Prvá fontána s pitnou vodou bola v Paríži vybudovaná sirom Richardom Wallace. Témou číslo jedna za druhého cisárstva, ako aj tretej republiky, sa stala hygiena mesta.

Prvá fontána bola otvorená v roku 1871 na Boulevard de la Villette. Po celom Paríži je roztrúsených 66 takýchto elegantných železných fontán sýtej zelenej farby, kde štyri karyatídy predstavujú „Jednoduchosť, Dobročinnosť, Triezvosť a Hojnosť“. Podopierajú kupolu fontány s delfínom navrchole.

V 19. storočí už boli fontány bežnou súčasťou parížskych ulíc ako lavičky a lampy.

Pri potulkách Parížom sa preto nezabudnite pristaviť pri týchto fontánach a samozrejme sa aj osviežiť.

Autor: Ľubica Šedivá

Viete, že Paríž spolu s Rímom majú najvyšší počet historických pamiatok na svete? Má ich 4000. Všetky udalosti, ktoré  prebiehali počas storočí v Paríži, dali mestu to, čo dnes obdivujeme. A je toho toľko, že sa ľahko stratíme v slohoch, popletiem kráľov, epochy. Všetko čo Paríž zažil, všetku slávu, lesk ale aj úpadok, sa vryl do jeho tváre. Nájdeme tu pamiatky z doby galsko-rímskej, paláce, chrámy, pomníky ale rovnako aj úžasne obyčajné domy siahajúce až do roku 1292 (dom na ulici Volta 3).

Vďaka „nepevnej“ zemi Paríža nie je toto mesto zohyzdené výškovými budovami. Každá doba tu zanechala svoju stopu a tak nie je Paríž vôbec jednotvárny a nedominuje mu len jeden štýl, ako to môžem vidieť napríklad v Londýne či v Aténach. Tým, čím Paríž je, je aj vďaka tvorcom zmesi štýlov ale hlavne vďaka tým, ktorí mali dosť rozumu, aby zaistili ich prežitie, dokázali zastaviť zub času alebo človeka s bagrom….

Architektúra Paríža je taká, aká je. Zapadá. A možno práve je toto dôvod, prečo je Paríž tak magický a príťažlivý. Keď stojím na moste a v rannom slnku vidím Conciergerie, vnímam len čaro Seiny, mostov a vežičky budovy. Nemyslím vtedy na Francúzsku revolúciu či väznenú Máriu Antoinettu. Jednoducho vidím a vnímam len krásu tohto okamžiku. Harmóniu mesta, plynúcu Seinu a slnko…. Alebo v parku Buttes-Chaumont, ktorý je úžasným miestom odpočinku, vnímam len zelenú trávu, vodopád, visutý most, všetok ten výnimočný priestor a nemyslím na to, že tu bola šibenica či odpudzujúca a zapáchajúca skládka. Až v roku 1867 sa Haussmann a Alphander rozhodli zmeniť toto miesto. A podarilo sa im to. Parížania parky milujú. Len čo sa vyhupne prvé jarné slnko, berú ich útokom. Každý si hľadá typickú zelenú stoličku, usádzajú sa na ne a radujú sa z hoci aj krátkej chvíle na slnku.

Neustále premeny. Napríklad v záhradách na Champs Elysées sa pôvodne pestovala zelenina a v Tuilerijských záhradách bola hlina zo záplav zo Seiny a vznikla tu tehelňa.

Paríž je úžasný v tom, ako dokáže otvoriť butiky v starých krámoch, múzeá v nevyužitých nádražiach, administratívu v opustených palácoch. Využije, znovuzrodí. Rozobrala sa Bastila? Nuž, tak sa kameň použije na stavbu mostu Pont de la Concorde.

Dnešný Paríž je úžasný. Vie spojiť dobu minulú, ktorá už odišla a dobu, ktorá ešte len nastane. Aký bude budúci Paríž? Ťažko povedať. A tak pri každej návšteve fotím a fotím. Zachytávam okamžiky jeho života. Kto vie, snáď toto moje svedectvo ukáže mojej dcére či vnučke, aký bol Paríž dnes. Paríž, ktorý som milovala, milujem a budem milovať.

Z Paríža Ľubica Šedivá

Keď vstúpite do tejto čarovnej atmosféry, môžeme len žasnúť a zároveň ľutovať, že mnohé z pasáži boli v 19. storočí nahradené obchodnými domami, niektoré boli zbúrané, či sa jednoducho rozpadli. Ale aspoň tie, čo prežili a boli zrekonštruované, nám dnes pripomínajú eleganciu a nádhernú epochu, ktorá zanikla. Skúste teda objaviť lesk týchto pasáží a galérií, napríklad v blízkosti Palais Royal. Keď prejdete záhradu v Palais Royal smerujte k pasážam: Passage Jouffroy, ktorá prilieha k Musés Grévin a nadväzuje na  Passage Verdeau (metro Riechelieu Drouot, 12, Bld. Montmartre), Passage des Panoramas či najbližšie k Palais Royal dve prekrásne už spomínané galérie Colbert a Vivienne. Či po rue St. Honoré nájdete galériu Véro-Dodat a mnohé ďalšie.

Vstup do pasáže je pre mňa vždy niečím zázračným. S obľubou preberám staré či nové knižky v štýlových kníhkupectvách, či len tak kráčam z nohy na nohu a obzerám sa na všetky strany. Vpravo, vľavo, hore, dolu…. všade je niečo, čo Vás očarí.

Okolie ako aj samotný Palais Royal (pôvodne nazývaný Palais Cardinal)  mám veľmi rada. Pri Opére vždy vystúpim z autobusu,  ktorým chodievam z Montmartru a peši prejdem až k Palais Royal. Ten už druhý rok prechádza rekonštrukciou, ale stále je to obľúbené miesto nielen Parížanov ale aj turistov. Ako švihnutím zázračného prútika tu uniknete ruchu ulice a vstúpite pre mňa do veľmi príjemných priestorov. Pri kontroverzných čierno bielych stĺpoch, inštalovaných v roku 1986 Danielom Burenom, sa preháňajú deti na kolobežkách a turisti sa fotografujú stojačky na stĺpoch.

