V noci na 24. augusta 1572, ktorá do dejín vstúpila ako hrôzostrašná Bartolomejská noc, sa stal osemnásťročný Henrich IV. svedkom týchto krvavých udalostí. Pri pohľade z okien Louvru videl a bol svedkom krvavých scén. Počas niekoľkých dní bolo zavraždených viac ako 3000 francúzskych protestantov – hugenotov (niekde sa uvádza až 4000 obetí). A pritom veľa z nich prišlo do Paríža práve kvôli jeho svadbe s katolíckou Markétou z Valois, sestrou francúzskeho kráľa Karola IX..

Pre mladého Burbona to vôbec nebola bezpečná situácia. Jeho svadba s dcérou Henricha II. a Kataríny Medicejskej mala znamenať uzmierenie roky trvajúcich náboženských rozporov. Ale zrazu bol nútený nečinne prihliadať vraždeniu svojich priateľov a dôverníkov. V Louvri sa stal zajatcom svojho švagra – Karola IX.. Niet sa preto čomu čudovať, že cieľom jeho neskorších vnútropolitických snáh bolo úsilie o toleranciu a uzmierenie. Jeho heslom bolo, že by sa nemali robiť rozdiely medzi katolíkmi a hugenotmi, ale žeby sa mali všetci snažiť byť jednoducho dobrými Francúzmi. Múdro formulovaná veta, ktorá mala viesť k tomu, aby sa cirkevné otázky podriadili národnej identite. Obraz absolútneho monarchu k dokonalosti doviedol neskôr jeho syn a predovšetkým jeho vnuk – Ľudovít XIV..

Ale aj tak bola Henrichova cesta na trón poriadne dlhá. Keď Henrich III., následník Karola IX.,  bez následníka z rodu Valois, podlieha atentátu v St. Cloud, pripadla koruna práve Henrichovi IV. Navarrskému. Kráľom sa stal protestant. Na kráľovstvo si však musel ešte  počkať. Krajina sa ocitla v občianskej vojne. Aj občania Paríža hugenota odmietali a zabránili mu vstúpiť do mesta. Päť mesiacov trvalo obliehanie Paríža. Obyvatelia prežívali kadejako, jedli psov, mačky, krysy, korienky a dokonca vraj chlieb, ktorý bol pečený z popola z cintorína Cimetiere des Innocents.

Obkľúčenie si vyžiadalo takmer 30 000 obetí a až potom sa Henrich IV. Navarrský, ktorého jednota Parížanov dojala, rozhodol, že „Paríž stojí za omšu“ a tak verejne konvertoval v roku 1593 v St. Denis na katolícku vieru. Hoci jeho „hugenotskí bratia“ považovali konvertovanie za zradu, jedine toto mu umožnilo skutočne prevziať vládu a nakoniec sa otvorila cesta k vnútropolitickému uzmiereniu. Ukončili sa náboženské vojny a podpisom Nantského ediktu (ten, ktorý zrušil Ľudovít XIV.), na základe ktorého mali hugenoti garantované slobodné vykonávanie svojich náboženských obradov, bezpečie tela aj duše a prístup k všetkým úradom sa začala obnova.

Nový kráľ vyhlásil vojnu chudobe. Zriadil takzvané pracovné úrady a začal naprávať škody napáchané vojnami. Zlepšilo sa hospodárstvo a tým sa zlepšilo aj postavenie obyvateľstva na dedinách, ktorí vo vojnách trpeli nájazdmi potulných vojsk. K jeho cieľom patrila aj výstavba hlavného mesta – Paríža. V Paríži začali veľké projekty ako rozšírenie Louvre, dokončenie mostu Pont Neuf, výstavba okolo námestia Place Dauphine a plánovanie Place des Vosges. Práve tieto diela po stáročia určovali stavebný rozvoj a vývoj mesta. Zbúrali sa staré domy, vznikali široké chodníky, položil základy elegantnej štvrte Marais. Vybudoval dôležité dopravné tepny, aby sa zlepšila priechodnosť a prejazdnosť ulíc. Je preto priam iróniou, že v roku 1610 uviazol jeho koč v zápche, čoho využil Francois Ravaillac, ktorý na kráľa zaútočil a dňa 14. mája 1610 ho prebodol dýkou. Zranený kráľ bol odvezený do Hotel Coeur Couronné, ktorý dodnes existuje. Len hviezda na chodníku pred ním pripomína tragický osud kráľa, ktorý svoje hlavné mesto Paríž nadovšetko miloval.

