Dnes sa teda poďme zatúlať do maličkého múzea venovanému zaujímavému ruskému sochárovi – Ossipovi Zadkinovi.

Pôvodom ruský umelec, ktorý do Paríža emigroval v roku 1910, v tomto nenápadnom maličkom domčeku žil a tvoril od roku 1928 až do svojej smrti roku 1967. Nenápadný domček, ktorý je dnes jeho múzeum, nájdete na ulici rue d´Assas, v tesnej blízkosti krásnych Jardin du Luxembourg.

Múzeum vzniklo vďaka Zadkinovej manželke, tiež umelkyni, maliarke Valentine Pax už rok po jeho smrti. A tak dnes môžeme obdivovať zaujímavé a skutočne nevšedné diela.

Malý nenápadný domček je ukrytý v tieni moderných univerzitných budov a cestu k nemu nájdeme v úzkom priechode medzi domami. Cesta nás najskôr zavedie medzi vysoké domy a potom sa zrazu ocitnete v malej záhrade plnej Zadkinových sôch. V záhrade môžete posedieť, v pokoji si vychutnať krásu jeho sôch.

Múzeum je malé, prehliadka vám nezaberie veľa času, jeho prostredie je priam intímne, ale prevedie vás celej tvorbou Zadkina až ku kubizmu. Pre mňa bolo úžasným prekvapením spoznať tvorbu tohto umelca a s veľkým zážitkom pozorovať dokonalosť sôch, ktoré tvoril z rozličných materiálov – z kameňa, dreva či bronzu. Milujem kameň či drevo a len prítomnosť zamestnancov múzea mi nedovolila dotknúť sa týchto sôch.

Odporúčam navštíviť toto múzeum. Keď už budete v Luxembourgských záhradách, prejdite popri Soche slobody a vyjdite na ulicu, ktorá lemuje záhrady. Pár krokov vás dovedie k úzkemu priechodu k múzeu a tak ako ja, aj vy môžete objaviť kúzlo tohto maličkého múzea.

Tak príjemný zážitok.

Ľubica Šedivá

Najskôr poďme do mojej obľúbenej štvrte Marais. Milujem tu prechádzky, samozrejme sú príjemnejšie počas pracovných dní, kedy sa s radosťou strácam v uličkách tejto štvrte a každé odbočenie pri najbližšom rohu je prísľubom objavu. Veľa turistov smeruje v tejto štvrti k jej ústrednému bodu, ktorým rozhodne je jedno z najkrajších námestí Paríža – Place des Vosges.Práve sem sa kedysi prisťahoval Victor Hugo (už sme o tomto čítali).

A tu sa aj nachádza literárne múzeum – Maison de Victor Hugo v  Hôtel de Rohan-Guéménée. Velikán francúzskej literatúry,  tu žil od roku 1832 a tu aj v roku 1885 zomrel.

Victor Hugo bol skutočne „veľkým Francúzom“ a pri spoznávaní histórie Paríža sa s ním často stretávame. Nebol len básnikom, prozaikom, dramatikom, románopiscom ale aj politikom (okrem iného bol aj senátorom).  Múzeum sa skladá z predsiene vedúcej cez čínsku obývaciu izbu a jedáleň až do spálne, kde tento velikán zomrel. Najviac asi milujeme jeho Chrám Matky Božej v Paríži či Bedárov. Mne je tento muž sympatický svojou antipatiou voči rímskokatolíckej cirkvi vo svojej dobe. Rozhorčovala ho jej ľahostajnosť k ťažkému životu nižších vrstiev, utláčaných monarchiou a preto je asi možné, že Hugove diela boli často na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Hoci považoval katolícke dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy však priamo nenapadol cirkev ako takú. Zostával vo svojom živote naďalej hlboko veriacim človekom a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby. Jeho predpovede boli o zániku kresťanstva ale aj o tom, že ľudia nikdy neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“. Krásne myšlienky, čo poviete?

Druhé múzeum, ktorá sa tiež nachádza v štvrti Marais, je podľa môjho názoru priam povinnosťou navštíviť každým „milovníkom Paríža“. A to je práve úžasné Musée Carnavalet (na rue 23, Sévigné).

Len tu na vás dýchne história Paríža zo všetkých strán. Len tu uvidíte maľby a fotografie, či iné dokumenty zobrazujúce premeny Paríža či rôzne udalosti prebiehajúce v tomto fascinujúcom meste. Múzeum rozprestierajúce sa v dvoch domoch – Hôtel Carnavalet a Hôtel  Le Peletier de Saint Fargeau. Práve už nám známy baron Haussmann poradil mestskej rade, aby Hôtel Carnavalet kúpila v roku 1866 a následne otvorila pre verejnosť v roku 1880. Hôtel Le Peletier bol k Hôtel Carnavalet pripojený pôvodne v roku 1960, ale otvorený pre verejnosť bol až po rôznych úpravách a rekonštrukciách až  roku 1989. Skutočne sú tu výnimočné zbierky: takmer 2600 obrazov, 2000 sôch, 800 kusov nábytku a iných umeleckých či historicky inak zaujímavých predmetov.

