si, aká krvavá môže revolúcia byť. A práve tu padla hlava kráľa Ľudovíta XVI. Vo veku 38 rokov, 5 mesiacov a 29 dní. Hlasovanie členov Konventu bolo 361 za smrť, 360 proti. Len jeden hlas rozhodol o smrti kráľa. Dav na námestí zmĺkol, kráľ vystúpil z koča, oči mal neprítomné. Nevidel parížskeho kata Charlesa Henriho Sansona, nevidel ten strašný nástroj, ktorý ľud nazve nežne „louisetka“. Kráľ si už nespomenie, že lekár Joseph-Ignace Guillotin mu ho odporúčal namiesto šibenice.

Hoci tento nástroj smrti zostrojil nemecký mechanik Tobias Schmidt a francúzsky chirurg Antoine Louis, dostal meno „gilotína“. Toto sa odohralo na tomto krásnom námestí. Gilotína tu stála od roku 1792 do roku 1795.  V roku 1793 tu popravili aj Máriu Antoinettu – 10 mesiacov po kráľovi. Krv sa už dávno vsiakla a dnes moderná doba berie so sebou všetko, aj spomienky. Aj na to, keď v roku 1770 pri ohňostroji zahynulo 300 ľudí alebo v roku 1944, keď sa sem prihnali tanky II. Leclerkovej obrnenej divízie a začali s takou paľbou, že takmer zbúrali  hotel Crillon. Alebo aktuálne k futbalovému šialenstvu, keď tu v roku 1998 prechádzali farebné obrovské sochy futbalistov. A kopu ďalších udalostí, lebo námestie žije s mestom a v danom čase. Námestie je živé, nie sú to len rútiace sa autá, asfalt a obyčajné miesto.

A tak sa teda ponáhľajme na ďalšie námestie súvisiace s históriou revolúcie. Na Námestie Bastily, námestie legendy. Od roku 1370 tu stála pevnosť, ktorá zaberala asi 3 000 m2, mala 8 veží vysokých 23 metrov a bola obklopená priekopou širokou 25 metrov a hlbokou 8 metrov. Z pevnosti sa stalo v roku 1418 väzenie. Za 370 rokov sa tu vystriedali známi aj neznámi väzni. Väčšinou to však boli väzni z radov šľachty.  Väznený tu bol aj tajomný muž so železnou maskou i preslávený markíz de Sade. Bastila nebola rozhodne miestom plným krýs, ako ju neskôr opisovala revolučná propaganda, ale tiež to nebol pohodlný príbytok. Ale aj tak si tu niektorí väzni užívali pohodlia, napríklad kardinál Rohan tu usporiadal večeru pre svojich 20 hostí.

Nikto poriadne ani nevie, prečo ľud zaútočil práve na Bastilu. Kto dal na to pokyn či príkaz? Nikto nevie. Ľud zaútočil na Bastilu – na symbol monarchie. Hnev ľudu vie byť strašný. Guvernéra Bastily pána de Launay zbili a pred parížskou radnicou na Námestí Gréve mu ktosi urezal hlavu, nabodli ju na piku a víťazne ju doniesli až k Palais-Royal. Kráľ na dobytie Bastily zareagoval slovami: „ To je vzbura.“ Odpovedali mu: „ Nie, sir, to je revolúcia.“ Za tri mesiace 800 robotníkov Bastilu rozobralo a tá zmizla z mapy Paríža. Je zvláštne, že tu nič dnes nepripomína tieto udalosti 14. júla. Ani dnešný 25 metrov vysoký stĺp so Sochou slobody nie je pamätníkom revolúcie. Je to pamätník júlovej revolúcie z roku 1830, ktorá na francúzsky trón dosadila orleánskeho vojvodu Ľudovíta Filipa. Najkurióznejšia vec však na Námestí Bastily bola postavená v roku 1855:  gigantická sadrová socha slona. Tento slon mal stáť na Námestí Étoile, tam, kde dnes stojí Víťazný oblúk. Sadrový slon sa našťastie rozpadol a ani nikdy neprišlo k jeho výmene za bronzovú sochu. Viete si predstaviť na Champs Élysées sochu slona? Ja rozhodne nie. Dnes na Námestí Bastily dominuje nová moderná budova Opery.

Pre dnešok sa rozlúčime na Námestí Bastily a dáme si rendez-vous na inom parížskom námestí. Kde nás už nebude sprevádzať krvavá či revolučná história, ale možno, čo ja viem, aj trošku roztopaše a úsmevnejšie príhody.
Tak dovidenia, napríklad na Place des Vosges.