Hoci Henricha IV. silne nenávideli, predsa sa do francúzskeho povedomia zapísal ako „Bon roi“ „dobrý kráľ“. Lebo krajine doniesol vnútorný pokoj. Ale mal aj ďalšiu prezývku „Vert Galant“ „sukničkár“. Nakoľko mal početné aféry, ktoré ho privádzali nielen do veľkých osobných ale aj politických problémov. Nuž, veľký kráľ, vášnivý muž.

A preto keď sa budete prechádzať po cípe ostrova Ile de la Cité, schodmi zíďte z mostu Pont Neuf pri bronzovej soche Henricha IV.  na malé „Square du Vert Galant“ a v krásnom prostredí stromov a kvetín si sadnite, obdivujte obidva toky Seiny, ktorá objíma tento výbežok ostrova a vychutnávajte kúzlo Paríža. A už budete vedieť, prečo sa toto miesto nazýva “Verte Galant”. Tak, užívajte !!!

Ľubica Šedivá

Aká bola jeho cesta na trón? Kardinál Richeliu zomiera v roku 1642 a po ňom aj v  roku 1643 kráľ Ľudovít XIII.. Na trón sa dostáva malý päťročný chlapec, kráľ Ľudovít XIV.. Jeho matka, Anna Rakúska dáva moc do rúk kardinála Mazarina, ktorý sa takto stal regentom malého kráľa. Dvor sa premiestnil z Louvre do Palais Royale. Parížania nenávideli kardinála, búrili sa proti vysokým daniam, častým vojnám, veľkej chudobe. Tak aj kráľ nakoniec musí hľadať útočisko v Saint Germain en Layl. V roku 1652 sa kráľ vracia do Paríža a usadil sa v Louvre. Rozhodol sa, že Paríž dostane ešte väčší lesk a mesto sa začína premieňať na jedno veľké stavenisko. Stavebné práce zahrňovali výstavbu námestí ako Place Vendôme, Place des Victoires a Place des Invalides či rekonštrukciu Louvre. Severné krídlo sa však nedokončilo, keďže sa kráľ presťahoval do Versailles.

Preslávený záhradný architekt Andre le Nôtre, ktoré bustu môžete nájsť na konci Tuilerijských záhrad, navrhol prekrásne záhrady a parky. Ľudovíť XIV. sa povýšil na patróna vedy, umenia a kultúry. Elegancia mesta bola evidentná. Rovnako však ako chudoba obyčajných ľudí. Mešťanstvo bolo vyčerpané z megalomanských projektov kráľa. Ako aj z jeho rozmarného dvorného života.

Život dvora vo Versailles bol tak isto nákladný a veľkolepý. Deň kráľa bol presne naplánovaný a od východu slnka do jeho západu, bol tento program striktne dodržiavaný. Kráľ vstával skoro ráno medzi 7,30 a 8,00 hodinou. Jeho komorník ho prebudil, postupne vchádzali lekári, komorníci, ktorí ho umývali, česali a holili – každý druhý deň. Obvyklý počet „asistentov“ počas jeho raňajok bolo asi 100. O desiatej hodine monarcha prichádza do Zrkadlovej sály, kde kráľa a jeho sprievod môžu vidieť ostatní a krátko sa s ním porozprávať. Potom sa zúčastnil omše v galérii kráľovskej kaplnky. O 11 hodine kráľ „úradoval vo svojej kancelárii“. V nedeľu a v stredu sa konala štátna rada, v utorok a v sobotu kráľovská rada financií, v pondelok, štvrtok a v piatok Štátna rada. Kráľ skúma postup prác príslušných „rád“, hovorí málo, počúva a rozhoduje.

