V kaviarni pri čerstvom šaláte s tenkými plátkami « fois gras » (kačacej pečienky) vás  premkýna pocit bázne, že na tých istých stoličkách, na tom istom mieste debatovali, pracovali, rozmýšľali a relaxovali osobnosti, ako napríklad Picasso, Prévert, Hemingway, James Joyce, Berthold Brecht, Stefan Zweig, Boris Vian, Albert Camus, Sartre, či jeho milenka Simone de Beauvoir. Predstavujete si ako Verlaine, Rimbaud a Mallarmé  popíjali na terase absint, ako tu sedí Jim Harrison pri svojich návštevách Paríža s pohárom červeného vína, ako Guillaume Appollinaire píše básne, alebo listy svojej snúbenici. Ernest Hemingway v svojom diele “Pohyblivý sviatok “  píše : ” Jedného dňa som stretol Joycea, ako sa prechádzal na bulvári Sait-Germain. Pozval ma na pohárik a tak sme išli do ” Les Deux Magots”» a objednali sme si  dve suché sherry “. A práve táto kaviareň je miestom parížskych rendez-vous spisovateľa Umberta Eca.

Kaviareň je ” chic “, ” classe “,  je jedným z miest, kde sa chodí pozorovať a zároveň byť videný. I keď ľudia okolo vás sú neznámi, ste v úplnej anonymite, všetko je kuriózne, starší pán s bradou v elegantnom obleku popíjajúc kávu, komentujúc čašníkovi štrajky Turkov, staršia pani, s krásnymi črtami tváre, ktorá sa po chvíli dáva do rečí s vedľa sediacim pánom, odchádzajúci pán v elegantnom kabáte s bohémskym jasným červeným šálom, či mladá Japonka s veľkými snivými očami,  fialovými pančuchami a svetrom všetkých farieb. A v tom všetkom my dve s kamarátkou s našimi starosťami popretkávanými výbuchmi smiechu.

Okrem samotnej histórie, viaceré detaily vám potvrdzujú, že ide skutočne o jednu z najstarších kaviarní v Paríži. Čašníci, v klasickom čiernom oblečení s bielymi zásterami, sú zdvorilí, úslužní, ale nejakým výnimočným humorom ani úsmevmi neovplývajú. Čašník ponáhľajúci sa s niekoľkými taniermi k stolom, kričí « attention, attention ». V obsluhe je tiež originalita tradície, víno, šampus, či tvrdý alkohol servírujú zákazníkom pred ich očami z fľaše, pri ponúkaní dezertov chodí čašníčka s veľkou tácňou plnou rôznych zákuskov priamo k stolu a zákazníci si očami vyberú ten najlákavejší, ktorý im potom prinesú na tanieriku.

S kaviarňou sa viaže kuriozita, že je tu najlepšia horúca čokoláda v Paríži. A hoci som ešte ďaleko od cieľa riadneho benchmarkingu horúcich čokolád v Paríži, čokoláda robená na tradičný spôsob z roztopených kúskov čokolády a mlieka v kaviarni „Les Deux Magots“ zatiaľ rozhodne vyhráva. A takmer nebezpečne konkuruje belgickej čokoláde.

Maria Dopjerova-Danthine

Ja osobne mám veľmi rada, keď môžem prechádzať cez mosty, zastaviť sa a len tak pozorovať rieku, mesto či ľudí. Alebo jednoducho sa len tak zastaviť. Oprieť sa rukami o most a…  Milujem mosty, lebo spájajú. A milujem vodu a rieky.

V Paríži mám niekoľko obľúbených mostov. Z rôznych dôvodov. Ale v poslednej dobe ma nevysvetliteľne priťahuje most „Pont de Bir-Hekeim“. Väčšina turistov ho pozná a využíva len ako výstupnú stanicu metra pri návšteve Eiffelovky. A mnohí si ani nenájdu čas, aby sa prešli cez tento most.

Most slúži jednak cestnej doprave, jednak pre peších a tiež na jeho vrchu Seinu križuje nadzemná trasa linky č. 6 parížskeho metra. Most spája dva  obvody – 16. na pravom brehu a 15. obvod na ľavom. Svoje meno dostal v roku 1948 podľa líbyjského mesta, kde sa v roku 1942 odohrala bitka, pri ktorej  legionári z Francúzska bránili mesto pred nemeckým „Afrikakorpsom“. V roku 1986 most zaradili medzi historické pamiatky Paríža.