Kto miluje Paríž, tak by rozhodne nemal obísť toto múzeum. Rozhodne nie!

Na záver vás pozývam do asi najznámejšieho múzea z tejto trojice – Petit Palais. Postavený v roku 1900 rovnako ako jeho sused Grand Palais.  Je úžasne navrhnutý architektom Charlesom Girauetom. Má lichobežníkový tvar a skladá sa zo štyroch krídiel okolo polkruhovej záhrady, kde si môžete posedieť v príjemnej reštaurácii. Budova je od roku 1902 múzeom mesta Paríž a nachádzajú sa tu významné kolekcie diel a plastík. Celý Palác je oslavou pre mesto Paríž a francúzske umenie.

Výzdoba galérií vás prevedie históriou Paríža od Lutétie až do moderných čias. Palác je skutočne veľkolepý – od svojich stropov, galérií, umeleckých diel až po mozaikové podlahy, po ktorých kráčate. A preto neváhajte, prejdite nádhernou pozlátenou bránou do tohto múzea.

Mesto Paríž vám ponúka do týchto úžasných múzeí vstup zdarma. Takto odkrýva svoje klenoty, čo je obdivuhodná štedrosť. Tak ju využite a uvidíte, že Paríž nie je vždy len o veľkých peniazoch.

Ľubica Šedivá

Dnes Vás zoberiem do dvoch maličkých ale veľmi milých múzeí, kde okrem príjemne prekvapivých zážitkov je aj vstup úplne zdarma. Sú to takzvané mestské múzeá, medzi ktoré okrem iného patrí aj Malý Palác, Múzeum de Carnavalet, dom Victora Huga a iné.  Dnes Vám však chcem predstaviť dve malé ale rozkošné múzeá.

Múzeum – bývalý dom Balzaca „La Maison de Balzac“ patrí medzi tri literárne múzea v Paríži /ďalšie sú Maison de Victor Hugo a Musée de la Vie romantique, všade sú vstupy do stálych expozícií zdarma/.  Tým druhým bude práve Musée de la Vie romantique.

Tak poďte sa so mnou pozrieť a objaviť  dom  Honoré de Balzaca, najväčšieho a najznámejšieho francúzskeho autora románov. Neďaleko Eiffelovky, alebo aj neďaleko od Palais de Chaillot, či ešte bližšie od mostu Bir Hakeim,  sa nachádza toto malé  múzeum literárneho velikána – La Maison de Balzac. Tieto spomínané východiskové miesta  spomínam zato, že ich môžete dobre spojiť s odskočením si do múzea pri ich návšteve.

Ak sa rozhodnete ísť metrom, choďte na zastávku metra č. 6 Passy, alebo jednoducho peši od mostu Bir Hekeim smerom hore medzi domy alebo peknou a krátkou prechádzkou z Trocadéra – Palais de Chaillot peši po Rue de Benjamin Franklin až na ulicu Rue Raynouard.

Dom, či lepšie domček,  v ktorom Balzac žil má pozoruhodnú architektúru. Nachádza sa vo svahu a aby ste sa dostali na prvé podlažie, musíte najskôr zísť dolu po troch podlažiach.

Balzacov dom sa nachádza v srdci starej dediny Passy a je to jediný dochovaný dom, kde Balzac žil. Balzac tu býval v rokoch 1840 až 1847. Napísal tu romány ako Lesk a bieda kurtizán, Sesternica Betty a iné. Skrýval sa tu pod pseudonymom M. de Breugnol, aby unikol svojim veriteľom.

Paríž získal dom v roku 1949 a pretvoril ho na dnešné múzeum. Nájdete tu štúdie, obrazy a predmety, ktoré spisovateľ počas svojho života používal  ako aj jeho osobné predmety, ktoré odrážajú jeho život a dielo, ako aj dobu, v ktorej umelec žil a tvoril. Dokonca sú tu aj pôvodné drevené vyryté maľby do dreva, ktoré slúžili pre tlač ilustrácií prvého vydania jeho knihy „La comedie humaine“. Ešte som nič také nevidela a bolo to veľmi zaujímavé.

Balzacov dom je maličké múzeum s peknou záhradou a nad domčekom sa črtá Eiffelovka. Celkovo celá štvrť Passy je veľmi príjemná, plná krásnych domov a je tu dokonca jedna z najužších uličiek, akú som v Paríži našla (foto z článku Z tmavých ulíc k mestu svetiel – spoznáte ju?). Som zvedavá, či na ulici Raynard neunikne Vašej pozornosti.

