Radnica kedysi stávala na námestí Gréve, ktoré sa až neskôr premenovalo na Radničné námestie. Námestie bolo akýmsi javiskom revolúcie. Ešte do 13. storočia tu žiadna radnica nestála. Vlastne nebola žiadna radnica v Paríži. Až kráľ Ľudovít Svätý založil niečo ako prvú inštitúciu, ktorá sa mala starať o správu mesta. V roku 1357 sa správa preniesla do novej budovy na Place Gréve. Pamätáte si, kto bol prvým starostom Paríža? Jeho socha na koni je na bočnej strane radnice od Seiny. Bol to takzvaný „prévot“ Étienne Marcel. Radnica mala veľmi výhodné a strategické umiestnenie. Jednak bol neďaleko riečny prístav a cez most bolo len na skok do kráľovského paláca, ktorý bol vtedy na Cité. Pôvodnej radnici sa hovorilo „dom na pilieroch“ a nová budova sa začala stavať až na príkaz Františka I. V budove radnice bol zranený Robespierre, tu padla komúna a odtiaľto bol odvlečený do Conciergerie.

Vstúpme  do prvej quartier, ktorou je Quartier Saint Merri. Je pomenovaná podľa kostola svätého Merriho, či Mederika, biskupovi zo 7. storočia, ktorý bol patrónom pravého brehu Seiny. Je to kostol, ktorý majú mnohí turisti na svojich fotografiách, pretože je hneď za námestím Igora Stravinského a jeho tak trošku bláznivou fontánou pri Centre Georges Pompidou. Zaujímavosťou kostola je, že zvonica v sebe skrýva najstarší zvon v Paríži (1331). Mnohí turisti do tohto farského kostola ani nevojdú, čo je  škoda. Ale je pravdou, že nie vždy je kostol otvorený.
Centrum Georges Pompidou, či jednoducho Beaubourg, je postavený v štýle high tech architektúry. Na jeho projekte sa spolupodieľal aj Ján Kaplický. Asi je ťažké posúdiť, komu sa táto budova páči a komu nie, ale je isté, že v sebe skrýva úžasné možnosti vzdelávania v modernom umení, lebo v budove sa nachádza najväčšie múzeum moderného umenia v Európe či obrovské verejné knižnice. Sú tu unikátne výstavné priestory, obchody, kaviarne, kinosály a na piatom poschodí diela popredných umelcov 20.storočia. Zvláštnou priehľadnou rúrou, v ktorej vedú pohyblivé schody sa môžete vyviezť na najvyššie poschodie, odkiaľ je krásny výhľad na Paríž (3 €, lístok sa dá zakúpiť na príslušný deň aj cez internet).

Quartier Saint Gervais, druhá v obvode de Ville,  nesie meno jedného z patrónov kostola Saint-Gervais-Saint-Protais, ktorý sa nachádza medzi ulicami Rue de Brosse a Rue des Barres. Mená sú menami dvoch rímskych vojakoch umučených krutým Nerom. Tento kostol nájdete hneď za Hôtel de Ville. Dlhé roky som tento kostol obchádzala a pri jeho objavení som bola príjemne prekvapená. Na fasáde, ktorá je jednou z najstarších klasicistických priečelí v Paríži, neuniknú pozornému oku tri poschodia, ktoré v sebe obsahujú všetky tri slohy stĺpov – na prízemí dórske, v druhom poschodí iónske a na vrchu korintské. Zažiť liturgie za účasti mníšok v bielych habitoch je silným zážitkom. Práve v tomto kostole pôsobí mužská aj ženská vetva rehoľných  z Mníšskeho, laického a apoštolského bratstva Jeruzalema. Za kostolom je ulica Rue Francois Miron, kde vaše pohľady upúta nevšedný vzhľad dvoch domov. Sú to dva z najstarších zachovalých stredovekých domov v Paríži a je na nich veľmi pekne vidieť vstavané hrázdené drevo.
Quartier de l´Arsenal – s označením „arsenal“ som sa prvý raz stretla v článkoch pri štúdiu francúzštiny. Profesorka nám dávala na dobrovoľné čítanie články, kde sme v niekoľkých častiach sledovali dobrodružnú cestu dvoch mladých ľudí po Paríži. Ich putovanie ich priviedlo aj do prístavu Arsenal, k nádrži, kde má domov „marina“. Sídlo tu má aj knižnica „Bibliothéque de l´Arsenal“, ktorá bola jednou z najväčších v Paríži. Kedysi tu bývala zbrojnica, ako už naznačuje názov arsenal. Objaviť marínu môžete pri plavbe do Canal St. Martin.
Táto štvrť ukrýva v sebe aj živšiu časť Le Marais ako aj prekrásne renesančné námestie Place des Vosges či na východe Place de la Bastille. Štvrť Marais bola kedysi plná intríg, milostných afér, nakoľko tu bolo veľa palácov, kde sídlili kráľovskí dvorania. Niekde na mieste, kde je dnes Place des Vosges, stával Tournellský palác, kde sídlili mnohí z francúzskych kráľov. Ako prvý tu prebýval od roku 1407 kráľ Karol VI., Ľudovít XII. Tu v roku 1515 zomrel. Rád tu bol aj kráľ František I., hoci sa už začal stavať Louvre. Posledný kto tu žil, bol manžel Kataríny Medicejskej, kráľ Henrich, ktorý tu po zranení hlavy počas turnaja aj zomrel. Kráľovná sa zo smútku rozhodla palác zbúrať a odsťahovala sa do Louvru. Na zbúranie paláca dohliadala, aby bolo dôkladné. A skutočne, dnes po paláci nie je absolútne žiadna stopa.

Quartier Notre Dame – čo dodať k názvu tejto štvrte? Notre Dame v Paríži, podľa ktorej je pomenovaná, snáď pozná každý milovník Paríža. Celá štvrť zahŕňa východnú časť ostrova Cité a celú plochu susedného ostrova Svätého Ľudovíta. Obidva ostrovy sú dvomi ostrovmi, ktoré po ľudských zásahoch zostali uprostred Seiny. Viktor Hugo v románe Chrám Matky Božej v Paríži napísal:“ Ile de la Cité je srdcom, srdcom a vlastným jadrom Paríža.“

Ile de la Cité vždy bol a je dôležitým správnym centrom mesta. Keď si nájdete čas na objavenie tichých a odľahlých miest, mimo davov turistov, len vtedy objavíte to správne kúzlo ostrovov.
Ile St. Louis bol až do 17. storočia úplne neobývaný. Neskôr sa tu začalo s výstavbou a dnes ostrov tvorí krásny architektonický súvislý celok. A čo je najdôležitejšie, je úžasne zachovalý a elegantný. Pohľad na nábrežia ostrova lemovaný stromami je malebný. Zaujme Vás aj kostol St. Louis en l´Ile so železnými hodinami u vchodu či dierkovaná železná vežička. Barokový interiér je typicky bohato vyzdobený zlatom a mramorom. Môžete tu vidieť sochu Ľudovíta IX. Svätého.
Prebehli sme štvrtý obvod. Pri piatom obvode už prejdeme na druhý breh rieky Seiny. Štvrtý obvod ponúka veľmi veľa, stojí za čas a námahu ho preskúmať. Pomaly, s otvorenými očami pre najmenšie detaily a nájsť v ňom to svoje vlastné, malebné miesto, také, aké mám aj ja….. či objaviť “srdce” Paríža.

Ľubica Šedivá

A práve táto lávka vás dovedie k budove múzea, ktoré ukrýva nesmierne cenné a zaujímavé zbierky impresionistických ako aj post-impresionistických maliarov.  Než sa však z tejto budovy stal „palác“ umeleckých diel, slúžila ako železničná stanica.