Historický predchodca dnešného mostu bol len akousi kovovou lávkou pre chodcov, nazývanou „pasarelle de Passy“, ktorú tu zriadili počas svetovej výstavy v roku 1878. Súčasný most postavili medzi rokmi 1903 až 1905. Most je z oceľovej konštrukcie s murovaným pilierom, ktorý stojí na ostrove Cygnes, má 6 oblúkov a keď sa pod ním prejdete, tak vaša prechádzka bude 237 metrov dlhá. Ak vystúpite na stanici metra Passy, pred vašimi očami sa rozvinie viadukt 7,3 metra široký a keď si počkáte na vlak metra, je to úžasný pohľad.

Most je zdobený monumentálnymi sochami nad Seinou. Sochy sú akýmisi alegóriami vedy, práce, elektriny a obchodu. Socha na úrovni vozovky po prúde rieky symbolizuje renesančné Francúzsko.

Popod pilier mostu zídete na ostrov Cygnes (labutí) a prechádzkou uprostred ostrova sa dostanete až na jeho cíp, kde stojí Socha slobody.

Kráčať uprostred mosta je zaujímavým pohľadom, kedy oceľové piliere vytvárajú zvláštny priestor. A možno pre toto zvláštne kúzlo si most zahral aj vo filmoch. Asi najznámejší je dych vyrážajúci kúsok Jeana Paula Belmonda, ktorý vo filme „Strach nad mestom“ bežal po streche vlaku metra. Most sa blysol aj vo francúzskej verzii „Malý indián v meste“ či len nedávno v pokračovaní „Lovcov pokladov – Kniha tajomstiev“ s Nicolasom Cageom. Aj v roku 2010 vo filme „Počiatok“ s Leonardom di Capriom.

Verte, tento most má skutočne niečo do seba. To dačo….

Ľubica Šedivá

Múzeum sa nachádza len na skok od Trocadéra a bolo založené priemyselníkom Emilom Guimet z Lyonu – tak preto to meno.  On sám sa zúčastnil mnohých expedícií a zozbieral antické, budhistické a hinduistické artefakty. Tak položil základ dnešného múzea, kam sa preniesli neskôr aj exponáty z múzea v Trocadére, kolekcie z Louvru a z rôznych súkromných zbierok.

Kto sa zaujíma o ázijské umenie, toto múzeum ho doslova nadchne. Samotná budova a rozmiestnenie exponátov je takmer dokonalé. Môžete obdivovať umenia kambodžských kmérov, ktoré nemá na Západe obdoby. Mňa hádam najviac nadchla a upútala bronzová socha boha Šivu ako pána tanca „Nataraja“. Socha situovaná v plamennom kruhu je plná energickej dynamiky. Malú repliku tejto sochy som si jednoducho musela zabezpečiť.

Okrem toho tu nájdete krásne japonské drevorezby či zbierky čínskej keramiky. Myslím, že každý si tu príde na svoje.

Tak neváhajte a skúste objaviť kus tohto ázijského umenia, lebo o tom je Paríž. O rôznorodosti.

Ľubica Šedivá

Panthéon stojí na Montagne Ste-Geniéve, na pahorku Svätej Jenovévy, patrónky mesta. Už počas Antiky tu bola rímska svätyňa, ktorá sa v 6. storočí zmenila na kresťanský kostol, kde boli uložené pozostatky svätej Jenovévy.

Keď v roku 1744 kráľ Ľudovít XV. ochorel, za uzdravenie sľúbil vystavať nový kostol pre patrónku mesta. Kráľ sa uzdravil a tak jeden z najvýznamnejších predstaviteľov klasicizmu J.G. Soufflot navrhol túto kupolovú baziliku, vracajúcu sa k antickému obdobiu.

Priečelie Panthéonu je naozaj reprezentatívne. Vládnu tu predovšetkým monumentálne nádherné stĺpy a jeho rozmery sú naozaj výnimočné – 110 metrov dĺžka a 83 metrov výška. Schodisko pred chrámom nás privedie do vstupnej siene s 22 stĺpmi, ktoré podopierajú štít od Davida d´Angersa z roku 1831 a predstavujú alegóriu Vlasti medzi Slobodou a Históriou.

Stavebné práce na chráme spomalili statické problémy s kupolou a tak Soufflot zomrel skôr, než sa dočkal dokončenia svojho diela. Až 10 rokov po jeho smrti, uprostred chaosu revolučného diania, bola stavba dokončená. O rok neskôr bola zasvätená ako „panthéon“ a keďže budova mala slúžiť ďalej ako hrobka, 42 okien bolo zamurovaných. Reliéf v štíte bol doplnený mottom „Aux grands Hommes, la Patrie reconnaisante“ „ Veľkým mužom, vďačná vlasť“.