Palais Royal jednoducho stále žije, je to živým a veľmi príjemným miestom. Tak ako v jeho dávnej histórii. Svoje nové meno „royal“ dostal len vďaka tomu, že sa do paláca nasťahovala Anna Rakúska so svojimi deťmi a hlavne päťročným budúcim kráľom Ľudovítom XIV. Kráľ slnko ho nechal neskôr prepísať na svojho brata, vojvodu Orlénskeho. Od tej doby sa palác dedil po vedľajšej bourbonskej línii. Pôvodne však dal palác postaviť mocný štátnik kardinál Richelieu.

Palác bol vždy obľúbeným miestom, kde bolo nutné vidieť a byť videný. Noblesa sa tu prelínala s menej noblesným svetom divadiel a nevestincov. Palác zažil aj revolučné myšlienky, práve tu dal Camille Desmoulins 13.7.1789 povel k útoku na Bastillu. Odtiaľto sa začala šíriť Veľká francúzska revolúcia. Tieto miesta skutočne zažívali kus úžasnej histórie. Od roku 1784 na príkaz Louis Philippe II. sa Palác otvára pre verejnosť, bol  vybudovaný ako nákupný a zábavný komplex, okolo verejnej záhrady boli otvorené butiky, kaviarne, salóny, kaderníctva, kníhkupectvá, múzeá a stánky s občerstvením. Jednoducho, toto miesto bolo tak živé. Toto miesto bolo jedno z najdôležitejších miest stretávania sa v Paríži.  Navštevovala ho aristokracia, stredná trieda ako aj už spomínané „služobnice lásky“. V rámci Paláca bolo aj jedno z najdôležitejších verejných divadiel v Paríži – Théatre du Palais-Royal. Od roku 1799 sa divadlo stalo až do dnešných čias domovom Comédie Francaise.

O nádhere noblesy Vás presvedčí na konci záhrad reštaurácia z 18.storočia Grand Véfour, ktorá má tri hviezdičky Michelin… všimnite si na fotografii cenu za menu.

Len kúsok od záhrad Palais Royal sú príjemné ulice a dve krásne už spomínané galérie. Z galérie Vivienne bočným východom vyjdete na maličké príjemné námestie, kde stojí bazilika Notre Dame des Victoires. Bazilika, ktorá zvonku nie je moc zaujímavá, ale vnútrajšok Vás ohromí. Je tu neuveriteľná atmosféra, ktorá Vás vtiahne do seba. Ohromili ma steny, vedľajšie kaplnky a oblúky, plné tabuliek ex-votos, či zlaté a strieborné srdiečka. Je ich tu vraj spolu viac ako 37 000. Bazilikou som vždy dojatá a ohromená. Oproti si s obľubou sadnem pred pekáreň, s dobrým zákuskom a čajom a je to čas ako stvorený na príjemné rozjímanie.

Len kúsok za rohom je jedno z kráľovských námestí Place des Victoires. Od roku 1686 na 7 metrovom podstavci sa týči 4 metrová bronzová jazdecká socha Ľudovíta XIV. Tá dnešná socha je však z roku 1822. Námestie už síce nemá tvar podkovy, ale všímavé a bystré oko si určite povšimne úžasnú architektúru a rozmiestnenie okolitých domov.

Vždy užasnutá a plná pohody sa pomaly vraciam k Palais Royal. Milujem pohľad na „ostrihané a upravené stromy“ a vždy sa tu musím zastaviť, lebo pohoda v Palais Royal Vás vtiahne do seba. Je to miesto, odkiaľ sa Vám nebude chcieť nikam ponáhľať. A tak sa zastavte na pohár vína či len tak posedieť na lavičke a vychutnávať noblesný život. Lebo zastaviť sa v dnešnej uponáhľanej dobe, je skutočne noblesa.

Tak si to užívajte.



Z Paríža Ľubica Šedivá

Parížska štvrť Batignolles sa nachádza v 17 arrondissmente mesta.

Svoje meno si uchovala podľa starej usadlosti Batignolles.Z čoho pochádza tento názov?

Možno z bastillole / mala chata alebo z latinskeho batagliona / mala vojna, je dnes uz tažké zistiť.

Práve v tejto štvrti bola plánovaná výstavba športovísk v prípade, žeby Paríž uspel vo svojej kandidatúre pre usporiadanie Olympíjskych hier v roku 2012.

Aj napriek neúspechu sa začalo s prestavbou nepoužívanej železničnej stanice. Projekt, ktorý začal v októbri minulého roka by mal byť do roku 2015 dokončený a mali by tu byť nové byty, obchody, kancelárie, škôlky, logistické centrum a iné.Časť svojej mladosti tu strávil básnik Paul Verlain. Stretávali sa tu v kaviarniach impressionisti Manet, Degas, Cezanne, Monet, Renoir.

Dnes je táto časť a hlavne Boulevard de Batignolles mojim denno denným sprievodcom na ceste do a zo školy. Hoci som už aj predtým išla po tomto bulváre z Montmartru peši do mesta, nikdy som neodbočila do jeho uličiek.

Batignolles je tichá a pokojná štvrť. Pri prechádzke po uliciach objavíte rozkošné vitríny obchodov, pekární či reštaurácií. Square des Batignolles je hlavne známe prekrásnym parkom. Park bol navrhnutý v štýle anglickej záhrady, nájdete tu umelú jaskyňu, malý vodopád či miniatúrnu rieku alebo jazieko. A hlavne všetky vodné plochy sú plné vodného vtáctva a čo bolo pre mňa priam zázrakom, tak to je čierna labuť.

Neviem ako vy, ale ja som nikdy v živote nevidela čiernu labuť.

Krásu parku dopĺňa priam exotická vegetácia. Radnica sa stále snaží udržiavať starý Haussmanovsky štýl a je treba uznať, že sa jej to veľmi dobre darí. Na konci parku, smerom k novej výstavbe,  kde mali byť olympíjske športoviská, na malých ihriskách hrajú muži obľúbený petang alebo mastia karty.

Keď už budete na Montmartri skúste cez Place Clichy vyraziť peši k Víťaznému oblúku. Je to veľmi príjemná cesta cez Boulevard des Batignolles, nakoľko nemusíte ísť po chodníku pri vozovke,  v strede je medzi cestami vytvorený stredný pás pre peších a bicyklistov, ktorý je skrytý  pod stromami a keď otočíte hlavu,  uvidíte obraz tyčiacej sa baziliky Sacre Coeur.