Ulica rue de Lille, zo  zadnej strany múzea,  sleduje hlavnú osu pôvodnej starej záhrady kráľovnej „Margot“ de Valois, zavrhnutej manželky kráľa Henricha IV. Po jej smrti v roku 1615 boli pozemky predané. Postavili sa tu domy, zatiaľ čo na druhej strane, na brehu Seiny, v prístave nazývanom „Grenouilliere“ , plávali drevené plte. Nábrežie d´Orsay začínalo v roku 1708 na začiatku mostu Pont Royal a bolo dobudované počas obdobia Cisárstva. V 19. storočí boli na mieste budúcej stanice d´Orsay dve budovy – jazdecké kasárne kavalérie a Palác d´Orsay, postavený niekedy okolo roku 1810-1838. Počas Parížskej komúny v roku 1871 celá štvrť vyhorela a celých 30 rokov toto spálenisko poukazovalo na hrôzy vojny.

V súvislosti so Svetovou výstavou v roku 1900, sa spoločnosť des Chemins de fer d´Orléans rozhodla postaviť novú železničnú stanicu. Bol tu prvý elektrifikovaný železničný terminál na svete a tak ku konaniu Svetovej výstavy v roku 1900, Parížu pribudol ďalší skvost tejto doby. Prizvaní architekti mali novú staničnú budovu zasadiť do existujúceho elegantného urbanistického celku.

Budova bola postavená počas dvoch rokov a inaugurovaná 14. Júla 1900. Od tohto roku až do roku 1939 la gare d´Orsay hrala hlavnú rolu pri spojení juh-západ Francúzska. Cestujúcim slúžila teda len 40 rokov a postupne bola majestátna budova odsúdená k zániku. Začínala byť malá. Elektrifikácia pokračovala a vzdialenosti, na ktoré vlaky jazdili sa začali predlžovať.

Stanica slúžila ešte počas vojny, kedy sa tu prepravovali väzni a slúžila aj ako kulisa pri natáčaní niekoľkých filmov  (Kafkov proces) alebo ako divadelná budova či aukčná sieň počas rekonštrukcie Hôtel Drouot. Hotel zatvoril svoje brány v roku 1973. V sieni Slávy sa odohrala historická udalosť, kedy práve tu generál Charles de Gaulle zvolal konferenciu, na ktorej oznámil svoj návrat k moci.

V roku 1973 vedenie francúzskych múzeí rozhodlo o začlenení budovy d´Orsay medzi múzeá. Stanicu chceli zbúrať a nahradiť modernou budovou. Našťastie bola v roku 1977 vyhlásená súťaž, účelom ktorej bolo navrhnúť novú tvár budovy, nakoľko bola zaradená medzi historické pamiatky Paríža. Zadaná úloha mala vytvoriť 20 000 m2 na štyroch podlažiach. Stavebné práce vykonala firma Bouygues (ukončené v roku 1986). Táto firma sa podieľala na viacerých významných projektoch v Paríží – Parc des Princes, Grande Arche, tunel pod Lamanšským prieplavom, Biblithéque nationale de France či svätostánok futbalistov – Stade de France. Stále pri prechádzkach Parížom môžete vidieť pri stavebných prácach oranžovú elipsu v znaku tejto firmy (firma pôsobí aj v Čechách a na Slovensku).

V roku 2009 prešlo múzeum ďalšími rekonštrukčnými prácami. Predovšetkým miestnosti, ktoré ukrývajú diela impresionistov a post-impresionistov situované na najvyššom poschodí a na IV. poschodí. V nových priestoroch, farbách, osvetlení oveľa viacej vyniknú výnimočné umelecké diela.

Rekonštrukcia nám teda zanechala nielen zaujímavú budovu ale aj zbierky, ktoré ukrýva. Od roku 1986, kedy sa otvorili brány múzea pre verejnosť, tu môžeme obdivovať vystavené exponáty od Vincenta van Gogha, Clauda Moneta či  Eduarda Maneta s jeho úžasnou Olympiou a mnohé ďalšie a ďalšie – Renoir, Cézanne, Coubert, Rodin.

Z terasy reštaurácie je nádherný výhľad na Paríž ako aj na zadnú stranu obrovských hodín, ktoré zdobia hlavnú halu múzea. Zaujímavé sú aj dochované secesné miestnosti.

Tak už len vstúpiť….

Ľubica Šedivá

Zdroj: stránka Múzea d´Orsay

Tretí obvod teda nesie meno „arrondissement du Temple“. Je druhým najmenším (po druhom obvode). Samotný názov nám indikuje, že tu kedysi mali svoje sídlo tajomní „ templári“. Je tak trochu tajomný, hoci sa nám môže zdať, že nič tajomného tu nie je. Mnohé z miest v tomto obvode však patrili k historicky najdôležitejším miestam Paríža. Prečo? Lebo ich história je veľmi úzko zviazaná s históriou templárskeho rádu, ktorá dráždi predstavivosť historikov celé storočia a rovnako aj hľadačov pokladov. O templároch  hovorí veľa legiend – vraj našli a opatrujú Svätý grál, Archu zmluvy, či dokonca objavili Ameriku. Čo je pravda a čo lož? Kto vie. Ale ku každému filmovému scenáru slúžila ako predloha nejaká historka, mýtus, či legenda.
Všetko  začalo križiakmi, ktorí sa rozhodli na prianie pápeža Urbana II. oslobodiť Boží hrob a ochraňovať tak pútnikov smerujúcich do Jeruzalema. Vytvorilo sa spoločenstvo rytierov a  v roku 1118 či 1120 vzniká Rád chudobných Kristových rytierov. Svoje sídlo mali na Chrámovej hore v Jeruzaleme a možno práve preto sa neskôr objavili všetky tie povesti spojené so Svätým grálom či Ježišovou krvou. Z Orientu čoskoro zamierili do Európy. Kedy sa však objavili prví templári v Paríži, je veľmi ťažké povedať. Svoje chrámy, nazývané temple, si postavili nielen v Paríži ale aj v Londýne. Kráľ Ľudovít VII. nazývaný Mladý, im dal pôdu za hradbami mesta. Dnes by sme tieto temple asi nazvali „bankami“ či pokladnicami, nakoľko templári vládli veľkým ekonomickým vplyvom a tým pádom aj politickým. Jednoducho – ich moc bola obrovská a takmer 7. storočí ovplyvňovali históriu Paríža.

Temple – ako sídlo,  bol obrovský. Pokrýval územie veľké takmer 150 hektárov. A ako dobre z dejín vieme, takéto niečo sa neodpúšťa. Ako prvý proti templárom začal bojovať francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Hoci mu parížsky temple poskytol azyl, už rok na to ostro proti rádu vystupuje. S pomocou pápeža Klementa obvinil templárov z kacírstva a sodomie. V piatok trinásteho októbra 1307 začal „hon“ na templárov, zatýkalo sa a ich majetok bol zhabaný. Až 5 000 členov rádu bolo uväznených. Zvyšní členovia sa rozhodli prejsť do ilegality a všetko, čo sa týkalo rádu, utajiť. Odvtedy je rád templárov zahalený tajomstvom. Hlavne tajomstvom okolo ich pokladu, o ktorom sa neustále tradujú legendy a mnohí sú presvedčení, že tento poklad ukrývali múry Templu. Alebo sú pravdivé historky, že v predvečer zatýkania templárov opustil Temple sprievod 50 koní a troch naložených vozov?