Politicko – mocenské pomery sa v budúcich rokoch často menili a rovnako sa menilo aj  poslanie budovy  a riešilo sa, či aj naďalej tu v krypte budú uložené ostatky významných osobností. V 19. storočí bol dokonca Panthéon dvakrát vysvätený ako kostol (1823 a 1852). Stal sa tak nástrojom mocenského boja medzi cirkvou, kráľovstvom a republikou. Až úmrtie Victora Huga v roku 1885 bolo znovu príležitosťou ako vrátiť Panthéon pre jeho republikánske určenie a tak sa už definitívne budova stala svetským chrámom. Dnes je to už teda len miesto odpočinku významných osobností – architekta  Soufflota, Alexandra Dumasa, Emila Zoly, Pierre a Marie Curierových, Carnota, Mirabeaua a ďalších.

Vnútorný priestor je ohromný. Týči sa nad pôdorysom v tvare gréckeho kríža. Stavbu určujú nielen vonkajšie korintské stĺpy -  52 kanelových voľne stojacich korintských stĺpov a voľne stojacich 76 polostĺpov – naozaj vytvára majestátny priestor. Mnohí tvrdia, že táto stavba patrí medzi jeden z najväčších architektonických počinov francúzskej architektúry. Panthéon je impozantný, ale zároveň je aj studeným a tmavým mauzóleom. Maľby na stenách zobrazujú hlavne život Sv. Jenovévy.

Pod kupolou je však niečo, čo Vás prekvapí. Čakali by ste tu niečo medzi fyzikou a metafyzikou? Panthéon je miestom, kde je pod kupolou je zavesený asi 67 metrový  kovový drôt, na konci ktorého je hlava kyvadla s hmotnosťou 28 kg a mech plný najjemnejšieho piesku. Toto je vybavenie pre pokus s kyvadlom zrealizovaný v roku 1851.  Prečo si vybral fyzik Jean Bernard Léon Foucault pre svoj vedecký pokus so zemskou rotáciou práve Panthéon? Pri Foucaultovom pokuse zaznamenávalo pisatko na spodnej strane kyvadla zmeny dráhy do piesku. Doba trvania rotácie zeme je závislá od zemepisnej šírky miesta, kde sa pokus uskutočňuje. Keďže Paríž leží niekde v polovici 48. a 49. stupňom šírky, je to o niečo viac ako 32 hodín. Tým, že Foucault zrealizoval svoj pokus pod kupolou Panthéonu, uskutočnil tento svoj pokus nesmrteľným.

Ja mám budovu Panthéonu svojím spôsobom veľmi rada. S radosťou sa zastavujem a posadím sa medzi obrovské krásne korintské stĺpy a obdivujem krásu antického slohu. Hoci je vo vnútri Panthéon strohý a studený, predsa Vás ohromí jeho veľkosť. Ak sa rozhodnete navštíviť túto budovu, rozhodne si nenechajte ujsť výstup do kupole. 425 schodov Vás zavedie až na vrchol kupole, odkiaľ sa Vám otvorí široký a nádherný pohľad na Paríž. A to rozhodne stojí za to.

Autor: Ľubica Šedivá

Najskôr poďme do mojej obľúbenej štvrte Marais. Milujem tu prechádzky, samozrejme sú príjemnejšie počas pracovných dní, kedy sa s radosťou strácam v uličkách tejto štvrte a každé odbočenie pri najbližšom rohu je prísľubom objavu. Veľa turistov smeruje v tejto štvrti k jej ústrednému bodu, ktorým rozhodne je jedno z najkrajších námestí Paríža – Place des Vosges.Práve sem sa kedysi prisťahoval Victor Hugo (už sme o tomto čítali).

A tu sa aj nachádza literárne múzeum – Maison de Victor Hugo v  Hôtel de Rohan-Guéménée. Velikán francúzskej literatúry,  tu žil od roku 1832 a tu aj v roku 1885 zomrel.

