Jedným z významných ľudí, či presne povedané umelcov, ktorí žili v Paríži na Montmartri, bola aj speváčka a 
herečka Dalida. Mnohým možno toto meno nič nehovorí, neviem, možno len starším ročníkom. Ale keď budete pozorne sledovať a objavovať Montmartre, natrafíte na jej stopy.
Je zvláštne, ako okolnosti či udalosti ovplyvňujú ľudský život. Ja som sa cez detský obdiv k hercovi Alainovi Delonovi začala učiť francúzštinu, dokonca aj na strednej škole sa pre mňa stal tento jazyk hlavným a maturitným a práve pre obdiv k nemu, som počula pesničku Paroles, Paroles. Komu patrí ten ženský hlas? A vtedy som objavila speváčku menom Dalida. Bola to naozaj úžasná speváčka, jej pesničky boli prekrásne vtedy a sú stále. A keďže človek sa snaží nájsť miesta, kde žili či tvorili ľudia, ktorých obdivuje, pri svojich potulkách po Montmartri som hľadala miesta, kde Dalida žila, a kde Montmartre na ňu nezabudol. Dovoľte mi, nech Vám túto úžasnú umelkyňu predstavím.
Táto úžasná žena sa vlastným menom volala Yolanda Christina Gigliotti a narodila sa v ďalekej Káhire. Naozaj jej meno neznie taliansky len tak pre nič za nič, jej rodičia boli emigranti z Talianska. Hovorila až piatimi jazykmi. Mala problémy s očami a tie jej zostali až do konca života a hoci v detstve nebola krásna, predsa sa z nej stala veľmi pôvabná žena. Bola vychovávaná a pripravovaná pre úplne iné životné poslanie, ale túžila sa sťať herečkou. A tak ju jej túžba najskôr priviedla na pódia súťaží krásy a neskôr jej práve tieto súťaže otvorili dvere do sveta filmu.
Ale práve spev mal byť tým, čo jej prinesie slávu a ocenenie. A ako to už v živote chodí, šance na úspech v Egypte boli malé a tak v roku 1954 opúšťa Káhiru a odchádza „dobyť“ Paríž. A toto sa jej podarilo a od roku 1957 sa stáva hviezdou Francúzska a všetko, čo naspieva, sa odvtedy už stáva len obrovským úspechom.
V 60-tych rokoch bola taká úspešná a bohatá, že si kúpila dom na Rue d´Orchampt na Montmartri (nájdete ho v malej uličke neďaleko Moulin de la Galette). Spievala, hrala vo filmoch, zmenila si farbu vlasov na žiarivú blond a po rozvode sa už nikdy nevydala.
Milostný vzťah s talianskym spevákom menom Luigi Tenco, ktorý spáchal samovraždu v roku 1967, ju priviedol k prvému pokusu o jej vlastnú samovraždu. Našťastie ju zachránili a ešte v tom istom roku úspešne vystupuje v Olympii. V roku 1968 dostáva celý rad ocenení a vyznamenaní. Z celého radu spomenieme len jedno, ktoré dostala ako jediný umelec v histórii od prezidenta Francúzska generála de Gaulla – La médaille de la Présidence de la République – medailu prezidenta republiky. Ale jej súkromný život bol stále osamotený, neúspešný a plný osobných bolestí.
Dalida sa zmenila, zvážnela a vystupovala v dlhých, jednoduchých a elegantných šatách. A spievala neskutočne krásne balady. Sedemdesiate roky boli ideálne pre jej kariéru, a tak takmer nepretržite vystupovala. V roku 1977 vystupovala napríklad aj v Prahe v Lucerne. A predstavte si aj v Košiciach. A dobila aj New York a nesmrteľnú Carnegie Hall.
V roku 1980, kedy aj po štyridsiatke vyzerala neskutočne dobre, niektorí tvrdili, že podstúpila plastické operácie, ale nebola to pravda. Svoju kondíciu si udržovala zdravou stravou a pohybom, venovala sa cvičeniu (hlavne joge) a tancu, takže na sebe veľmi tvrdo pracovala.
V roku 1981 ako dovtedy jediná žena v histórii pop music dostala diamantovú platňu za predaných 85 miliónov platní. Objavili sa problémy s očami, vadilo jej svetlo a musela ísť na ďalšiu z celého radu nepríjemných operácií očí. V roku 1986 sa presadila aj ako úspešná herečka vo filme Šiesteho dňa, ktorý mal veľký úspech nielen v Európe, ale aj v rodnom Egypte.
Bola úspešná, ale sama, hoci neustále hľadala lásku a partnerský život. Obyčajné ľudské šťastie. Milovali ju státisíce a predsa sa rozhodla svoj život ukončiť. Urobila tak dobrovoľne, v noci z 2. na 3. mája 1987. Fyzicky aj psychicky vyčerpaná si vybrala smrť osamotená vo svojej nádhernej vile. Na nočnom stolíku zanechala odkaz: „ Pardonnez-moi, la vie m’est isupportable.“: „Odpusťte mi, život sa pre mňa stal neúnosným.“.
Na jej pohrebe dňa 7. mája 1987 ju z kostola Madeleine na poslednej ceste na montmartský cintorín vyprevádzali davy tých, ktorí ju milovali.
Pri prechádzkach po Montmartri, nájdite jej miesto posledného odpočinku na montmartskom cintoríne, pri vchode sa dajte hneď doprava, po malých schodíkoch prídete k hrobu z čierneho mramoru, ktorý je olemovaný olivovým štvorcom. Ale hlavné, čo Vás upúta, sú obrovské a čerstvé kytice kvetov. V malej uličke Orchampt nájdete jej obrovskú bielu vilu a tabuľu, ktorá upozorňuje na jej život v nej. Na život osamelej ženy. Od Moulin de la Galette kúsok vyššie, odbočte doľava a ulicou smerom dolu prídete na malé rozkošné námestíčko, kde je jej busta. A potom doma sa započúvajte do jej piesní. Možno cez ne už nabudúce po prechádzke po Montmartri budete vidieť toto miesto úplne inak a pri pohľade na stánky ponúkajúce CD už budete poznať speváčku menom DALIDA.
Foto: Autor