S Templom sa viaže aj ďalšia nevyriešená udalosť histórie Francúzska. V stredovekom Templi bol uväznený kráľ Ľudovít XVI. so svojou rodinou – Máriou Antoinettou a ich dvomi deťmi.  Najskôr odtiaľto odviedli na popravisko kráľa a neskôr odviedli aj malého Ľudovíta. Kráľovná bojovala o syna ako levica. Nič jej to nebolo platné. Nakoniec aj ona skončila pod gilotínou. A nikto jej nikdy nedal odpoveď na to, čo sa stalo s ich synom. Odpoveď na túto otázku nie je jasná doteraz. Čo sa stalo s malým kráľom?

A čo sa stalo so samotným Templom? Už počas revolúcie boli zbúrané mnohé budovy. Neskôr nechal Napoleon zbúrať aj starý donjon. Obával sa, aby toto miesto nebolo symbolom roajalistov  a tak musel Temple zmiznúť navždy. Na jeho mieste bola postavená budova radnice III. obvodu a namiesto donjonu je tu park s námestím. Temple tak zmizol z mapy Paríža navždy. Dnes nám tieto miesta pripomínajú názvy bulváru du Temple, rue du Temple, Faubourg-du-Temple, Vieille-du-Temple, Font-du-Temple….
A tak už len v rýchlosti opusťme históriu Temple a pozrime sa, aké štvrte v sebe skrýva. Na severe do neho patrí tichšia časť obľúbenej štvrte Le Marais (do jeho živšej časti sa zatúlame až v 4. obvode) a nachádza sa tu aj najstarší zachovaný dom postavený už v roku 1401. Nájdete ho na rue de Montmorency.
Tretí obvod poskladáme zo štvrtí: quartier des Arts-et-Métiers, quartieer des Enfants Rouge, quartier des Archives a qartier Sainte Avoye.
Quartier des Arts-et-Métiers (doslovne štvrť Umení a remesiel) nesie svoje meno podľa vysokej školy Conservatoire national des Arts et Métiers, ktorá bola založená už v roku 1794. Súčasťou je aj najstaršie technické múzeum v Európe a rovnaký názov má aj zaujímavá stanica metra. Je tu tiež malá ale pomerne rýchlo rozrastajúca sa „Chinatown“. Je tu doma komunita, ktorá patrí k najstarším v Paríži.
Quartier des Enfants Rouges bola pomenovaná po starom sirotinci, ktorý sa nazýval Hospice des Enfants Rouges, nakoľko deti nosili uniformu z červenej látky a preto toto zvláštne označenie. Hospic založila staršia sestra kráľa Františka I.
Najviac známa pre turistov ja asi  Rue du Temple či Place de la République. Toto námestie aktuálne prechádza obrovskou rekonštrukciou. Námestie stojí na hraniciach až troch obvodov – tretieho, desiateho a jedenásteho. Dominuje mu obrovská socha „republiky“. Pôvodne na tomto mieste bola pevnosť, ktorá bola súčasťou mestských hradieb Karola V. Podobu, akú poznáme viacej menej dnes, získala počas druhého cisárstva. Socha Marianny vysoká až 9,5 metra stojí na stĺpe s výškou 15 metrov. Alegorické sochy zobrazujú slobodu, rovnosť a bratstvo.
Dnes je tu čulí pracovný ruch, tak sa môžeme tešiť na novú tvár tohto námestia v horizonte do roku 2013. Podľa plánov obnovy námestia nás čaká úplne nová tvár Place République. Je to dobre, pretože námestie je jedno z najdôležitejších v Paríži, je dlhé 280 metrov, 120 metrov široké, ako sme spomínali prechádza tromi obvodmi, je križovatkou 7 dopravných tepien a rovnako je aj križovatkou pre 4 linky metra. Práce začali v roku 2011 a mali by skončiť na jar 2013. Odporúčam pozrieť si na: http://www.placedelarepublique.paris.fr/
Quartier des Archives sa nazýva podľa Francúzskeho národného archívu a quartier Sainte-Avoye zase po svätej Avoye (netuším akému ekvivalentu u nás prislúcha táto svätica), ktorej bol zasvätený kostol, ktorý tu však už dnes dávno nestojí. Dnes tu nájdeme len Passage Saint Avoye.
Tak opustime tento obvod. Myslime na tajomných templárov a nechajme sa unášať predstavami a dobrodružstvami. Veď fantáziou začína aj každé naše malé či veľké dobrodružstvo.Tak nech je pre Vás objavovanie Paríža jedným veľkým dobrodružstvom.
Dovidenia nabudúce v štvrtom obvode. Stretneme sa pred Parížskou radnicou.

Ľubica Šedivá

Čiastočný zdroj: mesačník Otázniky historie

Tak poďme sa s ňou rozlúčiť a pozrieť sa na to, akou bola.

Veľká kráľovná 15. januára 1589 vo veku 69 rokov v Blois zomiera. Jej mŕtve telo kvôli nepokojom muselo zostať v Blois, pokiaľ sa politické pomery neupokoja. Nakoniec tu však  zostala 21 rokov, než jej pozostatky boli premiestnené do St. Denis. Dala ich tam premiestniť nemanželská dcéra Henricha II. Anna Francúzska.

V tom istom roku ako kráľovná zomiera rukou šialenca aj jej najobľúbenejší syn kráľ Henrich III. Dynastia rodu z Valois zanikla. Kráľom sa stáva bourbon Henrich IV. Navarrský, ktorý v St. Denis v roku 1593 opäť prijíma katolícku vieru. Strašný sen Kataríny sa stal skutočnosťou. Ale Henrich IV. sa stal múdrym a jedným z najobľúbenejších kráľov Francúzska, ktorý ho postavil na nohy hospodársky a obnovil centralizovanú vládu. Náboženské problémy vyriešil Nantským ediktom v roku 1598. Rokmi zmenil názor aj na svoju bývalú svokru a obhajoval ju slovami „že jednoducho bola nútená hrať strategickú hru, aby uchránila korunu pre svoje deti, ktoré jedno po druhom vládli len vďaka múdrosti ženy tak schopnej.“

Aká bola teda Katarína Medici? Slepo oddaná matka, hlavne svojim synom a predovšetkým Henrichovi III. Z desiatich detí je prežili len dve – jeden syn a dcéra. Bola to žena obdivuhodnej odvahy, silnej vôle a priam legendárnej vychytralosti. Na jej dvore tvorili najväčší umelci tej doby. Bola prístupná novým myšlienkam, fascinovali ju vynálezy a všetky novoty. Bola jednoducho zvedavá. Vďake nej začali Francúzi fajčiť, zaviedla dámske spodné prádlo, spopularizovala používanie vidličiek pri stolovaní, zaviedla vreckovku, experimentovala s kozmetickými prípravkami, podporovala voňavky, voňavé rukavičky. A hlavne, bola pracovitá, vzdelaná a múdra žena.

Je jasné, že rovnako bola rozporuplná, bojovala za svoje deti a nechovala sa ku všetkým láskavo. Nechápala náboženské vášne, hoci bola prísna katolíčka a hoci nikdy nezostúpila zo svojho kráľovského majestátu, rozhodne nebola neprístupná. V dobe, v ktorej vládli muži, bola výnimočná. Neuhýbala pred ťažkými rozhodnutiami a hlavne pred ich vykonaním.

Tak na záver snáď len citát, ktorým aj končí úžasná kniha od Leonie Friedovej, ktorej vďačím za toto úžasné dielo, ktoré bolo dobrodružstvom pri spoznávaní života tejto veľkej ženy, veľkej francúzskej kráľovny.

„Kto chce byť veľkým vladárom, musí niekedy porušovať zákony ľudskosti.”citát z Machiavelliho Vladára.