Victor Hugo bol skutočne „veľkým Francúzom“ a pri spoznávaní histórie Paríža sa s ním často stretávame. Nebol len básnikom, prozaikom, dramatikom, románopiscom ale aj politikom (okrem iného bol aj senátorom).  Múzeum sa skladá z predsiene vedúcej cez čínsku obývaciu izbu a jedáleň až do spálne, kde tento velikán zomrel. Najviac asi milujeme jeho Chrám Matky Božej v Paríži či Bedárov. Mne je tento muž sympatický svojou antipatiou voči rímskokatolíckej cirkvi vo svojej dobe. Rozhorčovala ho jej ľahostajnosť k ťažkému životu nižších vrstiev, utláčaných monarchiou a preto je asi možné, že Hugove diela boli často na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Hoci považoval katolícke dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy však priamo nenapadol cirkev ako takú. Zostával vo svojom živote naďalej hlboko veriacim človekom a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby. Jeho predpovede boli o zániku kresťanstva ale aj o tom, že ľudia nikdy neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“. Krásne myšlienky, čo poviete?

Druhé múzeum, ktorá sa tiež nachádza v štvrti Marais, je podľa môjho názoru priam povinnosťou navštíviť každým „milovníkom Paríža“. A to je práve úžasné Musée Carnavalet (na rue 23, Sévigné).

Len tu na vás dýchne história Paríža zo všetkých strán. Len tu uvidíte maľby a fotografie, či iné dokumenty zobrazujúce premeny Paríža či rôzne udalosti prebiehajúce v tomto fascinujúcom meste. Múzeum rozprestierajúce sa v dvoch domoch – Hôtel Carnavalet a Hôtel  Le Peletier de Saint Fargeau. Práve už nám známy baron Haussmann poradil mestskej rade, aby Hôtel Carnavalet kúpila v roku 1866 a následne otvorila pre verejnosť v roku 1880. Hôtel Le Peletier bol k Hôtel Carnavalet pripojený pôvodne v roku 1960, ale otvorený pre verejnosť bol až po rôznych úpravách a rekonštrukciách až  roku 1989. Skutočne sú tu výnimočné zbierky: takmer 2600 obrazov, 2000 sôch, 800 kusov nábytku a iných umeleckých či historicky inak zaujímavých predmetov.

Kto miluje Paríž, tak by rozhodne nemal obísť toto múzeum. Rozhodne nie!

Na záver vás pozývam do asi najznámejšieho múzea z tejto trojice – Petit Palais. Postavený v roku 1900 rovnako ako jeho sused Grand Palais.  Je úžasne navrhnutý architektom Charlesom Girauetom. Má lichobežníkový tvar a skladá sa zo štyroch krídiel okolo polkruhovej záhrady, kde si môžete posedieť v príjemnej reštaurácii. Budova je od roku 1902 múzeom mesta Paríž a nachádzajú sa tu významné kolekcie diel a plastík. Celý Palác je oslavou pre mesto Paríž a francúzske umenie.

Výzdoba galérií vás prevedie históriou Paríža od Lutétie až do moderných čias. Palác je skutočne veľkolepý – od svojich stropov, galérií, umeleckých diel až po mozaikové podlahy, po ktorých kráčate. A preto neváhajte, prejdite nádhernou pozlátenou bránou do tohto múzea.

Mesto Paríž vám ponúka do týchto úžasných múzeí vstup zdarma. Takto odkrýva svoje klenoty, čo je obdivuhodná štedrosť. Tak ju využite a uvidíte, že Paríž nie je vždy len o veľkých peniazoch.

Ľubica Šedivá

Hoci sa slnko  v Paríži cez tento môj víkend neukázalo, predsa radosť z toho, byť a chodiť po uliciach Paríža, bola ako vždy veľká a Paríž mi zase otvoril svoju náruč a ja som tak mohla objaviť niečo nové a viac viac sa túlať po jeho zákutiach, častiach, štvrtiach, či uliciach. Len tak. Pocitovo a s očakávaním.

Naše kroky najskôr smerovali na večerný Montmartre, kde od piateho októbra prebiehali “Fete des Vendanges”. Okúsili sme opäť úžasné ustrice, špecialitku zo zemiakového šalátu a syru a samozrejme všetko zapili ružovým vínom.

Na druhý deň sme zamierili do starej vidieckej štvrte, ktorá sa nazýva “stará dedina” – Charonne Village. Nachádza sa medzi cintorínom Pere Lachaise a Porte de Montreuil, na juh od Place Gambeta. Toto námestie bolo aj pre mňa východiskovým bodom.  Táto malá štvrť, či mestský blok, má stále v sebe pozostatky skutočného vidieckeho života.