Ľubica Šedivá

Lacné letenky Paríž

Lacné ubytovanie Paríž

Tak ako napríklad 21. august 1944, kedy SS divízia v Paríži dostala od Adolfa Hitlera prísny rozkaz, aby bol zničený „symbol Paríža“. A tak nikto nezaváhal, že je to práve Eiffelovka a muži, po ktorých zostávali po celej Európe len hromady trosiek, odviezli výbušniny k Eiffelovke. Všetky štyri nohy boli podmínované. Len zázrakom povstalci pod vedením komunistického plukovníka Rola-Tranguyho zabránili  jej zničeniu.

A tak stále stojaca Eiffelovka bola odpoveďou na nepríčetný rev Hitlera a stále stála tak ako v roku 1889, kedy bola po 18-tich mesiacoch prvý raz otvorená. Tento čas výstavby ako aj toto pracovné úsilie zvládlo len 199 robotníkov. Celá stavba nikdy nepotrebovala viac ako 250 zamestnancov. A nikdy tu neprišlo k žiadnemu úrazu. A tak v tento deň, 24.2.1889, vystúpilo prvých 15 ľudí po 1,789 schodoch – rovnaký počet s letopočtom Veľkej francúzskej revolúcie.

Dochovalo sa veľa záznamov o otvorení veže, ale o tom, čo si myslel Gustave Eiffel, nemáme nič. Škoda. Veď stále nebola zabudnutá ohromná kampaň proti tomuto najväčšiemu priemyselnému dobrodružstvu a prejavu obrovskej technickej odvahy. Napriek tomu už len po pár metroch stavby, 47 známych umelcov začalo protestovať proti tomuto „znásilňovaniu“ mesta.

Gustave Eifffel mal obrovské šťastie, že stavbu podporoval minister priemyslu Jules Lockroy a hlavne ju považoval za uskutočniteľnú a dokonca výnosnú. Eiffel však dokázal byť nielen geniálnym inžinierom, ale aj zodpovedným podnikateľom a obozretným finančníkom. Predpokladané náklady na vežu boli 8 miliónov frankov, skutočné len 7,799,501 frankov a 31 centimov. Za prvý rok vežu navštívilo dva milióny návštevníkov, a tak už za rok bola takmer celá zaplatená.

Celá stavba bola unikátna, nielen jej výsledok. Videli ste už niekedy na fotografiách či záberoch stavby Eiffelovky lešenie? Uvedomili ste si niekedy tento detail? Stavba bola realizovaná bez lešenia, len s použitím stlačeného vzduchu. Výpočet odporu materiálu pri rýchlosti vetra až 50 m za sekundu mal zaručiť, že stavba odolá aj orkánu. Eiffelovka vietor tak skrotila, že aj v búrke je odchýlka tretieho poschodia iba 12 centimetrov. Nepriateľom je však slnko a vysoké teploty. Ak je veľmi horúco, hlava veže sa vychyľuje až o meter a opisuje elipsu a tiež nám veža vyrastie až o 15 centimetrov. Ale je to štíhla dáma, s hmotnosťou len 7, 000 ton, zatiaľ čo železná konštrukcia Empire State Building váži až 52, 000 ton. Hmotnosť Eiffelovky je tak rozložená, že tlak na zem je, ako keby tam stál len 9 metrový kamenný múr.

Ale vráťme sa k jej otvoreniu pre širokú verejnosť, dňa 15.5.1889. Za týždeň všetky poschodia zdolalo 29, 992 ľudí. V deň jej 75. narodenín je veža de Gaullom vyhlásená za historickú pamiatku. To už bola známa v celom svete. Život stavby začal a pokračoval roky, začiatok bol dramatický ako aj mnohé ďalšie veselé či smutné príbehy, ktoré sa odohrali. Patrí sem rozhodne aj obchod s Eiffelovkou a jej predaj. A mnohé iné udalosti, ktoré nasledovali aj po roku 1909, kedy vypršala zmluva medzi Spoločnosťou Eiffelovej veže a parížskou radnicou ( Eiffel mal povolenie na jej 20-ročné prevádzkovanie). A tak tých, čo navrhovali jej zbúranie, nebolo málo. Vežu zase zachránil pokrok. Gustave Eiffel dal vežu veľmi prezieravo k dispozícii armáde, ktorá tu namontovala antény a zriadila telegrafnú stanicu. A takto sa aj podarilo zachytiť šifru, ktorá odhalila slávnu špiónku Mata Hari.  Stretnutie Edisona s Eiffelom nám dodnes na III. poschodí pripomínajú voskové figuríny.