Po pár metroch odbočte k Square des Batignolles, cesta Vás dovedie priamo do parku. Cestou pozorujte a obdivujete vitríny, či sa len tak posaďte na kávu či pohár vína. Potom sa späť bulvárom vydajte  k prekrásnemu parku Monceau. Je rovnako krásny a prekvapí Vás. Mám v ňom svoj obľúbený strom a už navždy bude spojený s mojím päť týždňovým pobytom v Paríži. Každé jarné ráno tu bolo, je a určite ešte bude pre mňa malým zázrakom.

Prechádzka po ňom Vás pripraví a nabije energiou na prechádzku po rušnej Champs Elysees, nakoľko Víťazný oblúk je už skutočne na dohľad. Na Champs Elysees pochopíte, aký úžasný kľud Vám poskytla štvrť Batignolles.

Tak ak si budete chcieť oddýchnuť od davov turistov po čase strávenom pod Sacre Coeur, určite sa peši vyberte cez Batignolles k Champs Elysses. Rozhodne to bude stáť zato.

Z Paríža Ľubica Šedivá

Posielam dnes niečo o parku Buttes Chaumont a kanále Saint-Martin.

Je nádherné byť na jar v Paríži. Mesto naozaj jar víta a žije ňou.

Paríž aj napriek tomu, že je to pulzujúce veľkomesto, na zeleň a parky je naozaj štedrý. A keď je krásne slnečné počasie, parížania  svoj čas trávia vonku v parkoch. Jednoducho sú vonku a nie zatvorení.

Parky im skutočne závidím. Cez jeden taký chodím každé ráno do školy a každé ráno je to pre mňa stále úžasný sviatok. Keďže mám veľmi rada stromy a drevo, vždy sa zastavím pri obrovskom nádhernom strome a dotknem sa ho rukami.

Je neuveriteľné koľko ľudí trávi čas vonku.

Vidíte ľudí, ktorí evidentne cez obednú prestávku obedujú v parku a oddychujú tu, vidíte tu deti zo školy či zo škôlky, au pairky s deťmi a hlavne neuveriteľné množstvo bežcov. To ma priam fascinuje.

A tak som počas krásneho počasia plného slnka išla von aj ja. Vydala som sa do parku Buttes Chaumont. Park sa náchadza v 19 obvode Paríža v časti nazývanej Belleville. Má 24,73 hektárov. Ešte v roku 1860 tu bolo niečo ako skládka odpadu. O sedem rokov neskôr tu vznikol tento krásny park. Sú tu vytvorené vyvýšeniny, takže park nie je rovinou. Po umelo vytvorených skalách tečie voda, je tu jazero s vodnými vtákmi, nad ktorým sa čnie vysutý most, ktorý Vás dovedie do antického altánku nazývaneho petit temple de la Sibylle. Odmenou je neuveriteľný výhľad na Sacré-Cœur. Park ponúka naozaj úžasné pohľady, nádherné stromy, kvety, je to miesto ako stvorené na piknik či relax. Pre mňa bolo spríjemnením aj to, že sa so mnou pustil do reči jeden bežec, ktorý sa ma opýtal odkiaľ som. Aké bolo moje prekvapenie, keď poznal Bratislavu, pamätal si veľa detailov a jeho záverečné  ahoj ma už úplne prekvapilo. Aj takéto stretnutia sú úžasným korením života. V tomto sú parížania veľmi spontánni, kľudne Vás oslovia hocikde, v metre, v parku, pri čakaní v obchode, či od vedľajšieho stolu v reštaurácii.

Keď budete odchádzať z parku, skúste ešte nabrať síl a zísť dolu ku kanálu St. Martin. Určite si pamätáte scénu z filmu o Amelii z Montmartru ako chodila hádzať žabky na kanál. To je práve kanál St. Martin. Nad kanálom sú oblúkové železné mosty, ktoré dávajú miestu naozaj kus romanitky.

Kanál má celkovú dĺžku 4,5 km ale rozhodne ju netreba celú prejsť. Je stále používaný loďami a využíva sa tu podobný systém komôr ako na našom Gabčíkove. Ak vystihnete dobu, keď pláva po kanále loď, tak je to naozaj zážitok. Veď si uvedomte, že sme v Paríži. Kanál ústi do Seiny. Počas pekného dňa aj tu posedávajú ľudia, stretávajú sa tu, piknikujú a debatujú.

Tak milovníci Paríža, skúste aj Vy objavovať Paríž mimo notoricky známych turistických miest. Verte, budete prekvapení čo všetko sa dá v Paríži objaviť.

Tak a bientôt

Ľubica Šedivá

Dostanete sa sem peši po rue Blanche, peši z Montmartru, ulica Blanche začína pri metre Blanche hned oproti Moulin Rouge,  pôjdete dolu po ulici a doľava je tabuľa s označením smeru múzea , ktorá Vás už dovedie až na koniec ulice, kde už uvidíte budovu múzea. Alebo môžete ísť metrom- zastávka Trinité.

Návšteva rozhodne stojí za to!

V dome okrem izieb s pôvodným vybavením,  ktoré umelec obýval, sú aj pôvodné predmety, ktoré používal počas svojho života.

Na prvom poschodí sú vystavené obrovské plátna s jeho dielami a prekrásne točité schodisko Vás dovedie do dalšej miestnosti, kde sú naozaj impozantné diela, predovšetkým s mytologickou tematikou. Nájdete tu vyobrazenie Herculesa, Thesea, návrat Argonautov a iné.

Vstupné je  7,50 Eur. Vstupenku si uschovajte a môžete s ňou využiť do 8 dní zľavu 3 Eur na vstup do múzea Jean Jacques Henner alebo do Palais Garnier čiže do Opery.

Po návšteve pokračujte ulicou Blanche a navštívte kostol Trinité, ktorý vyzerá zvonku trošku ošumele, ale vo vnútri je krásne zrekonštruovaný a má zaujímavý interiér.
Ulicou ihneď oproti kostolu Trinité sa dostanete k obchodnému domu Galeries Lafayette a už len kúsok je Opera.

Kúsok od Opery vidíte vpravo zelený stĺp na Place Vendôme a  ste pri Tuilerijskych záhradách na Place Concorde. Dobrá prechádzka, počas ktorej môžete naozaj objaviť nielen turistický Paríž.
Nabudúce objavíme park Butte Chaumont a kanál St. Martin.