Hlavne prechádzka po rue Saint-Blaise bola čarovná. Na jej začiatku jej dominuje starý kostol Saint-Germain-de-Charonne s prastarým cintorínom. Kostol je teraz v rekonštrukcii, ale rozhodne sa tam po jeho vynovení vrátim. Kráčate pešo, v neuveriteľnom tichu, narážate na malé uličky, jednosmerné ulice, malé záhrady a námestia. Za každým rohom sa objaví zvláštne kúzlo. Láka vás nakúkať do pootvorených okien či vojsť do tvorivej umeleckej dielne, kde za veselého hovoru vyrezávali sochy. Či do galérie, kde sú úžasné fotografie tejto milej štvrte. Skutočne nemôžete uveriť, že ste vo veľkomeste. Dýchne na vás čaro francúzskej dediny.

Keďže som mala tentoraz mužský doprovod, rozhodla som sa preskúmať aj okolie okolo stanice Gard du Nord. Vždy tu prestupujem z RER cestou z letiska. A nikdy som v tomto okolí nebola. Tak sme sa vybrali pozdĺž metra linky č. 2 a č. 4 a zrazu sme sa ocitli v “Indii“. Za výkladmi obchodov boli nádherné hodvábne šaty ako pre princezné. Okolo nás chodili Indovia s typickými červenými bodkami uprostred čela a z otvorených dverí obchodov či reštaurácií ma prenikajúca orientálna vôňa šteklila v nose. Pokračovali sme ďalej až k stanici Gare du Nord. Krásna budova. A keďže nastal čas na odpočinok, zamierili sme hneď vedľa do baru Duvel. Na pivovej “pípe” som narátala 14 rôznych druhov piva. Raj pre pivárov.

Smerovali sme ku kostolu, ktorý ma vždy svojou zelenou strechou priťahoval pri pohľade od Sacre Coeur. Kostol Saint-Vincent de Paul mi vyrazil dych. Interiér je naozaj veľkolepý. Rozhodne stojí za návštevu. V blízkosti sa nachádza ďalší kostol Notre-Dame de Lorette. Obidva kostoly sú veľkolepé a nádherné. Úplne iné ako väčšina kostolov v Paríži. Jednoducho, boli pre mňa prekvapením a zážitkom.

A ešte, nebuďte leniví a skúste zísť nižšie ulicou hneď oproti kostolu. Trochu nižšie a nižšie a teraz sa otočte. Ten pohľad za to stojí. Však?

Čo môžem dodať na záver. Túlajte sa po Paríži, s otvorenými očami a otvoreným srdcom. Radujte sa zo zážitkov a  objavov, ktoré na Vás čakajú možno už za najbližším rohom.

Ľubica Šedivá

]]> http://www.milujempariz.sk/oktobrovy-pariz/feed 0 http://www.milujempariz.sk/potulky-mestskymi-muzeami-pariza-i http://www.milujempariz.sk/potulky-mestskymi-muzeami-pariza-i#comments Mon, 17 Oct 2011 16:57:42 +0000 admin http://www.milujempariz.sk/?p=811 Milovníci Paríža sú rôzni, rôzneho veku, pohlavia, nálady, chutí a tiež finančných možností. A práve na nedostatok financií a s nimi spojenej nemožnosti vidieť to či ono, si dnes posvietime.  Poradím Vám zaujímavé múzea, kde si umelecké duše prídu na svoje a pritom ich peňaženka zostane nedotknutá.

Dnes Vás zoberiem do dvoch maličkých ale veľmi milých múzeí, kde okrem príjemne prekvapivých zážitkov je aj vstup úplne zdarma. Sú to takzvané mestské múzeá, medzi ktoré okrem iného patrí aj Malý Palác, Múzeum de Carnavalet, dom Victora Huga a iné.  Dnes Vám však chcem predstaviť dve malé ale rozkošné múzeá.

Múzeum – bývalý dom Balzaca „La Maison de Balzac“ patrí medzi tri literárne múzea v Paríži /ďalšie sú Maison de Victor Hugo a Musée de la Vie romantique, všade sú vstupy do stálych expozícií zdarma/.  Tým druhým bude práve Musée de la Vie romantique.

Tak poďte sa so mnou pozrieť a objaviť  dom  Honoré de Balzaca, najväčšieho a najznámejšieho francúzskeho autora románov. Neďaleko Eiffelovky, alebo aj neďaleko od Palais de Chaillot, či ešte bližšie od mostu Bir Hakeim,  sa nachádza toto malé  múzeum literárneho velikána – La Maison de Balzac. Tieto spomínané východiskové miesta  spomínam zato, že ich môžete dobre spojiť s odskočením si do múzea pri ich návšteve.