Veža bola a je technicky dokonalá. Zažila len jedinú katastrofu, keď v roku 1940 do Paríža vtiahli nemecké vojská, všetky výťahy prestali jazdiť. Stačil šikovný údržbár a šraubovák. A v takomto režime „poruchovosti“ to zostalo takmer po celú vojnu. Po vojne, kedy ľudia nielen oslavovali víťazstvo, ale hlavne život, sa ako keby vrece roztrhlo s rôznymi rekordmi a priam šialenosťami. V roku 1945 napríklad preletelo lietadlo medzi piliermi, zrodili sa súťaže v behu do schodov, jazda dolu na bicykli, z veže sa skákalo na padákoch. Veď si len spomeňte na májový deň tohto roku, keď na obrovskú špeciálnu rampu z prvého poschodia zoskočil svetový inline šampión Taig Khris. Od 30-metrovej rampy ho delil 10-metrový zoskok zo železnej lady, ktorá lákala a stále láka mnohých k rôznym rekordom. Či šialenostiam?

Za tvárou Eiffelovky je však aj tvrdá práca. Dámy, veď my dobre vieme, aká práca je udržať si vek či skvelú vizáž. A tak o jej krásu a údržbu sa stará 40 technikov a montérov. A použité techniky sa vôbec nemenia. V roku 1984 skončila veľká omladzovacia kúra Eiffelovky. Boli vymenené výťahy, rozobralo sa vnútorné schodisko, zmizli zelené závoje ochranných sietí. A tak ju tu máme stále, túto železnú dámu. Jednoducho SYMBOL. Rozhliada sa nad Parížom už 120 rokov. Jej večerný reflektor dozerá na nočný Paríž, jej svetlá fascinujú neustále. Keď sa zotmie, začne žiť svoj „zlatý“, trblietavý čas a toto nočné divadlo je stále pre ľudí fascinujúcim predstavením.
Tak au revoir, mademoiselle…

Poznámky:
•    Vstupné na vežu sa dá objednať a uhradiť na deň a hodinu priamo cez internet, vyhnete sa dlhému čakaniu v rade, vstupné pre mladých do 26 rokov nie je zdarma ako v mnohých iných pamiatkach, je možné si len uplatniť zľavu
•    352 osvetľovacích reflektorových projektorov bolo zrekonštruovaných s cieľom znížiť spotrebu elektrickej energie o viac ako 30%
•    Všetky údaje, rozmery, odchýlky, hmotnosť, výška, výpočty, ktoré tu uvádzam sa môžu líšiť, na internete je veľa odkazov na Eiffelovu vežu s rôznymi údajmi a výpočtami, záleží, odkiaľ sa čerpajú informácie, z akého zdroja
•    Časť pôvodného schodiska (výška skoro 8 metrov, 40 schodov) bola v r. 2009 vydražená za 105,400 €

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Lacné letenky Paríž

Lacné ubytovanie Paríž

Paríž nie je výnimkou. Tiež natrafíte na lepšie alebo horšie miesta. S našimi tipmi už nebudete mraštiť tvár, prinášame vám 5 skvelých miest, kde vám dajú vynikajúcu kávičku. Nech sa páči:

• Espressamente Illy (tu nájdete osvedčenú taliansku kvalitku: značku Illy)
  13, rue Auber
  Metro: Opéra, RER: Auber
• Cuba Compagnie (kaviareň veľmi obľúbená medzi domácimi)
  48, blvd Beaumarchais
  Metro: Chemin Vert
• Pozzetto (okrem výbornej kávy tu nájdete skvelú zmrzku)
  39, rue de Roi de Sicile
  Metro: St. Paul
• Gocce di Caffè (kávu si tu dovážajú až z Ríma a pripraví ju pre vás 100%-ný Talian)
  25, Passage des Panoramas
  Metro: Bourse or Grand Boulevards
• La Briciola (skvelú kávičku si tu môžete dať po vynikajúcej neapolskej pizzi)
  64, rue Charlot
  Metro: Filles du Calvaire

Lucia Hlubeňová

Zdroj: David Lebovitz