Možno sa Vám múzeum nebude zdať ničím výnimočné, ale podľa môjho názoru je to skutočne len na skok od Palais de Chaillot a určite stoji zato ísť sa pozrieť aj do tejto neobyčajnej štvrte.

Ďalšie múzeum je skutočne rozkošné a pre romantické duše ako stvorené. Ak budete na Montmartri a chcete vidieť aj iné ako len tie notoricky známe miesta a pôjdete sa pozrieť na Moulin Rouge, venujte svoj čas tomuto múzeu.

Už  poznáme  ulicu Rue Blanche, ktorou som Vás viedla do Musée Gustav Moreau a ktorá začína  hneď oproti Moulin Rouge. Tak sa ešte pred návštevou múzea Gustave Moreau zastavte v tomto rozkošnom malom múzeu. Keď pôjdete dolu po Rue Blanche, asi tretia či štvrtá ulica doľava je  Rue Chaptal. O chviľočku na čísle 16 úzkym vchodom medzi domami vojdete k domu so zelenými okenicami, ktorý Vás vo vnútri príjemne prekvapí. Tento dom bol postavený   v roku 1830 vo štvrti, ktorej sa hovorilo la Nouvelle Athenes.  V roku 1811 prichádza do Paríža maliar Ary Scheffer, ktorého maľby tu môžete nájsť alebo rovnako aj portréty od Georga Sanda, či iných. Vo vitrínach nájdete rôzne drobnosti romantickej doby ako aj odliatok ľavej ruky Chopina. Obrazy a portréty sú tu naozaj veľmi pekné. Myslím, že zájsť do tohto múzea sa skutočne oplatí a ja som tam rozhodne nebola posledný raz.

Nuž, milí Milovníci Paríža, prajem Vám príjemné objavovanie zákutí, ktoré máte len na dosah od turisticky známych miest a Vaša mozaika spoznávania Paríža sa môže naplniť aj miestami, ktoré Vám ukážu o čom ten Paríž vlastne je.  Tak au revoir, nabudúce pokračujeme!

Autor: Ľubica Šedivá

]]> http://www.milujempariz.sk/potulky-mestskymi-muzeami-pariza-i/feed 0 http://www.milujempariz.sk/palac-v-zahradach-palais-du-luxembourg http://www.milujempariz.sk/palac-v-zahradach-palais-du-luxembourg#comments Sat, 15 Oct 2011 12:05:38 +0000 admin http://www.milujempariz.sk/?p=902 Ako  poslednú ukážku priestorov, kam sa turisti a vôbec verejnosť ako taká dostane len výnimočne, som si nechala Palais du Luxembourg.

Hoci som už vo vnútorných priestoroch raz bola, predsa som využila túto príležitosť aj po druhé. Jednak milujem záhrady, ktoré sú okolo a nepamätám si, žeby som ich v ktorom koľvek ročnom období pri svojej návšteve Paríža vynechala. Lebo Luxemburgské záhrady majú obrovské čaro. Parížania tak isto milujú tieto rozsiahle záhrady – až 25 hektárov. A pravdou je, že sídlo senátu je im viacej menej ukradnuté. Ale príležitosť k návšteve si tiež nenechali ujsť.

Palác spolu so záhradami vybudovala po smrti svojho manžela (Henricha IV.) Mária Medicejská. Ako Talianka mala v spomienkach palác Pitti, v ktorom vo Florencii vyrastala a tak si priala mať palác postavený práve v talianskom štýle. Pozemky kúpila od vojvody de Luxembourg. Architekt preto nazval budovu Petit Luxembourg. Dnes je sídlom francúzskeho senátu. Mária Medici si život v paláci užívala len päť rokov. V roku 1630 bola donútená svojim synom Ľudovítom XIII. uchýliť sa do vyhnanstva na zámku v Blois.

V paláci sídlili rôzne inštitúcie, v roku 1750 tu bolo dokonca múzeum, niečo ako predchodca Louvru. Počas Francúzskej revolúcie bol krátko aj väzením, či tu mal svoje prvé sídlo Napoleon Bonaparte – prvý konzul Francúzskej republiky.

Počas nemeckej okupácie Paríža v rokoch 1941 až 1944 tu Hermann Goring zriadil sídlo Luftwafe. V dňoch od 29. júla do 15.10.1946 sa tu konala mierová konferencia.

Dnes sú tieto priestory sídlom senátu a záhrady slúžia verejnosti. Sú obľúbené všetkým vekovými skupinami. A sú aj mojim obľúbeným miestom. Sadnúť si na typickú zelenú stoličku s vynikajúcim koláčom a minerálkou, či inou dobrotou k jedlu či pití a človek môže naozaj vychutnávať pocit, ktorý vie dať len Paríž.

Ľubica Šedivá

P.S. A viete, že originál návrhu sochy Slobody je práve v týchto záhradách?