O 13 hodine kráľ obeduje sám, zvyčajne však pozýva aj ostatných. O 14 hodine sa prechádza, trávi čas s dámami, alebo ide na lov. O 18 hodine podpíše listy pripravené jeho sekretármi a ide do bytu Madame de Maintenon. Veľkej večere o 22 hodine sa zúčastňujú členovia jeho rodiny. O 23,30 h slnko zapadá – doslovne – a kráľ Slnko po verejnom rituáli odchádza.

Len pre informáciu, v roku 1688 kedy bol zámok Versailles prakticky hotový a dostavaný, jeho údržba stála 25% celkových vládnych príjmov Francúzska.

Aj život v Paríži bol drahý. Ale aj objavný. Objavila sa tu káva a kaviarne sa začali objavovať ako huby po daždi. V roku 1675 bolo v Paríži 200 kaviarní. Kráľ jednoducho miloval veľkoleposť. Vtipkoval, hral tenis a boules. A Paríž sa rozrastal. Koho by nelákal lesk hlavného mesta? A tak v roku 1671 mal Paríž až 450 000 obyvateľov. Bolo tu však len 45 000 domov. A tak sa spalo pod mostmi a polícia nestačila rozháňať románovo známy „Dvor zázrakov – Cour des Miracles“. Paríž nebol bezpečným mestom. Vrchný policajný rada schválil vznik oddielu „svetlonosov“. Za odmenu odprevádzali v noci domov ľudí. Žeby už tu vznikla prvá „ochranka“? Kráľ zároveň nariadil, aby boli v meste rozmiestnené kovové lampy. V roku 1662 ich už bolo skoro 3000. Objavilo sa aj čosi také, ako predchodcovia hromadných dopravných prostriedkov, ktoré jazdievali na vopred určených trasiach. Ľudovít XIV. prestaval Paríž a dal mu nový lesk a slávu. Ale Paríž sa stal aj veľmi zraniteľným. Koncom vlády „kráľa Slnko“ zrazu kráľ sprísňuje morálku a je až príliš pobožný. Veľký vplyv na kráľa mala Madam de Maintenon, ktorá sa za neho v roku 1683 tajne vydala. Ešte ako jeho favoritka odsúdila literárne salóny, ktoré postupne zanikli. Horšie však bolo, že svojim tlakom na kráľa ho presvedčila, aby zrušil edikt Nantský, ktorý podpísal Henrich IV.. Jeho zrušenie prinútilo 16 000 protestantov k úteku z Paríža. Toto je asi jeden z najväčších politických omylov Ľudovíta XIV., ktorý priniesol vážne ekonomické aj politické následky. Kráľ Slnko začal strácať svoj lesk. V roku 1715 kráľ zomiera a nový kráľ, pravnuk Ľudovít XV. z Paríža vytvára „ville lumiére“ – mesto osvety a svetla.

Autor: Ľubica Šedivá

Viete, že Paríž spolu s Rímom majú najvyšší počet historických pamiatok na svete? Má ich 4000. Všetky udalosti, ktoré  prebiehali počas storočí v Paríži, dali mestu to, čo dnes obdivujeme. A je toho toľko, že sa ľahko stratíme v slohoch, popletiem kráľov, epochy. Všetko čo Paríž zažil, všetku slávu, lesk ale aj úpadok, sa vryl do jeho tváre. Nájdeme tu pamiatky z doby galsko-rímskej, paláce, chrámy, pomníky ale rovnako aj úžasne obyčajné domy siahajúce až do roku 1292 (dom na ulici Volta 3).

