Život mesta, jeho história aj jeho prítomnosť sa v každodennom chode Paríža prelínajú. Paríž bol a stále je dejiskom svetovej histórie, jej premien, rozvoja krásy. Miesto, kde sa fantázia mení v literatúru a umenie. Kto miluje Paríž, nemôže počas pobytu len hľadať stopy historických udalostí, objavovať pamiatky a preskúmavať toto mesto. Ale musí sa do Paríža vcítiť „penser Paris“. Paríž má tak úžasnú minulosť, že sa nemôžeme čudovať Parížanom, že význam bohatej minulosti, či udalostí, ktoré zmenili celý chod dejín Európy, je pre nich čerpaním ich identity a sebavedomia.
Paríž – mesto kráľov, mesto ducha, mesto revolúcie a mesto 21. storočia. Je neustále v pohybe. A neustále si chráni svoje dedičstvo, svoju kultúru, hrdosť, jazyk. Rečou Republiky je francúzština a takto je to aj zakotvené v II. článku francúzskej ústavy. Tradícia štátnej starostlivosti o jazyk začala už v roku 1635, kedy bola kardinálom Richelieuom založená Académie Francaise. A tento inštitút dodnes má jedinú úlohu – bdieť nad jazykovou čistotou. Kto je členom 40-členného zboru akademikov „Immortels“,  čiže „Nesmrteľných“, zostáva po celý život akademikom. Členstvo v akadémii je považované za vrchol akejkoľvek intelektuálnej kariéry. Členovia sa schádzajú každý štvrťok a pracujú na novom slovníku, už deviateho v poradí. Boj proti „frangličtine“ je jedným z najdôležitejších úloh. Akadémia ponúka zoznam anglických pojmov a ich francúzsky preklad. V Paríži nenájdete fast food či take away. A tak aj skratka „www“ má svoj francúzsky význam „tam“, a tak degradujú „World Wide Web“ na „Toile d´araignée mondiale“, čiže na Svetovú pavúčiu sieť…
Tak už vieme, prečo vo Francúzsku „len“ po francúzsky.
Ale je nám jasné, že aj francúzština je takým silným prejavom hrdosti a náležitosti k národu, že je predmetom ústavy Republiky a je tak strážená. A hrdosť na jazyk je len prvá z radu ďalších.

Paríž, nádherné mesto, ale čo by bol bez ľudí. To ľudia vytvárali a tvoria toto mesto. Otvorme oči a hlavne srdcia a nasajme to čaro. Len málokde sa môžeme cítiť tak ako práve v Paríži. Lebo Paríž patrí všetkým, ktorí chcú, aby ich prijal do svojho náručia.
Nesúďme, neposudzujme, nekritizujme.  Sme rôzni, rôzne naladení, takže čo sa páči jednému, nemusí sa druhému. Verte svojim pocitom, nasledujte svoje túžby a spoliehajte sa predovšetkým sami na seba a vlastné chcenie.

Veď Francúzi vyrastali vo veľkej histórii, a keď otvoríme svoju myseľ, môžeme sa stať jej súčasťou. Paríž je mestom nikdy nekončiacej túžby tých, ktorí ho už raz navštívili a zažili. Aj ten, kto ho nepozná osobne, ho má vlastne v sebe a objavuje ho cez filmy, jeho minulosť, o ktorej už kedysi počul na hodinách dejepisu. Ako je možné, že Paríž má pre cudzincov také kúzlo?

Paríž bol miestom pre všetkých, ktorí hľadali šťastie, ale bol aj miestom pre vyhnancov, básnikov, mysliteľov, umelcov. Paríž so svojou otvorenosťou a svojím štýlom nemá obdoby. A jeho slávu pomohli šíriť v minulosti aj rodiaca sa fotografia a film. Práve Paríž bol kolískou „hromadných informačných prostriedkov”. Paríž je aj stále vďačnou filmovou kulisou. Storočie pary umožnilo objaviť nové pobavenie – potešenie cestovať. Objaviť módu v Paríži – platilo v 19. storočí a platí to dodnes. Móda v Paríži je povýšená do šľachtického stavu „haute couture“. Nešlo a nejde jej len o drahé látky a precízny strih, ale predovšetkým o kreativitu. Parížsku módu neurčuje politika, akademici, úrady či zákony. Parížska elegancia a móda vzniká na ulici, v kaviarňach, v salónoch. Len si všimnite Parížanky! Ich neopísateľný štýl a niekedy tá zmes oblečenia je tak úžasne chic. Je to proste to „niečo“, čo spôsobuje, že sa móde v Paríži darí.

Paríž horel aj osvietením a revolúciou. Bol otvorený fyzike a metafyzike, všetkým vynálezom svojej doby. Paríž spĺňal túžby maliarov, spisovateľov, tanečníkov a všetkých, ktorí túžili po slobodnejšom živote, aký si človek zvolí, spĺňal nádeje pre novú inšpiráciu, a práve pre toto všetko putovali, žili a tvorili v Paríži.

Paríž nezažil len lesk, ale aj dobu temna počas nemeckej okupácie.
Ale Paríž ničoho neľutoval, tak ako neľutovala ničoho kráľovná šansónu Edith Piaf, ktorá sa všetkému, čo bolo potrebné vedieť o živote, naučila na ulici. V Paríži jej hovorili pre jej výbuchy hnevu „monstre sacré“ – svätá príšera. Na jej pohreb prišlo 40 000 ľudí a aj im zneli jej slová: „Je pravda, že som viedla príšerný život, ale zároveň to bolo nádherné, pretože som to milovala – áno, predovšetkým život.“

A práve pre toto všetko Milujeme Paríž aj my. Večný Paríž, kde sa v sieti ulíc a bulvárov a uličiek život obyčajných ľudí prelínal a prelína s veľkou históriou. Ten Paríž, ktorý má vo svojom mestskom znaku nápis: Fluctuat Nec Mergitur – Zmietaný vo vlnách, napriek tomu nepotopený.

Tak nalejme si ďalší pohár vína a staňme sa aj my súčasťou tohto mesta. Nehľadajme už odpoveď na otázku, prečo milujeme Paríž, jednoducho ho len milujme…

Ľubica Šedivá

Foto: Autor