Okrem vzdelávania jedným z rysov Sorbonny boli a sú protesty študentov. V 18. storočí bola dokonca univerzita počas revolúcie zrušená a až v roku 1806 ju znovu prikázal otvoriť Napoleon. V súčasnej dobe nefunguje ako samostatná univerzita, ale reformou v roku 1970 bola začlenená do či pod Parížsku univerzitu.

Vďaka centru vzdelanosti sa celej štvrti, kde sa univerzita nachádza, hovorí Cartier Latin – keďže jazykom vzdelanosti bola kedysi latinčina.

Priestory univerzity sú veľkolepé, pri vchode sú nápisy známych študentov, profesorov či darcov. Rovnako má univerzita  prekrásne nádvorie, ktoré však nie je bežne verejnosti prístupné. Église de la Sorbonne je vlastne pomníkom významnej osobnosti, ktorou kardinál Richeliu nepochybne bol. Jeho erb zdobí aj piliere kupole a kardinálov náhrobok je veľkolepý. Kardinál odpočíva pod bielym mramorom. Tieto priestory sú prístupné verejnosti len počas výstav, špeciálnych dní a samozrejme 4. decembra, na výročie kardinálovej smrti.

Richelieu bol najväčším diplomatom a politikom 17. storočia, ktorý vládol v rokoch 1624 – 1642 a vládol pevnou rukou v časoch panovania maloletého kráľa Ľudovíta XIII. Štátny záujem „raison d´etat“ povýšil  na absolútnu prioritu. Roku 1630 Ľudovít XIII. sa vymaňuje z vplyvu svojej matky a kardinál dostáva neobmedzený priestor pre svoju vládu. V roku 1635 založil Francúzsku akadémiu v ťažkých dobách kedy vidiečania niesli ťarchu vysokých daní a preto sa vzbúrili. Odpoveďou im bola krvavá represália a rovnako brutálne Richeliu potláča aj vzbury šľachty. Za jeho vlády boli položené základy pre koloniálnu ríšu Francúzska – Kanada, Senegal, Madagaskar, Amerika, Antily.

Hoci kardinál dosiahol všetko čo chcel, bol urputný „bojovník“, súboj s vlastným chorým telom nevyhral. Pri správe o jeho smrti nik neplakal, naopak, krajina sa radovala. Nenávidený minister sa spájal s biedou a strachom. Ale napriek tomu si francúzsky národ uvedomoval, že len vďaka nemu sa Francúzsko stalo veľkou mocnosťou. A možno práve preto je jeho biely náhrobok zobrazený v náreku a monumentálnosti.

A možno len pikantnosť na záver. V období keď sa kráľ Ľudovít XIII. zbavil kurately svojej matky, rovnako odsunul aj svoju manželku Annu Rakúsku. A trón nemal ešte dedička, čím sa kráľovná cítila ohrozená. Ktovie, či naozaj kardinál donútil kráľa, ktorý bol homosexuál, aby si splnil svoje povinnosti ku korune alebo sa o pokračovateľa dynastie postaral sám? A tak tajomstvo okolo narodenia potomka Ľudovíta XIV., budúceho kráľa Slnko dráždi  celé storočia. Hlavné bolo, že kráľ mal dediča a tak spokojnosť bola na všetkých stranách.

Ľubica Šedivá

Ako asi vyzerá vo vnútri táto budova Národného zhromaždenia? Veľ razy som o tom rozmýšľala. Už nemusím, už viem, aké skvostné miestnosti sa tu ukrývajú pred zrakmi verejnosti. Tak poďte so mnou na návštevu ďalších priestorov, ktoré sa len pár krát v roku otvoria verejnosti.

Palác bol pôvodne postavený pre dcéru Ľudovíta XIV. vojvodkyňu Bourbonskú (dcéra Ľudovíta XIV. a madame de Montespan), ktorá mu takto dala svoje meno. V roku 1764 sa palác stal vlastníctvom princa Condé, jej manžela (Ľudovít III. – Bourbon Condé). Ten ho dal prestavať a zvetšit do dnešnej vznešenej podoby. V roku 1803-1807 Poyet z poverenia Napoleona postavil priečelie v súlade s priečelím chrámu Madeleine na opačnej strane (priečelie je tvorené z 12tich korintských stĺpov). Interiér paláca je priam dokonalý. Umelecké dielo, ktoré Vám vyrazí dych. Knihovňa Histórie civilizácií je dekorovaná samotným maliarom Delacroix, Houdon vytesal busty Diderota a Voltaira. Dnes tu sídli Národné zhromaždenie – dolná komora francúzskeho parlamentu. Politické schôdzky prebiehajú v Hemisphére, kde zasadá 577 volených poslancov.

V roku 1791 bol palác zabavený a stal sa národným majetkom, v roku 1794 tu sídlila École Polytechnique, sídlila tu Rada 500. A to je len skromný a rýchly výpočet.