Vďaka „nepevnej“ zemi Paríža nie je toto mesto zohyzdené výškovými budovami. Každá doba tu zanechala svoju stopu a tak nie je Paríž vôbec jednotvárny a nedominuje mu len jeden štýl, ako to môžem vidieť napríklad v Londýne či v Aténach. Tým, čím Paríž je, je aj vďaka tvorcom zmesi štýlov ale hlavne vďaka tým, ktorí mali dosť rozumu, aby zaistili ich prežitie, dokázali zastaviť zub času alebo človeka s bagrom….

Architektúra Paríža je taká, aká je. Zapadá. A možno práve je toto dôvod, prečo je Paríž tak magický a príťažlivý. Keď stojím na moste a v rannom slnku vidím Conciergerie, vnímam len čaro Seiny, mostov a vežičky budovy. Nemyslím vtedy na Francúzsku revolúciu či väznenú Máriu Antoinettu. Jednoducho vidím a vnímam len krásu tohto okamžiku. Harmóniu mesta, plynúcu Seinu a slnko…. Alebo v parku Buttes-Chaumont, ktorý je úžasným miestom odpočinku, vnímam len zelenú trávu, vodopád, visutý most, všetok ten výnimočný priestor a nemyslím na to, že tu bola šibenica či odpudzujúca a zapáchajúca skládka. Až v roku 1867 sa Haussmann a Alphander rozhodli zmeniť toto miesto. A podarilo sa im to. Parížania parky milujú. Len čo sa vyhupne prvé jarné slnko, berú ich útokom. Každý si hľadá typickú zelenú stoličku, usádzajú sa na ne a radujú sa z hoci aj krátkej chvíle na slnku.

Neustále premeny. Napríklad v záhradách na Champs Elysées sa pôvodne pestovala zelenina a v Tuilerijských záhradách bola hlina zo záplav zo Seiny a vznikla tu tehelňa.

Paríž je úžasný v tom, ako dokáže otvoriť butiky v starých krámoch, múzeá v nevyužitých nádražiach, administratívu v opustených palácoch. Využije, znovuzrodí. Rozobrala sa Bastila? Nuž, tak sa kameň použije na stavbu mostu Pont de la Concorde.

Dnešný Paríž je úžasný. Vie spojiť dobu minulú, ktorá už odišla a dobu, ktorá ešte len nastane. Aký bude budúci Paríž? Ťažko povedať. A tak pri každej návšteve fotím a fotím. Zachytávam okamžiky jeho života. Kto vie, snáď toto moje svedectvo ukáže mojej dcére či vnučke, aký bol Paríž dnes. Paríž, ktorý som milovala, milujem a budem milovať.

Z Paríža Ľubica Šedivá

Keď vstúpite do tejto čarovnej atmosféry, môžeme len žasnúť a zároveň ľutovať, že mnohé z pasáži boli v 19. storočí nahradené obchodnými domami, niektoré boli zbúrané, či sa jednoducho rozpadli. Ale aspoň tie, čo prežili a boli zrekonštruované, nám dnes pripomínajú eleganciu a nádhernú epochu, ktorá zanikla. Skúste teda objaviť lesk týchto pasáží a galérií, napríklad v blízkosti Palais Royal. Keď prejdete záhradu v Palais Royal smerujte k pasážam: Passage Jouffroy, ktorá prilieha k Musés Grévin a nadväzuje na  Passage Verdeau (metro Riechelieu Drouot, 12, Bld. Montmartre), Passage des Panoramas či najbližšie k Palais Royal dve prekrásne už spomínané galérie Colbert a Vivienne. Či po rue St. Honoré nájdete galériu Véro-Dodat a mnohé ďalšie.

Vstup do pasáže je pre mňa vždy niečím zázračným. S obľubou preberám staré či nové knižky v štýlových kníhkupectvách, či len tak kráčam z nohy na nohu a obzerám sa na všetky strany. Vpravo, vľavo, hore, dolu…. všade je niečo, čo Vás očarí.