“Mala ohromnú chuť k jedlu a chuť do života a milovala vzrušenie. Ako manželka, matka, babička, regentka a kráľovná Francúzska bola ženou činu. Bola to veľká žena a veľká vladárka.“

A pre mňa už nikdy nebude len tou „travičkou“ či strojkyňou Bartolomejskej noci.

Ľubica Šedivá

Do mesta na sobáš prichádzali protestanti a z katolíckych kazateľníc sa čoraz viacej ozývala nespokojnosť so sobášom katolíckej princeznej  a hugenota. Ale dozvieme sa niekedy, kedy a ako bol dohodnutý plán zavraždiť Colignyho? Katarína tajne zrušila kráľovský výnos, ktorý rodine Guisov zakazoval vykonať pomstu. Využila rod Guisov, aby sa zbavila Colignyho? Rovnako dúfala, že sa tiež zbaví Guisov, ktorí padnú za obeť protestantskej odvete? Konečne by sa dočkala pádu oboch silných rodov, ktorí ju od smrti jej manžela Henricha II. ohrozovali. Pred Colignyho „ popravou“ sa však musela najskôr konať svadba. A tak klamstvom donútila bourbonského kardinála oddať snúbencov.

V pondelok 18.8.1572 sa Margot stala Navarrskou kráľovnou. Na pódiu pred Notre-Dame povedal ženích svoje áno, ale Margot nepovedala nič. Mlčala aj po druhej otázke. Jej brat Karol ku nej pristúpil a stlačil jej hlavu do predklonu. Manželstvo bolo týmto gestom považované za uzavreté. A práve toto gesto po rokoch pomohlo k anulovaniu manželstva.

Coligny bol na ceste domov, na dnešnú rue Rivoli 144, keď bolo na neho zaútočené. Len náhoda, keď sa zohol aby si zaviazal topánku, ho zachránila. Vypálená guľka mu zasiahla ľavé rameno a takmer mu odtrhla ukazovák na pravej ruke. Kráľ Karol netušil nič o matkiných zámeroch. Situácia sa začala vymykať kontrole a Kataríne nič nezostávala, len svoj plán doviesť do konca. Pre zákonnosť svojich činov musela získať kráľovu podporu a musela sa teda synovi priznať, že atentát na Colignyho neplánovali len Guisovia, ale aj ona a vojvoda z Anjou. Mladý, chorý a labilný kráľ podľahol. Hugenotskí predstavitelia mali byť povraždení členmi kráľovskej telesnej stráže a osobných oddielov Guisov.

Signálom k útoku – vražde Colignyho – mali byť údery na zvonici veže Justičného paláca o 3 hodine rannej. V skutočnosti však masaker začal o minútu skorej, kedy sa ozval poplašný zvon v kláštore St. Germain-l´Axerrois. Švajčiarski gardisti vojvodu z Anjou zabili Colignyho v jeho spálni. Mŕtvolu vyhodili z okna k nohám vojvodu de Guise. Vraždilo sa nielen na uliciach, ale aj v Louvri a Katarína nechala svoju dcéru Margot v tej časti Louvru, kde prebiehalo zabíjanie. Tak veľmi jej záležalo na úspechu jej plánov, že jej bolo jedno, aký ďalší osud jej dcéry bude? Henricha oddelili od elity hugenotských šľachticov, zamkli ho v komnate a už nikdy svojich priateľov nevidel. Sám čakal, čo s ním bude a zatiaľ boli  jeho druhovia surovo zabíjaní. Louvre sa premenil na márnicu a na vraždiace miesto plné krutosti, výkrikov bolesti nielen mužov, ale aj žien a dokonca aj detí. Aby ušetrili život Henrichovho komorníka a prvého dvorana, musela Margot prosiť na kolenách.

Úsvit nového dňa videlo len málo hugenotov. Vraždenie bolo odporné a tak ho nebudem opisovať ďalej. Správa pre španielskeho kráľa Filipa II. končí mrazivými slovami:“ Buď pochválený Boh, ktorý získal francúzskych princov pre svätú vec.“

O piatej hodine rannej dňa 24. augusta  mali vykonávatelia „ popráv z moci úradnej“ podať hlásenie, že úloha je splnená. Kráľ Karol vydal síce príkaz, aby v uliciach prestalo zabíjanie, ale jeho rozkaz nikto neposlúchol. Zabíjanie trvalo ďalšie dlhé tri dni. Násilnosti sa šírili z Paríža do provincií a až v októbri 1572, kedy zasiahli juh Francúzska, všetko skončilo.

Kde bola kráľovská rodina počas tejto hroznej noci? Zatvorili sa v Louvri na celé 3 dni. To, čo videli z okien, ich naplnilo hrôzou. Katarína však napriek tomu myslela len na to, ako udrží syna na tróne po takomto niečom. Udialo sa niečo, čo svedčilo o jeho slabej autorite a o moci davu. To, čo malo byť odstránením náboženských problémov,  prerástlo v povstanie ľudu, ktorý sa vôbec nebál odplaty. Aký bol presný počet obetí? Ani odborníci sa nevedia zhodnúť. Tvrdia, že 20 až 30 tisíc. Z Parížskych obetí v počte 2-3 tisíc bolo preukázateľne hugenotmi len 800. Sám vojvoda de Guise bol  zdesený udalosťami a bál sa toho, ako bude vnímaná jeho účasť a úloha na tomto masakre. Chcel uchrániť svoju povesť, či sa v ňom pohlo svedomie, keď poskytol útočisko protestantom v jeho dome? Tvrdil, že chcel smrť len tých ľudí, čo boli na kráľovom zozname.

Katarína si uvedomovala, že okrem tisícov jej poddaných bola skutočnou obeťou masakru aj francúzska monarchia a ona sama.

Henrich Navarrský ako aj princ Condé sa zriekli svojej viery. Henrich bol rozhodnutý jednoducho prežiť. Taktika Kataríny.

Bartolomejská noc navždy poznamenala povesť Kataríny. Pre obdobie vlády jej syna Karola IX. , veľmi mladého, neschopného a chorého, je Bartolomejská noc snáď jedinou udalosťou, ktorá sa s jeho menom spája. Jeho brat Henrich sa usiloval o poľský trón, mladý kráľ  zomieral a ďalší jeho brat Alencon mal byť svedkom dokumentu, ktorý mu zabezpečoval trón po smrti Karola.

A mladý, len 24 ročný kráľ,  roku 1574 zomiera. Katarína mala 55 rokov a jej miláčik Henrich III. zasadol na francúzsky trón a bol rozhodnutý vládnuť tvrdou rukou. Dynastia z Valois bola stále bez dediča trónu. Henrich bol kráľom výstredným, nazývali ho kráľom „ z matkinej vôle, domovníkom Louvru či osobným kaderníkom jeho manželky“. Francúzsky dvor sa stal počas jeho vlády miestom malicherností, zášti, intríg a každý “chcel  zabiť každého”. Po vzbure Alencona a Henricha Navarrského bol posmrtne rehabilitovaný Coligny, ako aj ďalšie obete masakru a vdovám bola vyplatená kompenzácia. Masaker bol tak verejne prehlásený za zločin.

V roku 1584 zomiera Alencon a kráľ Henrich III. a jeho manželka Louisa stále nesplodili dediča rodu z Valois. Kandidátom na trón zostáva len Henrich Navarrský – bourbonský kacír.

Katarína vedela, že Guisovia predstavovali najväčšie nebezpečenstvo pre kráľovskú dynastiu. Tušila však, že hoci na nich dopadla ruka osudu, synová nezmyselná krutosť zničila ich rod a rovnako tušila, že zničí aj dynastiu z Valois.