Z Paríža Ľubica Šedivá

Keď som dostal prvýkrát takú prostú a logickú otázku, čo považujem za najkrajšie a najlepšie z Paríža, kde som strávil viac ako sedem mesiacov, ostal som zarazený. Pravdupovediac, keď si odmyslím tú otrepanú frázu: „Paríž je tak úžasný, že sa nedá jednoznačne povedať, čo je na ňom naj…“, dostanem sa k problému, že mojich 10 najviac naj, by pravdepodobne smerovalo k miestam a ľuďom, ktoré boli pevne späté s mojim vlastným pobytom a zážitkami, ktoré by Vám asi aj tak nič nehovorili.

Či už ide o krásny byt na 8 rue Jean Maridor, kde som počas celého pobytu býval spolu s dvomi šialenými Francúzkami, moju školu pri Place d´Italie, ktorú som navštevoval, alebo miniatúrny park pri Convention, kde som sa vyvaľoval v tráve a lúskal Malého princa po francúzsky, nechám si to pre seba a svoje spomienky a pre Vás pripravím zoznam, ktorý Vám bude aspoň trošku nápomocný pri návšteve tejto metropoly.

1.CENTRE POMPIDOU

Ako študent umenia si nemôžem odpustiť umiestniť úplne na začiatok galériu, ktorá sa stala symbolom pokroku a rozvoja novodobého Paríža. Je to presne tá budova, ktorá aj keď výškou nevytŕča z radovej výstavby centra mesta, bezpečne ju rozpoznáte vďaka jej farebnosti z akéhokoľvek vyvýšeného miesta. Odvaha s akou sa do zadania pustili architekti Renzo Piano a Richard Rogers si zasluhuje z môjho pohľadu veľký rešpekt, aj keď v jej počiatkoch sa samozrejme táto nastrčená päsť tradičnej parížskej architektúre nestretla s veľkým pochopením (koniec koncov ako väčšina inovatívnych projektov).

Dnes je táto masa farebného potrubia zaslúžene vyhľadávaným centrom moderného umenia.Galéria ako taká zastrešuje skvelú zbierku prezentovanú v stálych expozíciách. Čo v nich nájdete nebudem zbytočne vymenovávať. Dôležitejšie je, že popri tom sa tu konajú neustále sa meniace expozície súčasných umelcov, zoskupení alebo zbierok, pri ktorých si môžete byť istí, že zaplatené vstupné nebudú vyhodené peniaze (samozrejme za predpokladu, že ste aspoň kúsok modernému umeniu naklonení).

Osobne som celé Pompidou prešiel niekoľkokrát a vždy sa konala iná akcia, performance, alebo výstava, ktorá ma naozaj nadchla. Keď ku tomu pripočítame skvelú knižnicu, množstvo konferencií, ale aj skvelé námestie s kinetickými sochami, je Vám asi jasné, že pre milovníka umenia toto miesto nemôže ostať nepovšimnuté.

2.Parc de la Vilette

Z architektonického súdku vychádza aj moje druhé obľúbené miesto. Podobne ako galérií, aj parkov sa v Paríži nájde naozaj nespočetné množstvo. Park de la Vilette je však unikát svojím modernistickým charakterom a koncepčným poňatím.

Nájdete v ňom 35 architektonických „jednohubiek“, nazvaných Les Folies (Bláznovstvá), ktoré nie sú svojmu názvu nič dlžné. Po celej ploche parku sú tak rozmiestnené fascinujúce červené konštrukcie, často krát bez akejkoľvek funkcie, dokazujúce, že pokiaľ sa architektúra zbaví svojho funkčného významu, dokáže robiť naozaj šialené veci.

Park však stále ostáva parkom a množstvo akcií a podujatí, konajúcich sa na tomto priestranstve je toho priamym dôkazom. Vedľa parku sa nachádza známa koncertná hala Zenit, odkiaľ pochádza množstvo „live“ nahrávok svetových interpretov (obľúbený Archive). Na trávnatej ploche prebieha v lete skvelé letné kino, podľa potreby nie je nič nezvyčajné natrafiť na jazzový, alebo iný koncert pod holým nebom.

3.La Défense

Treťou položkou uzatvorím obľúbené miesta architektonického charakteru.

Rozprestiera sa síce mimo centra Paríža, jej umiestnenie na priamej vzdušnej čiare začínajúcej na nádvorí Musée du Louvre, prechádzajúcej cez Obelisk z Luxoru, Víťazný oblúk a končiacej Veľkým oknom tvoriacim krásne strohý monument na nádvorí La Défense mojej pozornosti ujsť jednoducho nemohol. Ďalší príklad toho, že pokiaľ sa niečo robí v architektúre s jasnou koncepciou a jasným urbanistickým zámerom, nemôže to dopadnúť zle. To začnete tušiť už z diaľky, keď zazriete do výšky sa črtajúce mrakodrapy. Úplnú bázeň však pocítite až na námestí, kde ste z každej strany atakovaní týmito obrami deklarujúcimi silu modernej architektúry.

La Défense je v prvom rade moderná štvrť. Takže pokiaľ ste presýtení parížskeho klasicizmu, rozhodne sem zavítajte. Budovy však bohužiaľ vo svojich útrobách neponúkajú nič zaujímavé. Prevažnú väčšinu tvoria kancelárie a byty. Za zmienku možno stojí veľké nákupné centrum.

4. Výhľad z Tour de Montparnasse

Montparnasse je v prvom rade obrovská vlaková stanica. Nad ňou sa týči vysoká budova, ktorú bezpečne rozpoznáte z akéhokoľvek miesta v Paríži, keďže tvorí konkurenciu Eiffelovej veži a sú to dva najvyššie parížske monumenty, rozhodne ju neprehliadnete.

Tento krát ma výnimočne neuchvacuje jej architektonické prevedenie, keďže naozaj výrazne narúša panorámu tohto mesta a forma obyčajného valca je taktiež diskutabilná. Úplne opačný názor som získal, keď som sa postavil na jej vrchol.

Parížania nechápavo krútia hlavami, keď vidia davy turistov čakajúcich na výstup na Eiffelovu vežu a bojujú potom o miesto pri oplotenom zábradlí, zatiaľ čo na Tour de Montparnasse sa prakticky nečaká, na jej vrchole panuje kľud a pokoj a ponúka rovnako úžasný, dokonca ešte lepší výhľad. Veď koniec koncov, načo ísť na Eiffelovku, keď z nej neuvidíte to, čo je na Paríži najcharakteristickejšie… Eiffelovku samotnú.

Sám som na Tour de Montparnasse strávil dve hodiny a sledoval západ slnka a postupné zažínanie celého Paríža. Ten pokoj uprostred veľkomesta sa zabudnúť jednoducho nedá.