Okolie ako aj samotný Palais Royal (pôvodne nazývaný Palais Cardinal)  mám veľmi rada. Pri Opére vždy vystúpim z autobusu,  ktorým chodievam z Montmartru a peši prejdem až k Palais Royal. Ten už druhý rok prechádza rekonštrukciou, ale stále je to obľúbené miesto nielen Parížanov ale aj turistov. Ako švihnutím zázračného prútika tu uniknete ruchu ulice a vstúpite pre mňa do veľmi príjemných priestorov. Pri kontroverzných čierno bielych stĺpoch, inštalovaných v roku 1986 Danielom Burenom, sa preháňajú deti na kolobežkách a turisti sa fotografujú stojačky na stĺpoch.

Palais Royal jednoducho stále žije, je to živým a veľmi príjemným miestom. Tak ako v jeho dávnej histórii. Svoje nové meno „royal“ dostal len vďaka tomu, že sa do paláca nasťahovala Anna Rakúska so svojimi deťmi a hlavne päťročným budúcim kráľom Ľudovítom XIV. Kráľ slnko ho nechal neskôr prepísať na svojho brata, vojvodu Orlénskeho. Od tej doby sa palác dedil po vedľajšej bourbonskej línii. Pôvodne však dal palác postaviť mocný štátnik kardinál Richelieu.

Palác bol vždy obľúbeným miestom, kde bolo nutné vidieť a byť videný. Noblesa sa tu prelínala s menej noblesným svetom divadiel a nevestincov. Palác zažil aj revolučné myšlienky, práve tu dal Camille Desmoulins 13.7.1789 povel k útoku na Bastillu. Odtiaľto sa začala šíriť Veľká francúzska revolúcia. Tieto miesta skutočne zažívali kus úžasnej histórie. Od roku 1784 na príkaz Louis Philippe II. sa Palác otvára pre verejnosť, bol  vybudovaný ako nákupný a zábavný komplex, okolo verejnej záhrady boli otvorené butiky, kaviarne, salóny, kaderníctva, kníhkupectvá, múzeá a stánky s občerstvením. Jednoducho, toto miesto bolo tak živé. Toto miesto bolo jedno z najdôležitejších miest stretávania sa v Paríži.  Navštevovala ho aristokracia, stredná trieda ako aj už spomínané „služobnice lásky“. V rámci Paláca bolo aj jedno z najdôležitejších verejných divadiel v Paríži – Théatre du Palais-Royal. Od roku 1799 sa divadlo stalo až do dnešných čias domovom Comédie Francaise.

O nádhere noblesy Vás presvedčí na konci záhrad reštaurácia z 18.storočia Grand Véfour, ktorá má tri hviezdičky Michelin… všimnite si na fotografii cenu za menu.

Len kúsok od záhrad Palais Royal sú príjemné ulice a dve krásne už spomínané galérie. Z galérie Vivienne bočným východom vyjdete na maličké príjemné námestie, kde stojí bazilika Notre Dame des Victoires. Bazilika, ktorá zvonku nie je moc zaujímavá, ale vnútrajšok Vás ohromí. Je tu neuveriteľná atmosféra, ktorá Vás vtiahne do seba. Ohromili ma steny, vedľajšie kaplnky a oblúky, plné tabuliek ex-votos, či zlaté a strieborné srdiečka. Je ich tu vraj spolu viac ako 37 000. Bazilikou som vždy dojatá a ohromená. Oproti si s obľubou sadnem pred pekáreň, s dobrým zákuskom a čajom a je to čas ako stvorený na príjemné rozjímanie.

Len kúsok za rohom je jedno z kráľovských námestí Place des Victoires. Od roku 1686 na 7 metrovom podstavci sa týči 4 metrová bronzová jazdecká socha Ľudovíta XIV. Tá dnešná socha je však z roku 1822. Námestie už síce nemá tvar podkovy, ale všímavé a bystré oko si určite povšimne úžasnú architektúru a rozmiestnenie okolitých domov.