Ľubica Šedivá

Ešte trochu povinného ponaučenia a vyberieme sa do ulíc “dvojky” . Takže, systém a správa parížskych obvodov ma skutočne fascinuje. Má svoju úžasnú logiku a správu. Už v roku 1795 bol Paríž správne rozdelený a mal 12 obvodov. Aj vtedy mali obvody po štyri štvrte. V rokoch 1840 až 1845 sa mestské hradby posúvali ďalej a ďalej a mesto pohltilo aj okolité samostatné dediny a tak keď boli v roku 1860  k Parížu pripojené tieto „nové územia“, mesto sa rozdelilo na dnešných dvadsať obvodov. Celok, ktorý dnes Paríž so svojimi administratívnymi obvodmi a štvrťami tvorí bol dosiahnutý v roku 1954.

Poďme teda pokračovať v predstavovaní mestských obvodov. Dnes sa zatúlame do štvrtí druhého Parížskeho obvodu nazývaného arrondissement de la Bourse. Obvod burzy, pomenovaný podľa budovy burzy, kde podobne ako v iných burzách vládne viera peňazí.  Obvod sa rozprestiera  na pravom brehu Seiny. Pre nákupov chtivých návštevníkov Paríža je toto správne miesto. Lebo práve v druhom obvode (ako aj v priľahlých častiach 8. a 9. obvodu) sa nachádza obchodná štvrť, ktorá je sústredená hlavne okolo Parížskej opery. Nachádza sa tu teda Parížska burza cenných papierov, sídlia tu bankári, textilná štvrť Sentier či koncertná hala Opéra-Comique.

Druhý obvod rada navštevujem počas mojich potuliek po Paríži. Jednak, že sa prelína s prvým obvodom a jednak pre nádherné kúzlo sklenených pasáži. A druhý obvod je ich plný:  Passage des Panoramas, Galerie Vivienne, Passage Choiseul, Galerie Colbert, Passage des Princes, Passage du Grand Cerf, Passage du Caire, Passage Lemoine, Passage Jouffroy, Passage Basfour, Passage du Bourg-L’abbé či Passage du Ponceau. Pasáže sú kúzelným miestom, kde sa tak príjemne trávi čas mimo ruchu Parížskych ulíc. Tie už nie sú síce špinavé a zablatené ako kedysi v 19. storočí, ale aj tak je odbočenie do pasáží zaujímavým spestrením túlania sa mestom. Niektoré sú priam výstavné iné sú len akýmsi priechodom pomedzi domy.

Ako už vieme, každý obvod má štyri štvrte. Vieme ako sa štvrť povie po francúzsky? Tak si zopakujme a pokračujeme. V 2. obvode sa nachádzajú: quartier Gaillon, quartier Vivienne, quartier du Mail a quartier de Bonne-Nouvelle. Ešte oficiality – číslovanie je od čísla 5 po 8.

Quartier Gaillon svoj názov nesie podľa starého hotela Gaillon a určite aj podľa pôvabnej fontány postavenej v roku 1828. Hotel na rue Gaillon, 9 je luxusný s obrovským šarmom. Dvojlôžková izba stojí od 123 € do 210 €. Len kúsok ďalej je slávna reštaurácia v štýle „art deco“ Drouant. Udeľujú sa tu slávne ceny „Prix Goncourt“ –  vo francúzskej literatúre.

Quartier Vivienne svoje meno nesie po rue Vivienne, kde sa nachádza snáď jedna z najkrajších pasáži v Paríži, ktorá sa pýši označením galéria – galerie Vivienne. Skutočne sa má čím pýšiť. Ulica bola pomenovaná po parížskom konšelovi Louis Vivien de Saint-Marc, rovnako ako aj 176 metrov dlhá pasáž, ktorá bola v roku 1974 zahrnutá medzi historické pamiatky Paríža. Pasáž je vyzdobená mozaikami, novoklasickými oblokmi, obrazmi, sochami a presklená rotunda dodáva galérii svetelné čaro. Pasáž bola do doby druhého cisárstva významným obchodným miestom. Prestavbou Paríža za prefekta Haussmanna bolo veľa pasáží zničených ale našťastie sa aj mnohé zachovali. V 20. storočí začala byť galérie Vivienne opäť atraktívna a objavili sa tu rôzne „haute-couture“ obchody a butiky. Hneď vedľa  plynule prejdete do ďalšej galérie Colbert. Centrálnym bodom galérie je obrovská rotunda s presklenou kupolou s priemerom 35 metrov. Farby mramoru sú paletou rôznych odtieňov a všetky tie stĺpy, mramor, fresky s antickou tematikou či bronzové dekorácie, vytvárajú pompézny obraz. Napriek tomu však táto galéria nikdy nedosiahla obľubu svojej susedky – galérie Vivienne. Galériu pred demoláciou zachránila Národná knižnica, ktorá výstavbou druhého poschodia získala priestory o rozlohe 17 m2 a ktorá dodnes slúži ako sklad kníh a iných periodík, je tu čitáreň a sídlia tu  národné inštitúty histórie umenia a kultúrneho dedičstva. Je tu aj luxusná reštaurácia Le Grand Colbert, ktorá bola kulisou záverečnej scény amerického filmu „Lepšie neskoro ako neskôr“. Priznám sa, ešte som v nej nebola, ale v apríli s kámoškou sa tam rozhodne zastavíme.

Quartier du Mail je pomenovaná podľa ulice rue du Mail, ktorá prekvapí svojou krátkosťou. Slovom „mail“ sa vo francúzštine označuje cesta, ktorá je osadená stromami. Neďaleko je aj place du Caire – Káhirské námestie, kde na dome pri vchode do pasáže Caire na vás budú pozerať hlavy Egypťaniek.V stredoveku bolo v Paríži miesto, kde sa zhromažďovali žobráci, zlodeji či iná mestská spodina, nazývané “dvor zázrakov” Cour des Miracles (pamätáte z Angeliky?). A snáď taký jeden najznámejší sa nachádzal práve tu. Bol tak známy, že vstúpil do literárnej nesmrteľnosti v románe Victora Huga “Chrám Matky Božej v Paríži”. V roku 1560 tu bolo zhromaždených asi 40 000 zlodejov a inej spodiny. Úplne posledný “dvor zázrakov” v Paríži zanikol až v roku 1724.

V tejto štvrti mám asi najradšej ulicu Rue Etienne Marcel, Rue de Notre Dame des Victoires či Rue Montorgueil. Práve ulice často vymedzujú hranice viacerých obvodov, ktoré sú pri sebe. A tak je niekedy naozaj jedno, či ste ešte v prvom či v druhom alebo inom obvode. Na 20, Rue Etienne Marcel stojí veža, ktorá stojí za krátku návštevu. Je to veža, ktorej názov by sme mohli voľne preložiť ako veža Jána Nebojácneho – Tour Jean sans Peur. Klenba poschodia vo veži je prekrásna a je to naozaj skvost gotického sochárstva. Rôzne výstavy tu znázorňujú život v stredoveku z rôznych oblastí ako zdravie, školstvo, cestovanie, hygiena či zvieratá.

Tiež s obľubou chodím na rue de Notre Dame des Victoires a hlavne do malej baziliky Notre Dame des Victoires. Ex voto galéria je neuveriteľná. Je plná zbožných plakiet, strieborných a zlatých sŕdc či vojenských vyznamenaní. Je ich tam viac ako 10.000. Všetky tieto predmety vyjadrujú len jedno – poďakovanie za priazeň Panny Márie.