5.Multikulturalizmus

Na úvod piateho „naj“ musím povedať, že fascináciu nachádzam v ľuďoch, ich rozdielnostiach, povahách, názoroch, vierovyznaniach a náboženstvách. A Paríž bol v tomto smere naozaj úžasným zdrojom inšpirácie a poznania. Myslím, že rovnaký poznatok ponúkne každá metropola. Paríž mi však v pamäti utkvie najmä vďaka jeho obyvateľom a ich rôznorodosti.

Pritom však nehovorím iba o tom, čo stretnete na ulici, za čím sa otočíte alebo pohoršene odvrátite zrak. Paríž si je svojej kultúrnej a náboženskej rôznorodosti veľmi dobre vedomý, a tak pokiaľ ste trošku zvedaví a otvorení iným kultúram, môžete slobodne preskúmať krásny arabský inštitút, múzeum kresťanstva, budhistický chrám, židovský memoriál…

To isté sa potom dá povedať aj o fascinujúcich rozdieloch medzi sociálnymi vrstvami, ktoré sa vedľa seba objavujú v metre, otvorenosti v móde a jej extrémoch, ale taktiež strata zábran v otvorenej otázke homosexuality.

Špeciálne homosexualita je už dávno prekonaný fenomén, s ktorým sa Francúzi vyrovnali a tak je na uliciach krásne vidieť, že o Francúzoch sa už dávno nedá hovoriť ako o najlepších milencoch a milovníkoch žien. Francúzky na to majú svoj názor a s humorom vám prezradia pravdu o francúzskych mužoch, ktorá znie: „50% Francúzov je dnes homosexuálov, tá druhá polka nad tým aktívne uvažuje.“:)

6.Pont des Arts

Pont des Arts, alebo v preklade Most umelcov, je jeden z mnohých, ktoré pretínajú Seinu a spájajú severnú stranu Paríža s južnou. Na rozdiel od ostatných mostov má však ešte jednu funkciu okrem tej dopravnej. Most je vyhradený výlučne na peší prechod. Vo večerných hodinách sa ale premieňa na bod, kde sa stretávajú mladí ľudia a turisti pod jediným zámerom. Oslavovať život, tešiť sa z neho, niekto tomu chce hovoriť „bohapusto sa opiť“, vy si tomu hovorte ako chcete, pre mňa to bolo vtiahnutie do toho pravého, čo vám študentský a mladý život môže v Paríži ponúknuť.

Ako študent som sem zavítal niekoľkokrát. Veď stráviť večer v drahých parížskych podnikoch by ma stálo štvrtinu štipendia. Nebola to však ekonomika, pre ktorú sme tak s obľubou vyhľadávali toto miesto. Bol to fakt, že na jednom mieste sa večer čo večer stretávajú mladí ľudia a premenia jeden drevený most na žijúci a existujúci organizmus, spievajúci a tancujúci. Nikomu tu neprekáža, že musí sedieť na drevených doskách. Veď pomedzi ich škáry ste videli prechádzajúce výletné lode priamo pod sebou.

Francúzi sú otvorení náhodným stretnutiam a preto takéto miesto slúži na nadväzovanie rôznych príjemných, úsmevných alebo často krát bizarných známostí. Ak patríte k ľudom, ktorý okrem pohybu po osvedčených turistických bodoch na mape radi spoznajú aj nespútanú domácu kultúru, rozhodne sem v podvečerných hodinách zavítajte. Uvidíte, že Francúzi to vedia skvele roztočiť.

7.La Bellevilloise

Keďže som už načal parížsky nočný život, ďalší bod sa ho bude týkať taktiež. Tentoraz mi v pamäti utkvel jeden výrazný parížsky podnik, aký som hľadal dlhú dobu. Jedná sa o miesto, ktoré vo mne silne evokuje francúzsky bohemizmus a všetko, čo som si pred Parížom vysníval na základe filmov ako Amélia z Montmartre.

La Bellevilloise sa nachádza na 19 – 21 rue Boyer a osobne som sa tam dostal úplnou náhodou. Budova z vonku ničím zvláštnym nevyniká. Samotné miesto je tvorené niekoľkými samostatnými halami a priestormi, pričom každá sa jemne líši od tej predchádzajúcej a čo je najdôležitejšie, vždy sa v nich niečo deje. La Bellevilloise je totiž komplex ponúkajúci priestor alternatívnej kultúre, či už v podobe pravidelných koncertov, divadiel, alebo prednášok.

Na tom všetkom by samozrejme nebolo nič netradičné až na atmosféru, akú som na tomto mieste dokázal nasať. A tá na mňa dýchala z každého detailu od chvíle keď som sa ocitol vo vnútri. Či už dekorácie na stenách, zariadenie, bujná vegetácia dopĺňajúca kolorit tohto miesta alebo obsluha, ktorá akoby práve vybehla z komparzu na film Moulin Rouge (naozaj netuším, či ich zamestnávajú podľa výzoru alebo ich obliekajú dodatočne, ale zostava akú som tam stretával ja, bola očarujúca). Keď k tomu pripočítate koncert, ktorý som tam zastihol od zvláštnej francúzskej dvojice produkujúcej hudbu na spôsob spomínanej Amélie, je Vám asi zrejmé, že toto čarovné miesto sa v mojej top 10 objaviť muselo.

8.Pouličný umelci

Paríž vo mne zmenil jednu zásadnú vec: nazeranie na pouličných umelcov. Ešte pred samotnou stážou som mal pod týmto pojmom zafixovaného človeka snažiaceho sa zaujať nešikovným ovládaním svojho hudobného nástroja okoloidúcich a vzbudiť v ňom štipku súcitu na to, aby vytiahol peňaženku a prispel pár drobnými.

Po niekoľkých prvých dňoch strávených v Paríži som bol nútený začať svoju peňaženku vyťahovať taktiež. Nie však zo súcitu, ale z čistého obdivu. To čo dokážu ľudia v parížskych uliciach predviesť svetu sa naozaj nebojím nazvať umením. A že toho naozaj je…

Kreativita si nestavia hranice a tak bez problémov natrafíte na hudobné zoskupenia tých najrôznejších národností. Indivíduá čarovne narábajúce nástrojmi, o existencii ktorých ste iba tušili, tanečné zoskupenia, humoristi, kúzelníci, artisti a akrobati. Jednoducho to, za čo platíte drahé vstupné na koncerty, divadlá alebo cirkusy, nájdete pri troche šťastia priamo v parížskych uliciach.