Vždy užasnutá a plná pohody sa pomaly vraciam k Palais Royal. Milujem pohľad na „ostrihané a upravené stromy“ a vždy sa tu musím zastaviť, lebo pohoda v Palais Royal Vás vtiahne do seba. Je to miesto, odkiaľ sa Vám nebude chcieť nikam ponáhľať. A tak sa zastavte na pohár vína či len tak posedieť na lavičke a vychutnávať noblesný život. Lebo zastaviť sa v dnešnej uponáhľanej dobe, je skutočne noblesa.

Tak si to užívajte.



Z Paríža Ľubica Šedivá

Parížska štvrť Batignolles sa nachádza v 17 arrondissmente mesta.

Svoje meno si uchovala podľa starej usadlosti Batignolles.Z čoho pochádza tento názov?

Možno z bastillole / mala chata alebo z latinskeho batagliona / mala vojna, je dnes uz tažké zistiť.

Práve v tejto štvrti bola plánovaná výstavba športovísk v prípade, žeby Paríž uspel vo svojej kandidatúre pre usporiadanie Olympíjskych hier v roku 2012.

Aj napriek neúspechu sa začalo s prestavbou nepoužívanej železničnej stanice. Projekt, ktorý začal v októbri minulého roka by mal byť do roku 2015 dokončený a mali by tu byť nové byty, obchody, kancelárie, škôlky, logistické centrum a iné.Časť svojej mladosti tu strávil básnik Paul Verlain. Stretávali sa tu v kaviarniach impressionisti Manet, Degas, Cezanne, Monet, Renoir.

Dnes je táto časť a hlavne Boulevard de Batignolles mojim denno denným sprievodcom na ceste do a zo školy. Hoci som už aj predtým išla po tomto bulváre z Montmartru peši do mesta, nikdy som neodbočila do jeho uličiek.

Batignolles je tichá a pokojná štvrť. Pri prechádzke po uliciach objavíte rozkošné vitríny obchodov, pekární či reštaurácií. Square des Batignolles je hlavne známe prekrásnym parkom. Park bol navrhnutý v štýle anglickej záhrady, nájdete tu umelú jaskyňu, malý vodopád či miniatúrnu rieku alebo jazieko. A hlavne všetky vodné plochy sú plné vodného vtáctva a čo bolo pre mňa priam zázrakom, tak to je čierna labuť.

Neviem ako vy, ale ja som nikdy v živote nevidela čiernu labuť.

Krásu parku dopĺňa priam exotická vegetácia. Radnica sa stále snaží udržiavať starý Haussmanovsky štýl a je treba uznať, že sa jej to veľmi dobre darí. Na konci parku, smerom k novej výstavbe,  kde mali byť olympíjske športoviská, na malých ihriskách hrajú muži obľúbený petang alebo mastia karty.

Keď už budete na Montmartri skúste cez Place Clichy vyraziť peši k Víťaznému oblúku. Je to veľmi príjemná cesta cez Boulevard des Batignolles, nakoľko nemusíte ísť po chodníku pri vozovke,  v strede je medzi cestami vytvorený stredný pás pre peších a bicyklistov, ktorý je skrytý  pod stromami a keď otočíte hlavu,  uvidíte obraz tyčiacej sa baziliky Sacre Coeur.

Po pár metroch odbočte k Square des Batignolles, cesta Vás dovedie priamo do parku. Cestou pozorujte a obdivujete vitríny, či sa len tak posaďte na kávu či pohár vína. Potom sa späť bulvárom vydajte  k prekrásnemu parku Monceau. Je rovnako krásny a prekvapí Vás. Mám v ňom svoj obľúbený strom a už navždy bude spojený s mojím päť týždňovým pobytom v Paríži. Každé jarné ráno tu bolo, je a určite ešte bude pre mňa malým zázrakom.

Prechádzka po ňom Vás pripraví a nabije energiou na prechádzku po rušnej Champs Elysees, nakoľko Víťazný oblúk je už skutočne na dohľad. Na Champs Elysees pochopíte, aký úžasný kľud Vám poskytla štvrť Batignolles.

Tak ak si budete chcieť oddýchnuť od davov turistov po čase strávenom pod Sacre Coeur, určite sa peši vyberte cez Batignolles k Champs Elysses. Rozhodne to bude stáť zato.