Poslednou štvrťou „dvojky“ je quartier de Bonne-Nouvelle, ktorá bola pomenovaná podľa kostola Notre Dame de Bonne Nouvelle a rovnaké meno má stanica metra či bulvár, na ktorom sa nachádza Múzeum čokolády – Choco story. Neďaleko je aj krásny oblúk Porte Saint Denis, ktorý už však patrí do iného obvodu. Začína tu aj jedna z najstarších ulíc v Paríži – rue Saint Denis. Ulica prechádza prvým aj druhým obvodom a jej trasa bola prvýkrát stanovená už v I. storočí Rimanmi. Od stredoveku až doteraz je táto ulica  známa prostitúciou.

Opúšťame teda “dvojku”, myslím, že s a v nej rozhodne nenudíme a rozhodne pri potulkách, niekedy len tak bezcieľnych, je možné objaviť úžasné poklady. Šťastný smer v “dvojke.”

Ľubica Šedivá

Objavte  kúzlo tohto námestia spolu so mnou. Kráčajme spolu popri Seine od Notre Dame, alebo lepšie, z inej strany, po najstaršom moste Paríža, ktorý sa však nazýva „novým“ Pont Neuf, až k jazdeckej soche Henricha IV. Práve cez tento most prídeme na západný cíp ostrova Cité. Tu bolo postavené toto druhé kráľovské námestie v Paríži (prvé bolo Place des Vosges). Socha kráľa Henricha IV. nám pripomína tohto významného panovníka z dynastie Bourbonovcov, ktorý sa zaslúžil o výstavbu a architektonický rozkvet Paríža (spomínate na článok Vert Galant?).

Na námestí a v jeho okolí bolo plánovaných 32 rovnakých domov a dodnes sa zachovali len dve krajné budovy od Pont Neuf. Ostatné prestavali alebo pre našu škodu zbúrali a nahradili inými. Pripomínajú vám tieto domy  miesto, ktoré poznáte? Všimli ste si ich už niekde? Sú podobné domom, ktoré stoja na Place des Vosges. Pri pohľade na tieto dochované domy si uvedomíme, že je naozaj škoda tých, ktoré boli zničené. Naproti týmto „ružovým domom“ za sochou Henricha IV. začína „Square Vert Galant”, kde doporučujem tiež zísť. Tento cíp ostrova uprostred Seiny je oázou pre unavené nohy turistu.

Ale vráťme sa k námestiu, ktoré bolo pôvodne pomenované na počesť „dauphina“ budúceho kráľa Ľudovíta XIII. Neskôr bolo počas Veľkej francúzskej revolúcie premenované a k svojmu menu sa vrátilo definitívne späť v roku 1814. Námestie sa rozprestiera na mieste, kde kedysi boli až tri ostrovy. Najznámejší bývalý ostrov je asi „Židovský ostrov“. Tu bol po 7 rokoch prenasledovania a väznenia upálený veľmajster templárského rádu Jacques de Molay. Na hranici v ohni vyzval k božiemu súdu kráľa Filipa Pekného (tiež prezývaného železný kráľ), pápeža Klementa a rytiera Viliama. Naozaj všetci traja skôr ako do roka zomreli. História ukázala, že skutočne na hranici započalo prekliatie rodu Filipa Pekného. Ale to je už iný príbeh “prekliatych kráľov.”

V roku 1874 bol zbúraný  rad domov do ulice Rue de Harley, ktoré  mali tvoriť základňu pre trojuholníkového námestie, ale museli uvoľniť miesto pre zadnú fasáda Justičného palác. Na tomto mieste sú dnes zasadené stromy. Týmto bola  narušená koncepcia celého námestia. Ale napriek tomu má toto námestie osobité kúzlo.

Ktorým koľvek smerom, keď do neho vojdete, či už pomedzi domy od mostu alebo od justičného paláca, vstúpite do iného sveta. Takého pokojnejšieho a tichšieho. Všetko sa zázračne spomalí.

Ľubica Šedivá

Počas vyučovania francúzštiny nám naša lektorka dala článok o Paríži, kde práve boli opisované štvrte. Prirovnanie, že štvrte sa roztáčajú ako ulita slimáka sa mi zdala vcelku veľmi trefná. Tak poďme sa pozrieť na ulitu obvodov nášho mesta Paríž.

1er arrondissement Paríža sa nazýva „obvod Louvre“. Má najväčšiu hustotu zaľudnenia, ale rozlohou patrí skorej k tým menším. Práve tu je najviac zastúpená správa mesta. Z veľkej časti sa obvod rozprestiera na pravom brehu rieky Seiny, zaberá západnú časť Ile de la Cité a keďže Ile de la Cité bol kedysi srdcom rímskeho mesta Lutécie, vďaka tomu je to jeden z najstarších historických parížskych obvodov. Zvyšné časti obvodu sa datujú do stredoveku. A samozrejme nesmieme zabudnúť na Louvre ako taký a na záhrady Tuileries. Aké sú teda štvrte prvého obvodu? Quartier Saint-Germain-l´Auxerrois, quartier des Halles, quartier du Palais-Royal a quartier de la Place-Vendôme.  Oficiálne sa tieto štvrte číslujú 1 až 4. Už podľa názvov obvodov môžeme tušiť, okolo akých pamätných miest sa asi rozprestierajú a čo predurčilo ich pomenovanie.

Quartier Saint-Germain-l´Auxerrois.

Hovorí vám tento názov niečo? Pod týmto pomenovaním sa skrýva bývalý kráľovský kostol, ktorý stojí za zadnou časťou Louvru. Je aj v tesnej blízkosti radnice prvého obvodu, s ktorou tvorí súmerný celok cez dostavanú zvonicu. Už sme si hovorili o tomto kostole v článku o parížskych kostoloch. Tak len v skratke na pripomenutie – je to možno nenápadný kostol, ale zohral smutnú rolu v krvavých dejinách Paríža, lebo práve z jeho zvonice v noci z 23. na 24. augusta 1572, neskôr známej ako Bartolomejská noc či Parížska krvavá svadba, bol daný pokyn na vraždenie tisícov francúzskych protestantov – hugenotov, ktorí do Paríža prišli na kráľovskú svadbu. Napriek tejto „škvrne“ je to krásny gotický kostol, postavený v štýle vrcholnej gotiky, ktorú ja zbožňujem. A skutočne zaslúžene patrí ku skvostom gotiky. Počas druhého cisárstva a veľkých zmenách Paríža realizovaných barónom Haussmanom, bolo rozhodnuté o zbúraní tohto kostola, ale je zaujímavé, že sám barón sa postavil proti demolácii. Dal len symbolicky zbúrať budovu, z ktorej bol daný signál k Bartolomejskej noci. Jeden zo zvonov nazývaných Marie však existuje dodnes. Aby bola budova vyvážená, dostavali zvonicu v gotickom štýle a tak prepojili obidve budovy. Možno je z vonku ťažké rozlíšiť, čo je kostol a čo radnica, ale kostol si určite prehliadnite aj z vnútra. Stojí za zastavenie. A možno aj pripomenutie smutnej historickej udalosti.

Quartier des Halles – táto štvrť sa nachádza južne od známej a módnej ulice rue Montorgueil. Les Halles tržnica dala svoje pomenovanie štvrti. Bohužiaľ tržnica tu už neexistuje. V roku 1971 bola zbúraná a nahradená dnešnou podobou „Forum des Halles“. Bola to akási kombinácia parku s nákupným centrom. A pod tým všetkým je obrovská stanica metra a vlaku RER. Prečo bola? Lebo história sa opakuje a tak práve teraz po viac ako 30tich rokoch od otvorenia prebieha rekonštrukcia a modernizácia.