Neviem, aká je situácia v zime, ale v lete počas najväčšieho návalu turistov sa vám tieto zvláštne postavy postarajú o niekoľko nezabudnuteľných chvíľ. Osobne odporúčam v niektorý príjemný večer vystúpiť ku katedrále Sacré Cœur, sadnúť si na schodisko a pri fantastickom výhľade sa nechať unášať spevom talentovaných bardov, ktorým stačí jedna gitara na to, aby vo vás vyvolali naozaj nezabudnuteľné pocity.

9.Doprava

Teraz si možno pár z vás poklepe na čelo. Ale ja si za svojím tvrdením stojím a hneď vysvetlím. Doprava obyčajne nie je nič pozitívne. A už vôbec nie vo veľkých mestách. Paríž mi ale učaroval v tomto smere ani nie tak svojou kvalitne vyriešenou infraštruktúrou, ako svojou osobitosťou.

Prvá naozaj milá vec, ktorú som si v tomto smere všimol bola, že Parížania pokiaľ môžu, vlastným automobilom sa vyhýbajú a nepovažujú za prestíž vlastniť 5 áut pre štvorčlennú rodinu. Ani dobre zarábajúci manažéri nemajú problém voziť sa v preplnenom metre. Možno je to skôr faktom, že staré úzke uličky už nápor nových áut nezvládajú a jazda v spleti jednosmeriek musí byť vysloveným peklom.

Pokiaľ už Parížania auto majú, obľubujú malé modely, ktoré zaparkujú do tých najmenších štrbín (naozaj majú môj obdiv pre využitie aj toho najmenšieho parkovacieho miesta).

Ďalším bodom je pre niekoho možno nepríjemná záležitosť, pre mňa však skvele fungujúci mechanizmus, ktorý ma až na jeden štrajk zamestnancov ani raz nesklamal. Parížske metro asi nepatrí k najkrajším na svete, rozhodne však skvele prepája akýkoľvek bod tohto mesta a zatiaľ plní svoju funkciu skvele. Sledovanie bizarných postavičiek a každodenných malých príbehov dejúcich sa v metre patrilo k mojim obľúbeným činnostiam.

A keďže Francúzi myslia ekologicky, prejavilo sa to najviac na ich cyklistickej doprave hlavného mesta. Skvele poprepájané cyklotrasy dávajú príležitosť dostať sa pomerne rýchlo naozaj kamkoľvek. O tom, že cyklopreprava nie je iba koníčkom, svedčí množstvo ľudí, ktorí takto každý deň chodia do práce bez problému priamo v sakách alebo sviatočných šatách.

Aké je krásne brázdiť si Paríž na bicykli som sa presvedčil, keď som si jeden zaobstaral na celé leto. Poviem Vám, že toto mesto si zo žiadneho dopravného prostriedku nevychutnáte tak skvele. A ak sem idete iba na výlet, nezúfajte. Na každom kroku sa nachádza „požičovňa“ Velibo, kde si iba za pomoci kreditnej karty v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu jeden môžete požičať a potom ho na ktorejkoľvek inej stanici opäť vrátiť.

Ešte stále si myslíte, že doprava nemôže patriť do top 10 ?

10.Prechádzky bez cieľa

Môj posledný bod nie je ani tak materiálnou záležitosťou, ako skôr filozofiou, akou ma náramne bavilo pohybovať sa po Paríži. Jednoducho, „len tak“.

Hoci, aj keď skvelé kultúrne pamiatky a vyhľadávané miesta sú naozaj nádherné, časom sa začnete cítiť vyčerpaní z obdivovania a vtedy  sa mne najviac osvedčilo pustiť sa do prvej malej uličky neznámym smerom. Rozhodne o nič neprídete, keďže tu sa dá na každom kroku nájsť veľké množstvo zaujímavostí, ktoré Vám urobia možno väčšiu radosť ako katedrála Notre Dame, pretože tie maličkosti ste si objavili úplne sami.

Sú to opäť tie malé parížske príbehy, zostarnuté výklady, mačka v okne alebo park, kde si skvele oddýchnete v tichu a mimo hlavných turistických trás. Bavilo ma prechádzať sa z jedného neznámeho bodu k ďalšiemu a večer sa vracať zo zastávky metra na druhom konci mesta plný vlastných „objaviteľských“ expedícií a svojských zážitkov, ktoré sú tým pravým koloritom Paríža.

Pretože ako som si po tom polroku uvedomil, ten pravý kolorit už ťažko objavíte na miestach, kde ste stratený v dave turistov a obchodníkov snažiacich sa vytiahnuť od vás vaše peniaze. To najkrajšie spoznáte v maličkých veciach a malých príbehoch. Videli ste už Améliu ?

Pavol Truben

Už pri svojej prvej návšteve Paríža som si kúpila časopis, kde na obálke bol Alain Delon. Uvedomila som si to nedávno, keď som si zase kúpila časopis s obálkou Delona. A to už uplynulo 20 rokov medzi prvou a poslednou návštevou Paríža. Paríž sa mi už bude naveky spájať s Delonom, nakoľko som mala obrovské šťastie vidieť tento môj detský herecký idol naživo v predstavení Madisonské mosty v divadle Marigny na Champs-Élysées.

Dvojkou je pre mňa môj milovaný Montmartre s cukrovou bazilikou Sacré Cœur. O svojej láske k Montmartru som už myslím popísala na stránkach blogu dostatočne. Je to miesto, kde sa rada túlam. Place du Tertre nie je preplnené stolíkmi z reštaurácií a je tu naozaj o poznanie menej turistov. Teším sa na raňajšiu prechádzku, sladké raňajky a na to montmartské čaro.

Tretie miesto obsadila katedrála Notre Dame. Dokonalé dielo gotiky. Úžasný počin ľudského ducha a kumštu. Vždy, keď sa pred katedrálu postavím, cítim v sebe obrovskú pokoru pred tým, čo ľudské ruky dokázali. Notre Dame, to je pre mňa začiatok každej prehliadky Paríža, lebo práve tu vzniklo, rástlo a rozvíjalo sa toto úžasné mesto.

Na štvrtej priečke prejdime na pravý breh Seiny do štvrte Marais. Stará židovská štvrť si zachovala svoj šarm a pôvab. Krásne meštiacke domy, renesančné námestie Place des Vosges patrí k najkrajším námestiam v Paríži a je dokonalé už len svojimi rozmermi 140 m x 140 m. Okolité domy sú dizajnovo rovnaké a sú postavené z červených tehál s prekrásnymi arkádami. Miesto hodné návštevy.