Keď sa palác reštauroval – ako aj susedný Hôtel de Lassay, bol vrátený princovi de Condé, ale ten ho musel prenajať poslaneckej snemovni. Odkúpil ho späť až v roku 1827.

V roku 1843 je Hôtel de Lassay spojený s palácom veľkou halou a celková rozloha areálu tak dnes dosahuje 124 000 m2. Skladá sa z Bourbonského paláca, paláca Lassay a ďalších troch budov.

Vyobrazenia nad korintskými stĺpmi v basreliéfe sa menili – od Napoleona na koni odovzdávajúceho ukoristenú vlajku v bitke u Slavkova zákonodarnému zboru po vyobrazenie scény, kde Ľudovít XVIII. odovzdáva ústavu Francúzom. Súčasná výzdoba predstavuje alegóriu Francúzska v antickom odeve sprevádzanou Silou a Spravodlivosťou. Štyri sediace sochy u vstupného schodiska predstavujú významné osobnosti štátu:

• Maximilián de Sully – minister
• Jean Baptiste Colbert – minister financií
• Henri Francoise d´Aguesseau – zjednotiteľ práva
• Michel de L´Hospital – sudca a kancelár

Naposledy bolo priečelie obnovované v roku 1989 pri 200. výročí Francúzskej revolúcie a všetky štyri sochy boli nahradené už len kópiami. Schodisko je ešte lemované sochami Atény a titánky Themis.

Ponúkam Vám fotografie, ktoré Vám snáď trošku priblížia skvostné priestory, ktoré ukrýva tento palác. A preto, aspoň zvonku ho nabudúce obdivujte a predstavujte si aj Vy, akú krásu ukrýva za múrmi.  Veď naše predstavy, sny a túžby nás ženú vpred za poznaním. A Paríž toho ponúka na celé roky.

Autor: Ľubica Šedivá

Ako prvú som si vybrala návštevu parížskej radnice – Hôtel de Ville.

Prekrásna budova, okolo ktorej už roky chodím a predsa som sa do jej vnútra mohla pozrieť až teraz. Budova radnice, tak ako aj v iných mestách, je miestom, kde sídli správa mesta – samospráva a samozrejme pán starosta. V parížskej budove Hôtel de Ville radnica sídli už od roku 1357. Súčasným starostom Paríža je pán Bertrand Delanoe, ktorý bol zvolený prvý raz v roku 2001 a opätovne v roku 2008 na obdobie ďalších 6 rokov.

Ale poďme trošku do histórie radnice, ktorá hrala dôležitú úlohu v živote Paríža a bola svedkom veľkých udalostí.

Fontány pred radnicou, ktoré neustále tryskajú vodu, tu nie sú len tak náhodne. Voda bola životne dôležitou pre rozvoj obecnej samosprávy, pretože ju podporoval aj miestny vplyvný cech riečnych dopravcov. V 13.storočí kráľ Ľudovít Svätý zaviedol miestnu samosprávu, zloženú predovšetkým z hlavných osobností členov cechov. Riadil ich takzvaný „prévôt des marchands“ niečo ako ekvivalent starostu, ktorý  bol volený parížskou buržoáziou. Práve loď, symbol riečnych dopravcov, sa takto dostala aj do mestského znaku Paríža.

V júli 1357 kupuje Étienne Marcel – prévôt des marchands – „maison de Piliers“ a samospráva sa sťahuje z Place du Chatelet na Place de la Gréve (dnešné námestie pred radnicou). Toto námestie Gréve bolo miestom, kde sa konali verejné popravy. Tu bol popravený „zbojník“ Cartouche či Joffrey de Peyrac z Báječnej Angeliky. Tiež tu bol surovo popravený vrah Ravaillac, ktorý zavraždil kráľa Henricha IV.

V roku 1533 kráľ rozhodol, že Paríž by mal mať budovu radnice hodnú tohto mesta a tak povolal architektov – Taliana de Cortona a Francúza Chambigesa. Pôvodný pilierový dom sa ponoril do štýlu renesancie. Práce boli dokončené v roku 1628 za vlády kráľa Ľudovíta XIII. Počas nasledujúcich storočí sa nevykonali žiadne veľké zmeny či prestavby.

Parížska radnica bola svedkom obrovských udalostí, ktoré hýbali nielen dejinami Paríža ale celého Francúzska či Európy. Počas Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789 musel kráľ Ľudovít XVI. práve tuná prijať a pobozkať kokardu s trikolórou a revolucionári Danton, Marat a Robespierre tu mali svoju centrálu a Robespierre tu bol nakoniec aj zatknutý.  Počas komúny extrémisti budovu zapálili a celé vnútorné priestory vyhoreli do kameňa. Rekonštrukcia trvala od roku 1874 do 1882 ale svoju vonkajšiu renesančnú podobu si radnica zachovala. Vo vnútri vznikli skutočne prepychové a bohato zdobené miestnosti, nádherné sály, žiarivé lustre, pozlátené ozdobné tesárske práce, impozantné schodisko a neuveriteľné krásne fresky. Veď obdivujte na fotografiách, ktoré však nedokážu vyjadriť prepych a lesk týchto priestorov, ktoré sa stále používajú na slávnostné okamžiky a hostiny.