Ak sa rozhodnete ísť metrom, choďte na zastávku metra č. 6 Passy, alebo jednoducho peši od mostu Bir Hekeim smerom hore medzi domy alebo peknou a krátkou prechádzkou z Trocadéra – Palais de Chaillot peši po Rue de Benjamin Franklin až na ulicu Rue Raynouard.

Dom, či lepšie domček,  v ktorom Balzac žil má pozoruhodnú architektúru. Nachádza sa vo svahu a aby ste sa dostali na prvé podlažie, musíte najskôr zísť dolu po troch podlažiach.

Balzacov dom sa nachádza v srdci starej dediny Passy a je to jediný dochovaný dom, kde Balzac žil. Balzac tu býval v rokoch 1840 až 1847. Napísal tu romány ako Lesk a bieda kurtizán, Sesternica Betty a iné. Skrýval sa tu pod pseudonymom M. de Breugnol, aby unikol svojim veriteľom.

Paríž získal dom v roku 1949 a pretvoril ho na dnešné múzeum. Nájdete tu štúdie, obrazy a predmety, ktoré spisovateľ počas svojho života používal  ako aj jeho osobné predmety, ktoré odrážajú jeho život a dielo, ako aj dobu, v ktorej umelec žil a tvoril. Dokonca sú tu aj pôvodné drevené vyryté maľby do dreva, ktoré slúžili pre tlač ilustrácií prvého vydania jeho knihy „La comedie humaine“. Ešte som nič také nevidela a bolo to veľmi zaujímavé.

Balzacov dom je maličké múzeum s peknou záhradou a nad domčekom sa črtá Eiffelovka. Celkovo celá štvrť Passy je veľmi príjemná, plná krásnych domov a je tu dokonca jedna z najužších uličiek, akú som v Paríži našla (foto z článku Z tmavých ulíc k mestu svetiel – spoznáte ju?). Som zvedavá, či na ulici Raynard neunikne Vašej pozornosti.

Možno sa Vám múzeum nebude zdať ničím výnimočné, ale podľa môjho názoru je to skutočne len na skok od Palais de Chaillot a určite stoji zato ísť sa pozrieť aj do tejto neobyčajnej štvrte.

Ďalšie múzeum je skutočne rozkošné a pre romantické duše ako stvorené. Ak budete na Montmartri a chcete vidieť aj iné ako len tie notoricky známe miesta a pôjdete sa pozrieť na Moulin Rouge, venujte svoj čas tomuto múzeu.

Už  poznáme  ulicu Rue Blanche, ktorou som Vás viedla do Musée Gustav Moreau a ktorá začína  hneď oproti Moulin Rouge. Tak sa ešte pred návštevou múzea Gustave Moreau zastavte v tomto rozkošnom malom múzeu. Keď pôjdete dolu po Rue Blanche, asi tretia či štvrtá ulica doľava je  Rue Chaptal. O chviľočku na čísle 16 úzkym vchodom medzi domami vojdete k domu so zelenými okenicami, ktorý Vás vo vnútri príjemne prekvapí. Tento dom bol postavený   v roku 1830 vo štvrti, ktorej sa hovorilo la Nouvelle Athenes.  V roku 1811 prichádza do Paríža maliar Ary Scheffer, ktorého maľby tu môžete nájsť alebo rovnako aj portréty od Georga Sanda, či iných. Vo vitrínach nájdete rôzne drobnosti romantickej doby ako aj odliatok ľavej ruky Chopina. Obrazy a portréty sú tu naozaj veľmi pekné. Myslím, že zájsť do tohto múzea sa skutočne oplatí a ja som tam rozhodne nebola posledný raz.

Nuž, milí Milovníci Paríža, prajem Vám príjemné objavovanie zákutí, ktoré máte len na dosah od turisticky známych miest a Vaša mozaika spoznávania Paríža sa môže naplniť aj miestami, ktoré Vám ukážu o čom ten Paríž vlastne je.  Tak au revoir, nabudúce pokračujeme!

Autor: Ľubica Šedivá

]]> http://www.milujempariz.sk/potulky-mestskymi-muzeami-pariza-i/feed 0 http://www.milujempariz.sk/palac-v-zahradach-palais-du-luxembourg http://www.milujempariz.sk/palac-v-zahradach-palais-du-luxembourg#comments Sat, 15 Oct 2011 12:05:38 +0000 admin http://www.milujempariz.sk/?p=902 Ako  poslednú ukážku priestorov, kam sa turisti a vôbec verejnosť ako taká dostane len výnimočne, som si nechala Palais du Luxembourg.