Prvú polovicu desiatky uzatvára ulica Mouffettard. Čarovné miesto, ktoré Vás zavedie do takmer dedinského Paríža. Jedinečná spleť rôznych reštaurácii a obchodíkov. Táto jedna z najstarších častí Paríža je tak neskonale živá svojimi trhmi a domácim prostredím (5. obvod, neďaleko Panthéonu).

Druhú polovicu desiatky začíname správne po francúzsky – gurmánsky. Lebo všetci dobre vieme, že najlepšou svetovou kuchyňou je práve tá francúzska. Takže aj dobré jedlá majú v mojom parížskom srdci svoje miesto. Notoricky opakovane chodím do reštaurácie Le Relais Gascon neďaleko ulice Lepic na Montmartri (ďalšia je neďaleko baziliky Sacré Cœur) na špeciality juhozápadu a mojím favoritom je šalát gascon s foie gras. Ešte k tomu fľašu ružového vína, dobrého spoločníka k jedlu a návšteva Paríža je viac ako dokonalá.

Keďže sme pri ulici Lepic, pri čísle sedem, zostaňme teda na tejto ulici, ktorá sa preslávila po celom svete hlavne vďaka filmu o čašníčke z reštaurácie U dvoch mlynov. Áno, je to naša chutná Amélie Poulain. Na tejto ulici nájdete všetko: obchody so syrmi, ktoré rozvoniavajú široko ďaleko, úžasný obchod s morskými plodmi od výmyslu sveta, na chodníku rozvoniavajú grilované kurčatá, ázijské dobroty Vás ťahajú z chodníka, jednoducho, táto ulica ma svoje čaro. Vedie z námestia Place Blanche, kde svoje lopatky roztáča Moulin Rouge a smeruje hore do kopca a končí až pod ďalším mlynom – Moulin de la Galette. Táto ulica ma v posledných rokoch sprevádza neustále, nakoľko po nej kráčam uložiť sa k spánku po celodennom túlaní po Paríži a ráno zase po nej smerujem k metru či do ulíc môjho mesta.

S ôsmou priečkou Vás zoberiem do parížskych parkov. Sú to neuveriteľné oázy pokoja, relaxu, zelene a miestom, ktoré Parížania dokonale využívajú. Lebo Parížania žijú v parkoch, milujú beh, prechádzky, či tu trávia čas so svojimi deťmi alebo piknikujú s priateľmi. Závidím im tieto parky či záhrady. Každú túru po Paríži sa snažím zakončiť či nejakým spôsobom osviežiť oddychom či už v Luxemburgských záhradách, v parkoch ako Buttes Chaumont či Monceau. Vychutnať si pohodu s dobrým koláčikom či inou dobrotou patrí už k mojim parížskym rituálom.

Rieka Seina a jej nábrežia, to nie je pre mňa len číslom deväť v mojom rebríčku. Nie je to pre mňa len rieka a len nábrežia. Je to neoddeliteľná súčasť mojich túlačiek po Paríži. Milujem prechádzať mosty nad Seinou, kývať ľuďom na mostoch z lode alebo opačne z mostu na loď. Nábrežia Seiny sú živou súčasťou mesta. A pohľady z mostov na Paríž, dokázala by som tam stáť hodiny.

Posledným číslom desať len vyjadrím nahlas to, čo je už zrejmé z posledných opisov. Poslednou priečkou ale vlastne pri dôkladnom skúmaní je to cítiť vo všetkých výpočtoch mojich TOP TEN, je pocit. Pocit, ktorý mám a ktorý prežívam z Paríža. Je to splnenia snov, voľnosť, sloboda. Miesto, kde pominú bolesti, kde môžem plakať a aj sa smiať. Paríž nazývam mojím duševným domovom. Paríž mi chýba tak, ako mi chýba priateľ. Je to pocit, ktorý prežívate, keď len tak sedíte a vnímate mesto okolo seba. Pocit je Paríž a Paríž je pocit. Alebo už cit?

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Hneď v prvý deň nás Paríž privítal krásnym slnečným počasím, kedy padol rekord pre 17.2. s teplotou vo výške 17 stupňov C. Ako takmer vždy, aj teraz sme začali prehliadku na Ille de la Cité. Rozhodla som, že manžela zoberiem na výstup hore na Notre Dame, keďže tam ešte nikdy nebol. Postavili sme sa teda do rady v spodnej časti severnej veže a čakal nás výstup po 245 schodoch. Už ste navštívili vrchol tohto chrámu?

Počas čakania v rade Vám sympatický a zhovorčivý pán dá papierové letáky s informáciam o katedrále. Žartovala som s ním, že určite nebude mať v našom jazyku, nemal, ani slovenčinu ani češtinu, Tak aj francúzština bola dobrá. Prekladala som manželovi informácie, ktoré na letáčikoch sú a bola som potešená, že v letáku je aj zmienka o Victorovi Hugovi, o ktorom som už v súvislosti s Notre Dame písala na mojom blogu (Parížske kostoly).
Notre Dame je skutočne symbolom Paríža. Aj sám Victor Hugo o nej napísal, že jej priečelie pripomína „ohromnú kamennú symfóniu“ a ja s ním môžem len súhlasiť.

Svoju prechádzku na Ille de la Cité môžete začať na mieste, ktorý sa nazýva „bod nula“. Tento bod je umiestnený v dlažbe pred chrámom a pochádza z roku 1769, hoci bronzová hviezda je oveľa novšia. Je to miesto, od ktorého sa merali všetky vzdialenosti vo Francúzsku. Prakticky je Ille de la Cité srdcom Paríža a je naozaj geografickým stredom Paríža. Je jeho kolískou a miestom pôvodného osídlenia. Odtiaľto sa postupne mesto rozšírilo a prerástlo na ľavý breh. Ale vráťme sa k Notre Dame.

V letáku sa dozviete hlavne to, že súčasný vzhľad je výsledkom obnovy v 19. storočí. Vieme, že v roku 1804 bola katedrála v takom žalostnom stave, že keď tu prebiehala korunovácia Napoleona I., niektoré poškodené miesta museli byť prekryté a zamaskované veľkými tapisériami či závesmi. A tak chceli katedrálu zbúrať. Už vieme, že práve román Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, ktorý vyšiel v roku 1831, odštartoval záujem a zbierku na záchranu tejto katedrály. Victor Hugo napísal: „ Na tvári tejto kráľovny našich katedrál vždy nájdete vedľa vrások aj jazvy. Doba je slepá, ľudia sú hlúpi.“ Eugéne Viollet-le-Duc strávil takmer dvadsať rokov rekonštrukciou katedrály.