Z Paríža Ľubica Šedivá

Tak a máme tu poslednú  súťažnú otázku o permanentku na 5 dňový Medzinárodný festival frankofónneho filmu  pre dve osoby. 

Súťažná otázka je:
Čo znamená skratka FIFFBA ? Odpoveď akceptujeme, iba ak uvediete francúzsky aj slovenský význam skratky.

Pomôcka: odpoveď určite nájdete na http://www.fiffba.sk/festival.php

Prvý so správnou odpoveďou v komente  blogu (nie Facebook okna!)-to znamená vyplnením povinných údajov- meno a email + správna odpoveď na otázku, získa permanentku pre 2 osoby na filmový festival frankofónneho filmu.

Pozor! Koment, ajkeď správny, vo facebook okne neakceptujeme, tak ako v predchádzajúcej súťažnej otázke – iba v komente blogu   Držíme palce !
Prvý so správnou odpoveďou vyhráva posledné permanentky!:)

Súťažná otázka je:
Koľký ročník Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu Bratislava 2011 sa koná tento rok?

Pomôcka: odpoveď určite nájdete na www.fiffba.sk

Prvý so správnou odpoveďou v komente  blogu (nie Facebook okna!)-to znamená vyplnením povinných údajov- meno a email + správna odpoveď na otázku, získa permanentku pre 2 osoby na filmový festival frankofónneho filmu.

Pozor! Koment, ajkeď správny, vo facebook okne neakceptujeme, tak ako v predchádzajúcej súťažnej otázke – iba v komente blogu  Držíme palce !
Opäť zas raz platí pravidlo – prvý so správnou odpoveďou vyhráva !:)

Milí milovníci Paríža ,

Aj dnes sme si pre Vás pripravili  súťaž o permanentku na 5 dňový Medzinárodný festival frankofónneho filmu .

Dnešná súťažná otázka je:
Na akých troch miestach v Bratislave  sa premietajú filmy Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu Bratislava 2011?

Pomôcka: odpoveď určite nájdete na www.fiffba.sk

Prvý so správnou odpoveďou v komente  blogu (nie Facebook okna!)-to znamená vyplnením povinných údajov- meno a email + správna odpoveď na otázku, získa permanentku pre 2 osoby na filmový festival frankofónneho filmu.

Pozor! Koment, ajkeď správny, vo facebook okne neakceptujeme, iba v komente blogu , tento krát to bude aj viac o rýchlosti držíme palce !
Opäť prvý vyhráva !:)

Posielam dnes niečo o parku Buttes Chaumont a kanále Saint-Martin.

Je nádherné byť na jar v Paríži. Mesto naozaj jar víta a žije ňou.

Paríž aj napriek tomu, že je to pulzujúce veľkomesto, na zeleň a parky je naozaj štedrý. A keď je krásne slnečné počasie, parížania  svoj čas trávia vonku v parkoch. Jednoducho sú vonku a nie zatvorení.

Parky im skutočne závidím. Cez jeden taký chodím každé ráno do školy a každé ráno je to pre mňa stále úžasný sviatok. Keďže mám veľmi rada stromy a drevo, vždy sa zastavím pri obrovskom nádhernom strome a dotknem sa ho rukami.

Je neuveriteľné koľko ľudí trávi čas vonku.

Vidíte ľudí, ktorí evidentne cez obednú prestávku obedujú v parku a oddychujú tu, vidíte tu deti zo školy či zo škôlky, au pairky s deťmi a hlavne neuveriteľné množstvo bežcov. To ma priam fascinuje.