Hoci som už vo vnútorných priestoroch raz bola, predsa som využila túto príležitosť aj po druhé. Jednak milujem záhrady, ktoré sú okolo a nepamätám si, žeby som ich v ktorom koľvek ročnom období pri svojej návšteve Paríža vynechala. Lebo Luxemburgské záhrady majú obrovské čaro. Parížania tak isto milujú tieto rozsiahle záhrady – až 25 hektárov. A pravdou je, že sídlo senátu je im viacej menej ukradnuté. Ale príležitosť k návšteve si tiež nenechali ujsť.

Palác spolu so záhradami vybudovala po smrti svojho manžela (Henricha IV.) Mária Medicejská. Ako Talianka mala v spomienkach palác Pitti, v ktorom vo Florencii vyrastala a tak si priala mať palác postavený práve v talianskom štýle. Pozemky kúpila od vojvody de Luxembourg. Architekt preto nazval budovu Petit Luxembourg. Dnes je sídlom francúzskeho senátu. Mária Medici si život v paláci užívala len päť rokov. V roku 1630 bola donútená svojim synom Ľudovítom XIII. uchýliť sa do vyhnanstva na zámku v Blois.

V paláci sídlili rôzne inštitúcie, v roku 1750 tu bolo dokonca múzeum, niečo ako predchodca Louvru. Počas Francúzskej revolúcie bol krátko aj väzením, či tu mal svoje prvé sídlo Napoleon Bonaparte – prvý konzul Francúzskej republiky.

Počas nemeckej okupácie Paríža v rokoch 1941 až 1944 tu Hermann Goring zriadil sídlo Luftwafe. V dňoch od 29. júla do 15.10.1946 sa tu konala mierová konferencia.

Dnes sú tieto priestory sídlom senátu a záhrady slúžia verejnosti. Sú obľúbené všetkým vekovými skupinami. A sú aj mojim obľúbeným miestom. Sadnúť si na typickú zelenú stoličku s vynikajúcim koláčom a minerálkou, či inou dobrotou k jedlu či pití a človek môže naozaj vychutnávať pocit, ktorý vie dať len Paríž.

Ľubica Šedivá

P.S. A viete, že originál návrhu sochy Slobody je práve v týchto záhradách?

Okrem vzdelávania jedným z rysov Sorbonny boli a sú protesty študentov. V 18. storočí bola dokonca univerzita počas revolúcie zrušená a až v roku 1806 ju znovu prikázal otvoriť Napoleon. V súčasnej dobe nefunguje ako samostatná univerzita, ale reformou v roku 1970 bola začlenená do či pod Parížsku univerzitu.

Vďaka centru vzdelanosti sa celej štvrti, kde sa univerzita nachádza, hovorí Cartier Latin – keďže jazykom vzdelanosti bola kedysi latinčina.

Priestory univerzity sú veľkolepé, pri vchode sú nápisy známych študentov, profesorov či darcov. Rovnako má univerzita  prekrásne nádvorie, ktoré však nie je bežne verejnosti prístupné. Église de la Sorbonne je vlastne pomníkom významnej osobnosti, ktorou kardinál Richeliu nepochybne bol. Jeho erb zdobí aj piliere kupole a kardinálov náhrobok je veľkolepý. Kardinál odpočíva pod bielym mramorom. Tieto priestory sú prístupné verejnosti len počas výstav, špeciálnych dní a samozrejme 4. decembra, na výročie kardinálovej smrti.

Richelieu bol najväčším diplomatom a politikom 17. storočia, ktorý vládol v rokoch 1624 – 1642 a vládol pevnou rukou v časoch panovania maloletého kráľa Ľudovíta XIII. Štátny záujem „raison d´etat“ povýšil  na absolútnu prioritu. Roku 1630 Ľudovít XIII. sa vymaňuje z vplyvu svojej matky a kardinál dostáva neobmedzený priestor pre svoju vládu. V roku 1635 založil Francúzsku akadémiu v ťažkých dobách kedy vidiečania niesli ťarchu vysokých daní a preto sa vzbúrili. Odpoveďou im bola krvavá represália a rovnako brutálne Richeliu potláča aj vzbury šľachty. Za jeho vlády boli položené základy pre koloniálnu ríšu Francúzska – Kanada, Senegal, Madagaskar, Amerika, Antily.