Ale vystúpajte s nami do výšky na priečelie katedrály. Výhľad z Notre Dame Vás jednoducho uchváti. Ste tak blízko pri chrličoch „gargouilles“, ktorí majú funkčnú aj dekoratívnu funkciu. Pred Vami sa rozprestiera „parvis“ predvorie či nádvorie katedrály. Dnes je šesť krát väčšie, než tomu bolo v stredoveku. Pamätné dosky umiestnené na zemi zobrazujú trasy starých pôvodných ulíc. Tam, kde je jazdecká socha Karola Veľkého, stával v 17. storočíu Hôtel Die – najstaršia nemocnica vo Francúzsku. Súčasná nemocnica stojí na severnej strane nádvoria. Len staré fotografie ukážu, čo sa všetko stratilo Haussmannovou prestavbou. Veľa ľudí odíde spred Notre Dame bez toho, aby si prehliadli Archeologickú kryptu. Len tu sa zoznámite s galo-rímskymi hradbami, len tu sa môžete dotknúť a stať sa súčasťou stredovekého starého Paríža.

Zážitkom je aj cez malé dvierka vojsť do zvonice, kde si môžete siahnuť na srdce najväčšieho zvonu „Emmanuel“, ktorý je 13 ton ťažký a zvoní len výnimočne počas významných katolíckych sviatkov. V severnej veži sú ďalšie štyri zvony, ktoré zvonia niekoľko raz počas dňa. Ďalšími 124 schodmi sa dostanete na vrchol južnej veže, ktorá však počas našej návštevy bola zatvorená. Ale rozhodne na ňu vystúpajte, keď budete mať príležitosť. Pohľad stojí zato.

Možno veľa schodov, možno trošku namáhavé, ale stúpať po týchto starých schodených kamenných schodoch je zážitkom a výhľad Vám nedovolí sa poriadne ani nadýchnuť.

Pre mňa, pre ktorú je gotika úžasným architektonickým slohom, je pohľad na Notre Dame vždy a po každé veľkým sviatkom. Pri východe z katedrály sa vždy s bázňou dotýkam kamenných kvetín, lístkov, ktoré ma svojou kamennou jednoduchosťou priam dojímajú. Vždy skúmam tri portály (portály zľava doprava – Panny Márie, Posledný súd a sv. Anny) a vždy objavím sochu či výjav, ktorý ma zaujme a ktorý sa mi zdá neobjaveným. Najradšej mám asi portál Posledného súdu, kde sú zosobnené ľudské cnosti a samozrejme aj zlozvyky. Nebeský dvor s rajom a s peklom ma fascinuje.

Mám rada zimnú sezónu v Paríži, kedy je citeľne menej turistov a človek si môže akosi zvláštne sám pozrieť a sám v sebe precítiť a skúmať to, čo je pred ním. Zapáľte si sviečku v Notre Dame, odložte na chvíľu fotoaparáty a vnímajte tichou prechádzkou všetky detaily tejto kamennej krásy. Buďte sami sebou a preciťujte naplno všetko, čo sa Vám odohráva v hlave, v srdci, v duši. Sú to pocity, ktoré patria k zážitkom z Paríža a patria len a len Vám.

Tak au revoir priatelia, nabudúce si možno zatancujeme na ulici Mouffetard, ochutnáme varené vino a ovoniame prvé snežienky vo Versailles...

Ľubica Šedivá

Tento nie veľmi veľký obraz (55 x 77 cm) sa naozaj stal symbolom a pýchou Louvru.
Keď sa zamyslíme, uvedomíme si, že naozaj žiaden obraz na svete nemá takú obrovskú popularitu. Neustále je skúmaný, reprodukovaný. Neustávajú debaty o záhadnom úsmeve Mony Lisy a vôbec o tom, koho to vlastne Leonardo di Ser Piero da Vinci namaľoval. Vraj manželku florentského šľachtica Francesca del Gioconda – Lisu Gherardiniovú. Ako sa obraz dostal do Francúzska? Keď musel da Vinci odísť z Talianska a spolu s Františkom I. odišiel do Francúzska, obraz vzal jednoducho so sebou.

Tento slávny obraz je súčasťou umeleckých zbierok Louvru od jeho počiatkov. Ale načas z Louvru aj zmizol.

Jednu nedeľu roku 1911 je Louvre ako vždy plný ľudí, ktorí obdivujú tento obraz. Je tu aj jeden muž, ktorý dobre pozná prostredie. Veď pomáhal remeselníkom vyrábať vitrínu, ktorá mala obraz chrániť. Ako aj dnes môžete vidieť v múzeu rôznych maliarov, ktorí sa učia maľovať, aj vtedy Louvre vychádzal v ústrety týmto kopistom a dokonca im dali k dispozícii maličké kamrlíky, kam si mohli odkladať svoje maliarske potreby.
V tomto kamrlíku Vincenzo Peruggia a jeho komplici prečkali noc a v pondelok ráno jednoducho obraz dali dolu, strčil si ho pod pazuchu a ako upratovač jednoducho aj s obrazom vyšiel z Louvru.
V dnešnej dobe to znie priam neuveriteľne (zažila som už na vlastnej koži poplach v Louvri a zatvorenie v miestnosti, v ktorej sme sa práve nachádzali, takže dnes neskúšajte bezpečnosť vystavovaných diel). Ale vtedy si krádež nikto nevšimol až do utorňajšieho obeda. A to riaditeľ francúzskych múzeí len nedávno pred krádežou posmešne vyhlasoval, že ukradnúť Monu Lisu je ako ukradnúť vežu z Notre Dame. Nuž, pekná hanba. Joconde bola fuč a vyšetrovanie skončilo na mŕtvom bode.
Až v roku 1913 Peruggia oslovil jedného antikvariátnika Geriho a ponúkal mu obraz Mony Lisy. Mal ho schovaný v obyčajnom kufríku pod posteľou v hotelovej izbe. O dva dni bol Peruggia zatknutý a Mona Lisa sa 4.1.1914 konečne vrátila späť do Louvru.

Ale pýtame sa? Je obraz visiaci v Louvri skutočne originál? Čo myslíte?

Ľubica Šedivá