Vonku, pri centrálnych dverách pod hodinami, sú dve sochy, ktoré predstavujú alegórie umenia a vedy. Fasádu zdobí 338 sôch zobrazujúcich slávne postavy Parížanov. V radnici mal v novodobých dejinách prejav Charles de Gaulle 25.8.1944 počas oslobodenia Paríža, veľa rokov tu „šéfoval“ bývalý prezident Francúzska v rokoch 1995-2007 Jacques Chirac.

Súčasný starosta Delanoe takmer zdieľal osud prvého starostu Étienna Marcela, ktorého v roku 1358  rozhnevaný dav ľudí zlynčoval. Počas dní otvorených dverí pre verejnosť v roku 2002 bol starosta bodnutý jedným z účastníkov tejto akcie. Socha postavy na koni z bočnej strany radnice od Seiny zobrazuje práve Étienna Marcela.

V budúcom pokračovaní Vás zoberiem do ďalších fascinujúcich miest a priestorov, ktoré plne symbolizujú pýchu a hrdosť dnešných francúzskych senátorov. Verím, že v budúcnosti, keď navštívite Paríž, neprejdete už vedľa radnice len tak bez povšimnutia. Je to miesto s úžasnou históriou a miestom, ktoré svojim námestím žije s a pre Parížanov. Cez zimu je tu klzisko, v lete volejbalové ihrisko, rôzne akcie, výstavy či dokonca teraz nábor mladých basketbalových talentov. Radnica je tým, čím má byť, miestom pre ľudí, ktorým má samospráva slúžiť a pre ktorých má pracovať.

Autor: Ľubica Šedivá

Tak mi dovoľte, aby som si spomenula na francúzskeho herca, na ktorého stále musím myslieť, keď sa túlam Montmartrom a keď prechádzam okolo známej sochy muža prechádzajúceho múrom.

Keď som pri svojej jednej návšteve Paríža zazrela plagáty s fotografiou tohto človeka s tým, že v Montmartskom múzeu je o jeho tvorbe a živote výstava, samozrejme som ju nemohla obísť.

Mladším ročníkom možno meno herca, maliara a sochára  – Jean Marais, nič nepovie. Je to herec a hrdina môjho detstva, mojej mladosti. Obdobie filmov, kde neboli žiadne filmové triky, kde v príbehoch ožívala mužská česť a priateľstvo bolo priateľstvom. Jednoducho, kde slová česť a hrdosť niečo znamenali.

Jean Marais – romantický rytier a nádherný človek, ktorého život je v mnohom však zahalený zvláštnym rúškom tajomstva. Vždy sa nejakým spôsobom pohyboval v oblasti tvorby – či už to bolo učenie sa fotografickému remeslu, alebo štúdium výtvarného umenia. Od roku 1936 navštevoval herecké kurzy a zlomovým je rok 1937, kedy sa stretol s Jeanom Cocteau. Práve v jeho filmoch zahral veľa hlavných postáv, pre ktoré buď napísal scenár alebo ich sám režíroval. Veľa ľudí a kritikov  tvrdila, že čo by bol Marais bez Cocteau. Ale každého herca raz niekto „urobil“.

Každý z jeho hereckých kolegov opisoval Maraisa ako láskavého a srdečného človeka.

Jean Marais bol vždy vo vynikajúcej kondícii, hoci nijako zvlášť šport nemal rád a okrem plávania snáď inak nešportoval, ale jeho úžasná kondícia ho predurčovala k tomu, že v žiadnych scénach sa nenechal zastupovať dablérmi. A hlavne, pre diváka chcel byť vždy pravdivý a tiež nechcel, aby sa niekto iný kvôli nemu ohrozoval.

Keď prestal točiť filmy a doba sa menila, začal sa oveľa viac venovať ďalším umeleckým láskam – maliarstvu, sochárstvu, keramike ako aj literárnej činnosti.

Pri prehliadke Montmartského múzea počas výstavy venovanej práve tomuto umelecky všestrannému človekovi, som bola sama prekvapená, aký talentovaný človek to bol. Bolo vzrušujúce pohybovať sa v útulných izbičkách múzea a sledovať život, nielen ten umelecký, tohto krásneho človeka, ktorý svojim zjavom, gestami či hlasom očaril veľa ľudí. Napísal aj knihu korešpondencie s Cocteauom „Adresát Jean Marais“. Ich listy boli vždy plné lásky a obdivu aj v období, keď už spolu nežili. Týchto dvoch mužov spájalo neuveriteľné a nezlomné puto. Marais vzdal hold svojmu idolovi v roku 1983, kedy bolo zrealizované predstavenie Marais-Cocteau. A tak sa v Montmartskom divadle Ateliér zrodil zázrak. Diváci, ktorí tlieskali tomuto predstaveniu, kde sa na javisku Marais premenil v človeka, ktorého najviac miloval, vlastne tlieskali obrovskému kúzlu, ktorého boli svedkami.  Túto hru v divadle Ateliér odohral Marais 50 krát a ďalších 7 rokov s ňou putoval po Francúzsku i po svete.