Nová tvár les Halles má byť modernejšia, s ľahším prístupom a miestom pre príjemné prechádzky. Má tu byť nová záhrada, široká pešia zóna a ambiciózne moderná nová budova. Chcú tu vybudovať nové srdce metropoly, kde sa má ukázať nový, živý a dynamický moderný Paríž budúcnosti. Projekt je známy ako „ La Conopée“ a bude plný zelene. Fotografie na plechových paneloch, ktoré obkolesujú „stavbu“ sú plné projekcií, ako bude nová tvár Les Halles vyzerať. Je celkom príjemné byť súčasťou aspoň nejakých zmien v meste. Tak už len pre tento okamžik, že ste zažili zmeny, že si niečo pamätáte inak, sa tu rozhodne zastavte.

V minulosti však Les Halles boli tradičným centrálnym trhom Paríža. Už za kráľa Filipa II. sa tu postavili prvé prístrešky pre obchodníkov. V roku 1850 sa tu objavilo sklo a masívne železo v budovách. Les Halles poznáme tiež ako literárne „Brucho Paríža.“ (Emile Zola). Takmer 800 rokov je toto miestom stretávania Parížanov a rozhodne po dokončení nového projektu aj bude naďalej.
Za krátke odbočenie rozhodne stojí aj spomínaná ulica Montorgueil, ktorá začína pri pravom rohu kostola Saint Eustache (teda kúsok od rohu), ktorý je ďalším majstrovským dielom gotickej architektúry ale v oblečení renesancie. Ale pozrime sa do svätého Eustacha, kde má svoj hrob  financ minister Colbert, či posledné pomazanie tu bolo dané kráľovnej Anne Rakúskej. Hoci je kostol relatívne krátky, len 105 metrov, jeho interiér s takmer 34 metrami výšky a prekrásnymi klenbami Vás uchváti. Cirkev, ktorá sídlila v Les Halles mala veľké množstvo peňazí. Obchodník Jean Alais mal právo účtovať daň „z koša rýb“ a ako zbožný kresťan dal časť získaných peňazí  na vybudovanie kaplnky sv. Anežky. V roku 1303 bol už neskorší kostol premenovaný na svätého Eustacha (rímsky generál, ktorý bol upálený za svoje konvertovania na kresťanskú vieru). Aj tento kostol sa nevyhol počas Francúzskej revolúcie  úpadku, vyplieneniu či znesväteniu tak ako mnohé iné v tomto období. Niektoré umelecké diela neprežili. Len pre zaujímavosť – farníkmi kostola boli kardinál Richelieu, či Jeanne Antoinette Poisson – budúca kráľova milenka Madame de Pompadour, pohreb tu mala Mozartova matka či sa tu oženil Moliére.
V kostole sú nádherné vitráže okien vytvorené okolo roku 1632 a sú tu aj zachované  ranné diela Rubensa. Kostol sa chváli unikátnym prvenstvom vo Francúzsku. Je tu najväčší organ krajiny s takmer 8000 rúrami. Preto aj dnes, ak máte to šťastie, zažiť koncert v priestoroch kostola, je to neopísateľným zážitkom. Pred kostolom je aj známa socha akejsi čudnej hlavy s názvom L´écoute, ktorá priťahuje pozornosť ľudí. A najviac snáď detí a turistov, ktorí sa tu radi fotia.
Aspoň na krátku prechádzku odbočte do Rue Montorgueil, kde je pešia zóna plná historických domov s maľovanými fasádami či plná reštaurácií a kaviarní. Nachádza sa tu  na čísle 38 vychýrená reštaurácia, ktorá má na priečelí veľkého zlatého slimáka „L´Escargot-Montorgueil“, ktorá bola založená už v roku 1875. Na začiatku ulice odbočte do úzkej uličky doprava. Na jej konci vstúpite cez rozprávkový vchod do pasáže du Grand-Cerf, ktorá bude pre vás odmenou. Ale to sme už prešli do 2. obvodu. Tak rýchlo späť.

Presuňme sa do ďalšej quartier – quartier du Palais Royal.

Meno tejto štvrte dáva hlavne Palais Royal, o ktorom som už písala v predchádzajúcom blogu, tak len narýchlo, vieme, že tu býval malý kráľ Ľudovít IV. so svojou matkou Annou Rakúskou a že ho dal postaviť kardinál Richelieu. Sú tu prekrásne záhrady a v rozsiahlych budovách paláca dnes sídli Comédie Francaise a Theatre du Palais-Royal, štátne inštitúcie ako Ministerstvo kultúry, Ústavná rada či Štátna rada.  Za záhradami sú dve prekrásne pasáže – Vivienne a Colbert, ale tie už patria do druhého obvodu. Quartier du Palais Royal je vymedzená ulicami Rue de Rivoli na juhu, Rue Saint Roch na západe, Rue des Petits Champs a Rue de la Feuillade na severe, Rue Croix des Petits Champs na východe.

Quartier de la Place Vendôme

je poslednou štvrtou prvého obvodu. Svoje meno dostala po krásnom námestí Place Vendôme. Táto správna oblasť bola vytvorená cisárskym výnosom 1. novembra 1859. Place Vendôme je obdĺžnikové námestie a jeho ústredným bodom je zvláštny zelený  stĺp – colonne Vendôme – v strede námestia, ktorý bol postavený pôvodne ešte za Napoleona I. na pamiatku bitky u Slavkova, ale už som spomínali v iných článkoch o námestiach Paríža, že počas komúny bol stĺp v roku 1871 zničený. Komunardisti strhli aj sochu Napoleona, ktorá stála  na vrcholku. So zničením stĺpu a následne s jeho obnovou je asi najviac spojené meno maliara Gustava Couberta. Niežeby ho osobne ničil, ale práve on dal ako občan podnet, aby bol stĺp rozobraný. Po potlačení Parížskej komúny bolo rozhodnuté, že sa stĺp obnoví aj so sochou Napoleona. Gustave Coubert bol odsúdený na zaplatenie nákladov na jeho rekonštrukciu. Suma, ktorá mu bola určená, mala  33 ročnú splatnosť. Nakoniec maliar odchádza do dobrovoľného exilu do Švajčiarska, kde krátko nato zomiera bez toho, aby vôbec prišlo k prvej splátke. Prvá socha Napoleona z roku 1810 bola neskôr odstránená a  roztavený bronz bol použitý na prepracovanie jazdeckej sochy Henricha IV. na Pont Neuf. Dnešná socha Napoleona III. ho zobrazuje ako rímskeho cisára.
Dnes je Place Vendôme miestom, kde je slávny hotel Ritz a celý rad slávnych a drahých klenotníkov a iných drahých obchodov. Hotel Ritz hostil veľa známych ľudí – Frederika Chopina, Scotta Fitzgeralda a jeho Zeldu. Ernest Hemingway dokonca tvrdil, že v roku 1944 v Paríži pomáhal Ritz oslobodzovať. Snáď najviac sa s hotelom spája návrhárka Coco Chanel, ktorá tu bývala do konca svojho života. Bývala tu s prestávkami celých 37 rokov. A samozrejme, z hotela sa na svoju poslednú tragickú cestu vydala aj anglická princezná Diana.

Tak nabudúce v “dvojke”, priatelia.

Ľubica Šedivá

Tak veľa lásky, takej neobyčajne obyčajnej.

Ľubica Šedivá

Katarína vytvorila svoje národné symboly moci – mala obrovskú pečať, kde bola vyobrazená so žezlom v pravej ruke, ľavá ruka bola zdvihnutá s dohora mieriacim ukazováčikom v rozkazovačnom geste. Pod korunou na hlave bol nápis:“ Katarína, z božej milosti kráľovná“. Toto všetko vyjadrovalo jej výnimočné postavenie. Lebo ona nemala titul „kráľovná matka“ ako boli nazývané iné regentky.