Hoci kardinál dosiahol všetko čo chcel, bol urputný „bojovník“, súboj s vlastným chorým telom nevyhral. Pri správe o jeho smrti nik neplakal, naopak, krajina sa radovala. Nenávidený minister sa spájal s biedou a strachom. Ale napriek tomu si francúzsky národ uvedomoval, že len vďaka nemu sa Francúzsko stalo veľkou mocnosťou. A možno práve preto je jeho biely náhrobok zobrazený v náreku a monumentálnosti.

A možno len pikantnosť na záver. V období keď sa kráľ Ľudovít XIII. zbavil kurately svojej matky, rovnako odsunul aj svoju manželku Annu Rakúsku. A trón nemal ešte dedička, čím sa kráľovná cítila ohrozená. Ktovie, či naozaj kardinál donútil kráľa, ktorý bol homosexuál, aby si splnil svoje povinnosti ku korune alebo sa o pokračovateľa dynastie postaral sám? A tak tajomstvo okolo narodenia potomka Ľudovíta XIV., budúceho kráľa Slnko dráždi  celé storočia. Hlavné bolo, že kráľ mal dediča a tak spokojnosť bola na všetkých stranách.

Ľubica Šedivá

Ako asi vyzerá vo vnútri táto budova Národného zhromaždenia? Veľ razy som o tom rozmýšľala. Už nemusím, už viem, aké skvostné miestnosti sa tu ukrývajú pred zrakmi verejnosti. Tak poďte so mnou na návštevu ďalších priestorov, ktoré sa len pár krát v roku otvoria verejnosti.

Palác bol pôvodne postavený pre dcéru Ľudovíta XIV. vojvodkyňu Bourbonskú (dcéra Ľudovíta XIV. a madame de Montespan), ktorá mu takto dala svoje meno. V roku 1764 sa palác stal vlastníctvom princa Condé, jej manžela (Ľudovít III. – Bourbon Condé). Ten ho dal prestavať a zvetšit do dnešnej vznešenej podoby. V roku 1803-1807 Poyet z poverenia Napoleona postavil priečelie v súlade s priečelím chrámu Madeleine na opačnej strane (priečelie je tvorené z 12tich korintských stĺpov). Interiér paláca je priam dokonalý. Umelecké dielo, ktoré Vám vyrazí dych. Knihovňa Histórie civilizácií je dekorovaná samotným maliarom Delacroix, Houdon vytesal busty Diderota a Voltaira. Dnes tu sídli Národné zhromaždenie – dolná komora francúzskeho parlamentu. Politické schôdzky prebiehajú v Hemisphére, kde zasadá 577 volených poslancov.

V roku 1791 bol palác zabavený a stal sa národným majetkom, v roku 1794 tu sídlila École Polytechnique, sídlila tu Rada 500. A to je len skromný a rýchly výpočet.

Keď sa palác reštauroval – ako aj susedný Hôtel de Lassay, bol vrátený princovi de Condé, ale ten ho musel prenajať poslaneckej snemovni. Odkúpil ho späť až v roku 1827.

V roku 1843 je Hôtel de Lassay spojený s palácom veľkou halou a celková rozloha areálu tak dnes dosahuje 124 000 m2. Skladá sa z Bourbonského paláca, paláca Lassay a ďalších troch budov.

Vyobrazenia nad korintskými stĺpmi v basreliéfe sa menili – od Napoleona na koni odovzdávajúceho ukoristenú vlajku v bitke u Slavkova zákonodarnému zboru po vyobrazenie scény, kde Ľudovít XVIII. odovzdáva ústavu Francúzom. Súčasná výzdoba predstavuje alegóriu Francúzska v antickom odeve sprevádzanou Silou a Spravodlivosťou. Štyri sediace sochy u vstupného schodiska predstavujú významné osobnosti štátu:

• Maximilián de Sully – minister
• Jean Baptiste Colbert – minister financií
• Henri Francoise d´Aguesseau – zjednotiteľ práva
• Michel de L´Hospital – sudca a kancelár

Naposledy bolo priečelie obnovované v roku 1989 pri 200. výročí Francúzskej revolúcie a všetky štyri sochy boli nahradené už len kópiami. Schodisko je ešte lemované sochami Atény a titánky Themis.

Ponúkam Vám fotografie, ktoré Vám snáď trošku priblížia skvostné priestory, ktoré ukrýva tento palác. A preto, aspoň zvonku ho nabudúce obdivujte a predstavujte si aj Vy, akú krásu ukrýva za múrmi.  Veď naše predstavy, sny a túžby nás ženú vpred za poznaním. A Paríž toho ponúka na celé roky.

Autor: Ľubica Šedivá