Snáď to videl aj nejeden kritik, ktorý možno pochopil, čím bol Marais pre Cocteaua.

Jean Marais žil na Montmartri v rue Norvins č. 22 s jednoduchými iniciálkami na zvončeku JM. Určite mu nepatril veľký biely honosný dom, ktorý je vidieť cez mreže. V nádhernej záhrade, ukrytej pred zvedavcami, stojí iný dom a v ňom, v prvom poschodí mal Jean malú skromnú garsónku. Svoj život však dožil na teplom provensálskom slnku vo Vallauris. Tu sa naplno rozpútala jeho choroba. Jedno nedeľné ráno 8.11.1998 Jean Marais odišiel. A všetci spomínali na to, čo kedysi povedal: „ Ja sa vrátim. Ak budem mať čas… „ Nielen veľa Francúzov stratilo kus svojej mladosti.

Na Montmartri nájdete z jeho tvorby sochu „Muž prechádzajúci múrom“ , vytvorenú na počesť priateľa Marcela Aymého, ktorú ste možno veľa razy objavili na svojich potulkách po Montmartri.  Rovnako aj maličké námestie, hneď v tesnej blízkosti kostola St. Pierre – priamo pred vchodom do kostola, nesie jeho meno.

Pri potulkách po Montmartri si spomeňte na týchto miestach na romantického hrdinu mladosti mnohých z nás, lebo nikto nechce, aby v kine našej mladosti zhasli.

Ľubica Šedivá

Časť fotografií zdroj google.

Keď vstúpite do tejto čarovnej atmosféry, môžeme len žasnúť a zároveň ľutovať, že mnohé z pasáži boli v 19. storočí nahradené obchodnými domami, niektoré boli zbúrané, či sa jednoducho rozpadli. Ale aspoň tie, čo prežili a boli zrekonštruované, nám dnes pripomínajú eleganciu a nádhernú epochu, ktorá zanikla. Skúste teda objaviť lesk týchto pasáží a galérií, napríklad v blízkosti Palais Royal. Keď prejdete záhradu v Palais Royal smerujte k pasážam: Passage Jouffroy, ktorá prilieha k Musés Grévin a nadväzuje na  Passage Verdeau (metro Riechelieu Drouot, 12, Bld. Montmartre), Passage des Panoramas či najbližšie k Palais Royal dve prekrásne už spomínané galérie Colbert a Vivienne. Či po rue St. Honoré nájdete galériu Véro-Dodat a mnohé ďalšie.

Vstup do pasáže je pre mňa vždy niečím zázračným. S obľubou preberám staré či nové knižky v štýlových kníhkupectvách, či len tak kráčam z nohy na nohu a obzerám sa na všetky strany. Vpravo, vľavo, hore, dolu…. všade je niečo, čo Vás očarí.

Okolie ako aj samotný Palais Royal (pôvodne nazývaný Palais Cardinal)  mám veľmi rada. Pri Opére vždy vystúpim z autobusu,  ktorým chodievam z Montmartru a peši prejdem až k Palais Royal. Ten už druhý rok prechádza rekonštrukciou, ale stále je to obľúbené miesto nielen Parížanov ale aj turistov. Ako švihnutím zázračného prútika tu uniknete ruchu ulice a vstúpite pre mňa do veľmi príjemných priestorov. Pri kontroverzných čierno bielych stĺpoch, inštalovaných v roku 1986 Danielom Burenom, sa preháňajú deti na kolobežkách a turisti sa fotografujú stojačky na stĺpoch.

Palais Royal jednoducho stále žije, je to živým a veľmi príjemným miestom. Tak ako v jeho dávnej histórii. Svoje nové meno „royal“ dostal len vďaka tomu, že sa do paláca nasťahovala Anna Rakúska so svojimi deťmi a hlavne päťročným budúcim kráľom Ľudovítom XIV. Kráľ slnko ho nechal neskôr prepísať na svojho brata, vojvodu Orlénskeho. Od tej doby sa palác dedil po vedľajšej bourbonskej línii. Pôvodne však dal palác postaviť mocný štátnik kardinál Richelieu.