Ale vráťme sa tam, kde sme skončili v I. časti. Náboženské rozpory stále viacej ničili Francúzske kráľovstvo a Katarína sa neustále snažila spory riešiť zmierlivou politikou. Dosiahla však len toho, že sa protestantom javila ako slabá, lebo stále žiadali viac a viac ústupkov a rovnako slabá aj katolíkom, ktorí sa kvôli jej politike chovali stále viac agresívnejšie. Situácia skutočne nezávideniahodná.

V roku 1562 vojvoda de Guise vyprovokoval boj medzi hugenotmi a Guisovými mužmi. Obeťami boli ženy a aj deti. Katarína sa všemožne snažila zabrániť vypuknutiu vojny. V Paríži už bol Luis de Condé s tisíckou ozbrojených hugenotov a do Paríža prišiel aj de Guise. Kráľovná ich doslova prosila, aby nedávali  v sádzku mier vo Francúzsku. Radosť z tejto situácie mal španielsky kráľ Filip, ktorý toto vnímal ako začiatok toho, že sa Francúzsko dáva konečne na svätú vojnu a poslal 10 000 pešiakov a 3 000 kavalieristov. Kráľovná musela zohnať peniaze, aby mohla posilniť kráľovskú armádu. Obidve strany a to bez rozdielu, sa začali dopúšťať ukrutností. Dokonca ani srdce kráľa Františka II., uložené v katedrále St. Denis, nebolo ušetrené. Hugenoti ho vybrali z urny a spálili. Znesvätili aj ďalšie kráľovské hrobky.

Pri ostreľovaní mesta Rouen bol zranený Antoine de Bourbon, ktorý  v posledných chvíľach života bol nerozhodným, že nevedel, ku ktorej viere sa má prikloniť. Po jeho smrti sa jeho osemročný syn Henrich stal prvým kráľovským princom a dedičom francúzskeho trónu po Kataríniných synoch. Odchádza  však do Navarry, kde zostal po silným hugenotským vplyvom svojej matky Jany d´Albert, kráľovnej Navarrskej. Katarína mala stále v mysli proroctvo, ktoré predpovedalo, že sa Bourbon stane francúzskym kráľom. Bola to jej nočná mora.

V roku 1563 bol de Guise zavraždený a bola rozpútaná krvná pomsta, ktorá vyvrcholila o ďalších deväť rokov a vyžiadala si desať tisíce životov. Kráľovná bola nútená pod tlakom všetkých udalostí prehlásiť svojho syna Karola IX. za plnoletého.Verila, že tradícia prísahy kráľovi zaviaže šľachtu na oboch náboženských stranách k poslušnosti.

V máji roku 1566 sa kráľovský dvor vrátil späť do Paríža po dlhých 829 dňoch „grand tour“, kedy Katarína ukázala synovi jeho ľud a ľudu jeho kráľa. Mala to byť cesta po zámkoch, mestách, opátstvach či dedinách, ktorá mala priniesť pokoj a mier. Na jar toho istého roku prepuklo v španielskom Holandsku  násilie, ktoré vystupňovalo napätie medzi katolíkmi a hugenotmi. Francúzski hugenoti chceli ísť na pomoc svojim priateľom. Dokonca hugenotskí povstalci chceli zajať kráľa a kráľovnú. Od Saint Denis znemožnili zásobovanie Paríža a obe strany si počínali čoraz krutejšie a ich skutky boli plné zločinov. Ani smútok nad smrťou Alžbety, španielskej kráľovnej a dcéry Kataríny v roku 1568,  nemohol zastaviť prípravy na boj proti hugenotom. V sádzke začala byť budúcnosť katolicizmu vo Francúzsku. A možno aj celý rod Valois. Hugenotský vodca Louis de Condé zahynul v bitke a v ďalších bitkách už bolo márne hľadať starú slušnosť rytierov voči porazeným. Všetci už poznali len pomstychtivosť a krutosť.

Stretnutie Kataríny a španielskeho vyslanca v roku 1569 položilo základ neskoršej povesti „Čiernej kráľovnej“ intrigánky, travičky a vražedkyne. Vyslanec jej povedal, že je čas odstrániť hugenotských vodcov – Colignyho, d´Andelota a la Rochefoucaulda. Katarína mu mala odpovedať, že toto riešenie zvažovala už pred siedmimi rokmi. A vraj ľutuje, že od tohto plánu upustila.  Neskôr Francoise d´Andelot zomiera, zrejme na otravu, lebo rovnako ochoreli aj zvyšní dvaja vodcovia. Či sú tieto historky pravdivé alebo nie, je isté, že v tejto dobe sa naozaj Katarína uchyľovala k pozoruhodným praktikám v snahe zbaviť sa svojich nepriateľov. Ale rovnako neúnavne naďalej hľadala všeobecne prijateľné riešenia.  Výsledkom bolo podpísanie zmluvy v Saint-Germain-en Laye v roku 1570. Táto zmluva povoľovala slobodu svedomia a náboženského vyznania bez obmedzenia a niektoré mestá bola prehlásené za „bezpečné mestá“. Ale ako vždy, ani jedna strana nebola spokojná .

Kto vie, či Katarína verila tomu, že ústupky povedú k mieru. Rozhodne chcela byť pripravená a bola rozhodnutá zbaviť sa nepriateľov. Pochopila, že vo Francúzsku nemôžu existovať dve náboženstvá. Každé úsilie viedlo k náboženským vojnám a zo všetkých troch náboženských vojen bola každá krutejšia ako tá predchádzajúca. Pochopila, že svojim najúprimnejším úsilím o zmier si len vyslúžila nedôveru ako katolíkov tak protestantov.

Krátky mier po uzatvorení  zmluvy Katarína využila na plánovanie výhodných svadieb svojich detí. Margot sa mala vydať za Henricha Navarrského. To, že sú pokrvní príbuzní a navarrský kráľ je formálne vodcom hugenotov, jej akosi nevadilo. Navarrská kráľovná však bola týmto plánom pobúrená. Nakoniec sa však Jana Navarrská – dcéra Markéty z Valois, sestry kráľa Františka I., ktorá zdedila Navarru po otcovi a vydala sa za Anoine de Bourbon – prvého kráľovského princa, musela Kataríne podvoliť. Jana bola kráľovským dvorom zdesená – Karol, stále viac dieťa ako kráľ, sa hral na koňa a liezol po štyroch po zemi, zženštilý vojvoda z Anjou mal rád parfumy, šperky a výstrednú módu. A bratia sa medzi sebou nenávideli.

Manželská zmluva bola podpísaná 11.4.1572. Jana sa však sobášu svojho syna nedočkala. Zomiera vo veku 44 rokov a hoci pitva odhalila tuberkulózu a rakovinu prsníka, rozšírila sa povesť, že bola otrávená rukavicou napustenou jedom, ktorú jej dala Katarína.

Preukázateľne mala však Katarína prsty vo vražde mladíka, ktorý až priveľmi ovplyvňoval jej syna vojvodu z Anjou.

V roku 1572 francúzski hugenoti vstúpili s 5 000tisícovou armádou na územie španielskeho Holandska. Hugenoti boli porazení a ich vpád na španielske územie mohol byť považovaný za vojenský útok Francúzska. Karol sa od tohto dištancoval a blahoželal Filipovi k ich porážke. Katarína sa rozhodla. Začala chystať drastické opatrenia, aby uchránila synov trón a mier v kráľovstve.

Všetky nasledujúce udalosti augusta 1572 ju viac ako na 430 rokov zdiskreditovali. Všetci zabudli na jej úporné snahy a osvietenské pokusy o mier medzi katolíkmi a hugenotmi. Všetko bolo zabudnuté a stratené jedinou krvavou nocou.

Ľubica Šedivá