A tak som počas krásneho počasia plného slnka išla von aj ja. Vydala som sa do parku Buttes Chaumont. Park sa náchadza v 19 obvode Paríža v časti nazývanej Belleville. Má 24,73 hektárov. Ešte v roku 1860 tu bolo niečo ako skládka odpadu. O sedem rokov neskôr tu vznikol tento krásny park. Sú tu vytvorené vyvýšeniny, takže park nie je rovinou. Po umelo vytvorených skalách tečie voda, je tu jazero s vodnými vtákmi, nad ktorým sa čnie vysutý most, ktorý Vás dovedie do antického altánku nazývaneho petit temple de la Sibylle. Odmenou je neuveriteľný výhľad na Sacré-Cœur. Park ponúka naozaj úžasné pohľady, nádherné stromy, kvety, je to miesto ako stvorené na piknik či relax. Pre mňa bolo spríjemnením aj to, že sa so mnou pustil do reči jeden bežec, ktorý sa ma opýtal odkiaľ som. Aké bolo moje prekvapenie, keď poznal Bratislavu, pamätal si veľa detailov a jeho záverečné  ahoj ma už úplne prekvapilo. Aj takéto stretnutia sú úžasným korením života. V tomto sú parížania veľmi spontánni, kľudne Vás oslovia hocikde, v metre, v parku, pri čakaní v obchode, či od vedľajšieho stolu v reštaurácii.

Keď budete odchádzať z parku, skúste ešte nabrať síl a zísť dolu ku kanálu St. Martin. Určite si pamätáte scénu z filmu o Amelii z Montmartru ako chodila hádzať žabky na kanál. To je práve kanál St. Martin. Nad kanálom sú oblúkové železné mosty, ktoré dávajú miestu naozaj kus romanitky.

Kanál má celkovú dĺžku 4,5 km ale rozhodne ju netreba celú prejsť. Je stále používaný loďami a využíva sa tu podobný systém komôr ako na našom Gabčíkove. Ak vystihnete dobu, keď pláva po kanále loď, tak je to naozaj zážitok. Veď si uvedomte, že sme v Paríži. Kanál ústi do Seiny. Počas pekného dňa aj tu posedávajú ľudia, stretávajú sa tu, piknikujú a debatujú.

Tak milovníci Paríža, skúste aj Vy objavovať Paríž mimo notoricky známych turistických miest. Verte, budete prekvapení čo všetko sa dá v Paríži objaviť.

Tak a bientôt

Ľubica Šedivá

Dostanete sa sem peši po rue Blanche, peši z Montmartru, ulica Blanche začína pri metre Blanche hned oproti Moulin Rouge,  pôjdete dolu po ulici a doľava je tabuľa s označením smeru múzea , ktorá Vás už dovedie až na koniec ulice, kde už uvidíte budovu múzea. Alebo môžete ísť metrom- zastávka Trinité.

Návšteva rozhodne stojí za to!

V dome okrem izieb s pôvodným vybavením,  ktoré umelec obýval, sú aj pôvodné predmety, ktoré používal počas svojho života.

Na prvom poschodí sú vystavené obrovské plátna s jeho dielami a prekrásne točité schodisko Vás dovedie do dalšej miestnosti, kde sú naozaj impozantné diela, predovšetkým s mytologickou tematikou. Nájdete tu vyobrazenie Herculesa, Thesea, návrat Argonautov a iné.

Vstupné je  7,50 Eur. Vstupenku si uschovajte a môžete s ňou využiť do 8 dní zľavu 3 Eur na vstup do múzea Jean Jacques Henner alebo do Palais Garnier čiže do Opery.

Po návšteve pokračujte ulicou Blanche a navštívte kostol Trinité, ktorý vyzerá zvonku trošku ošumele, ale vo vnútri je krásne zrekonštruovaný a má zaujímavý interiér.
Ulicou ihneď oproti kostolu Trinité sa dostanete k obchodnému domu Galeries Lafayette a už len kúsok je Opera.

Kúsok od Opery vidíte vpravo zelený stĺp na Place Vendôme a  ste pri Tuilerijskych záhradách na Place Concorde. Dobrá prechádzka, počas ktorej môžete naozaj objaviť nielen turistický Paríž.
Nabudúce objavíme park Butte Chaumont a kanál St. Martin.

Z Paríža Ľubica Šedivá