Palác bol vždy obľúbeným miestom, kde bolo nutné vidieť a byť videný. Noblesa sa tu prelínala s menej noblesným svetom divadiel a nevestincov. Palác zažil aj revolučné myšlienky, práve tu dal Camille Desmoulins 13.7.1789 povel k útoku na Bastillu. Odtiaľto sa začala šíriť Veľká francúzska revolúcia. Tieto miesta skutočne zažívali kus úžasnej histórie. Od roku 1784 na príkaz Louis Philippe II. sa Palác otvára pre verejnosť, bol  vybudovaný ako nákupný a zábavný komplex, okolo verejnej záhrady boli otvorené butiky, kaviarne, salóny, kaderníctva, kníhkupectvá, múzeá a stánky s občerstvením. Jednoducho, toto miesto bolo tak živé. Toto miesto bolo jedno z najdôležitejších miest stretávania sa v Paríži.  Navštevovala ho aristokracia, stredná trieda ako aj už spomínané „služobnice lásky“. V rámci Paláca bolo aj jedno z najdôležitejších verejných divadiel v Paríži – Théatre du Palais-Royal. Od roku 1799 sa divadlo stalo až do dnešných čias domovom Comédie Francaise.

O nádhere noblesy Vás presvedčí na konci záhrad reštaurácia z 18.storočia Grand Véfour, ktorá má tri hviezdičky Michelin… všimnite si na fotografii cenu za menu.

Len kúsok od záhrad Palais Royal sú príjemné ulice a dve krásne už spomínané galérie. Z galérie Vivienne bočným východom vyjdete na maličké príjemné námestie, kde stojí bazilika Notre Dame des Victoires. Bazilika, ktorá zvonku nie je moc zaujímavá, ale vnútrajšok Vás ohromí. Je tu neuveriteľná atmosféra, ktorá Vás vtiahne do seba. Ohromili ma steny, vedľajšie kaplnky a oblúky, plné tabuliek ex-votos, či zlaté a strieborné srdiečka. Je ich tu vraj spolu viac ako 37 000. Bazilikou som vždy dojatá a ohromená. Oproti si s obľubou sadnem pred pekáreň, s dobrým zákuskom a čajom a je to čas ako stvorený na príjemné rozjímanie.

Len kúsok za rohom je jedno z kráľovských námestí Place des Victoires. Od roku 1686 na 7 metrovom podstavci sa týči 4 metrová bronzová jazdecká socha Ľudovíta XIV. Tá dnešná socha je však z roku 1822. Námestie už síce nemá tvar podkovy, ale všímavé a bystré oko si určite povšimne úžasnú architektúru a rozmiestnenie okolitých domov.

Vždy užasnutá a plná pohody sa pomaly vraciam k Palais Royal. Milujem pohľad na „ostrihané a upravené stromy“ a vždy sa tu musím zastaviť, lebo pohoda v Palais Royal Vás vtiahne do seba. Je to miesto, odkiaľ sa Vám nebude chcieť nikam ponáhľať. A tak sa zastavte na pohár vína či len tak posedieť na lavičke a vychutnávať noblesný život. Lebo zastaviť sa v dnešnej uponáhľanej dobe, je skutočne noblesa.

Tak si to užívajte.



Z Paríža Ľubica Šedivá

Dostanete sa sem peši po rue Blanche, peši z Montmartru, ulica Blanche začína pri metre Blanche hned oproti Moulin Rouge,  pôjdete dolu po ulici a doľava je tabuľa s označením smeru múzea , ktorá Vás už dovedie až na koniec ulice, kde už uvidíte budovu múzea. Alebo môžete ísť metrom- zastávka Trinité.

Návšteva rozhodne stojí za to!

V dome okrem izieb s pôvodným vybavením,  ktoré umelec obýval, sú aj pôvodné predmety, ktoré používal počas svojho života.

Na prvom poschodí sú vystavené obrovské plátna s jeho dielami a prekrásne točité schodisko Vás dovedie do dalšej miestnosti, kde sú naozaj impozantné diela, predovšetkým s mytologickou tematikou. Nájdete tu vyobrazenie Herculesa, Thesea, návrat Argonautov a iné.

Vstupné je  7,50 Eur. Vstupenku si uschovajte a môžete s ňou využiť do 8 dní zľavu 3 Eur na vstup do múzea Jean Jacques Henner alebo do Palais Garnier čiže do Opery.

Po návšteve pokračujte ulicou Blanche a navštívte kostol Trinité, ktorý vyzerá zvonku trošku ošumele, ale vo vnútri je krásne zrekonštruovaný a má zaujímavý interiér.
Ulicou ihneď oproti kostolu Trinité sa dostanete k obchodnému domu Galeries Lafayette a už len kúsok je Opera.

Kúsok od Opery vidíte vpravo zelený stĺp na Place Vendôme a  ste pri Tuilerijskych záhradách na Place Concorde. Dobrá prechádzka, počas ktorej môžete naozaj objaviť nielen turistický Paríž.
Nabudúce objavíme park Butte Chaumont a kanál St. Martin.

Z Paríža Ľubica Šedivá