Januárový Paríž. Skúšam zachytiť atmosféru Paríža, čas, oblohu, momenty pre tento mesiac. Každý mesiac, čo som navštívila Paríž, sa pokúšam zachytiť jeho podobu a prírodnú premenu v danom ročnom období. Lebo paleta ponuky zvanej Paríž je vždy skvelá, lákavá a predsa tak iná a v každom ročnom období či počasí. Čítaj viac»

Čokoláda – božský nápoj. Len málokto nepodľahne jej chuti, vôni, blaženosti.

A tak nie je vôbec náhodou, že v meste, ktoré je preslávené gurmánstvom, sa prirodzene otvorila ďalšia pobočka múzea čokolády „Choco-Story“ na oslavu tejto sladkej vášne.

Choco-Story vzniklo zo súkromnej iniciatívy rodiny Van Belle, ktorá otvorila prvé múzeum v roku 2004 v Belgických Bruggách, potom nasledovala Praha v roku 2008  a nakoniec Paríž v roku 2010.

V múzeu sa snažia  rozšíriť informácie a poznatky o takom úžasnom produkte, akým je kakao. A tak sa do múzea snažia dostať čo najviac historických kusov a zaujímavostí, pán Eddy van Belle cestuje po celom svete a neustále hľadá nové informácie, inšpirácie a objavuje nové a nové tajomstvá o čokoláde.

Múzeum vás prevedie v troch častiach po takmer 4000 ročnej histórii kakaa  a čokolády, či už slovne alebo v obrazoch.

V prvej časti je to predovšetkým priestor venovaný Mayom. Kultúre, ktorá ma fascinujú a ktorá stála aj za dôvodom ísť do tohto múzea. Samozrejme ako lásky k horúcej čokoláde.

Takže sa tu dozviete a budú vám vysvetlené mystické rituály Mayov a Aztékov cez originálne a autentické predmety, ktoré používali.  Mayovia, ktorí mali vysoký stupeň vedomostí či už v architektúre, astronómii či matematike, položili základy pestovania a používania kakaa. Neskôr Toltékovia a Aztékovia pokračovali v jeho pestovaní a nazývali kakaovník „stromom raja“. Nápoj  z kakaa bol pre nich „božským nektárom“ – jedlom pre bohov. Aj najdôležitejší aztécky boh Quetzalcoatl (operený had) hral dôležitú úlohu v histórii kakaa. Práve on bol „veľkým majstrom“ kakaa a on naučil človeka kultivovať a pripravovať tento nápoj. Jeho originálnu sochu môžete rovnako obdivovať vo vitríne v tejto časti.

Zvláštnosťou je určite aj to, že sa kakao nielen používalo na výrobu božského nektáru ale používalo sa aj ako platidlo. Lebo v tej dobe malo kakao  vysokú hodnotu. Jeden králik stál 10 kakaových bôbov a jeden otrok 100.

Pomaly sa presuniete do druhej časti, ktorá začína vysvetlením histórie datovanej do roku 1519, kedy sa posledný aztécky vládca Moctezuma stretol s dobyvateľom Hernandom Cortésom. Po dobití Mexika sa kakao dostáva do Európy. Ako prvý  z Európanov ochutnal kakao už Krištof Kolumbus v roku 1502, ale jemu sa tento nápoj zdal nechutný a tak v ňom nevzbudil žiaden záujem.

Španieli najskôr nevedeli prísť na  chuť nápoju, ktorý prišiel z „nového sveta“, ale po pridaní cukru si ho obľúbili. Čokoláda začína byť drahým dovozným artiklom a rozširuje sa postupne na ďalšie európske kráľovské dvory – Francúzska, Talianska, Nemecka či Veľkej Británie. Dokonca v roku 1615 sa čokoláda oficiálne podávala na súdnych dvoroch Francúzska.

V múzeu si môžete prehliadnuť rôzne čokoládové hrnce z medi, striebra a iných materiálov. A naozaj sú mnohé úžasnými kúskami, ktoré ukazujú popularitu čokolády a jej konzumácie.

Dozviete sa, že čokoláda slúžila v lekárňach na osladenie horkej chuti liekov alebo že sa do 18. storočia vyrábala výhradne len ručne. Výrobný proces započal až v období priemyselnej revolúcie a čokoláda v 19. storočí dosiahla vrchol svojej slávy.

Rozhodne už nie je výsadou vyšších a privilegovaných vrstiev. Rovnako sa v tomto storočí už začína aj diverzifikácia čokolády na mliečnu, vznikajú duté figúrky či pralinky.  V múzeu sú  neskutočné ukážky foriem na výrobu figúriek či prvé „bonboniéry“.

V tretej a poslednej časti je už vyobrazená súčasná výroba čokolády a spoznáte nesporné kvality tohto výrobku. Rovnako je tu priestor, kde sa v určitých hodinách demonštruje ako sa čokoláda vyrába z kakaa.

Evolúcia horúcej čokolády je úžasná. Kakao spracované do horúcej čokolády skutočne dobilo svet. Už 600 rokov pred Kristom boli nájdené prvé stopy kakaa v hlinených pozostatkoch nádob od Mayov z oblasti Colha. Vývoj čokolády – ako ju poznáme dnes – v „tablette“ začal oveľa neskôr ako pitie čokoládového nápoja. Prvé tablety sa sformovali až v roku 1847 v Anglicku. V roku 1984 bola francúzskym výrobcom čokolády Raymondom Bonnatom vytvorená prvá kolekcia tmavej čokolády: „ Les Grands Crus de cacao.“

Tak priatelia, objavte v Paríži sladké múzeum čokolády. Určite vás nesklame a každý si tam nájde kus zaujímavostí pre seba. A nezabudnite ochutnať horúcu čokoládu.

Autor: Ľubica Šedivá

adresa: 28 Boulevard de Bonne Nouvelle

zdroj: oficiálna webová stránka múzea

Francúzsko má úžasnú históriu. O jeho osude a smerovaní rozhodovali králi a kráľovné. Vráťme sa teda opäť k francúzskym kráľom a pozrime sa na život kráľovnej Kataríny Medicejskej. Mnohí a medzi nich som patrila aj ja, považujú a považovali túto kráľovnú za cudzinku so sklonom k travičstvu a zodpovednú za krvavú Bartolomejskú noc. Pri čítaní jej životopisu som však s každou prečítanou stranou menila svoj názor na túto veľkú kráľovnú, ktorej sa dostalo rôznych prezývok – červík z talianskej hrobky, čierna kráľovná či madame La Serpente (zmija). Čítaj viac»

Paríž – mesto, ktoré milujeme, mesto o ktorom snívame, mesto ktoré spoznávame, mesto histórie. A tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej a ďalej…. je to mesto, ktoré sme nazvali mýtusom. Ale toto mesto niekto vybudoval, vytvoril, pretvoril. Práve človek z neho urobil mýtus. A práve ľudia toto mesto milujú, nenávidia, zbožňujú, cnie sa im za ním, túžia po ňom, spájajú ho s rôznymi významnými udalosťami nielen historickými ale aj tými malými, našimi osobnými dôležitosťami.

Každý z nás, kto len nakrátko, nadlho či prechodne navštívil Paríž a bol súčasťou Paríža sa podieľa na tom, čo je Paríž. Paríž by nebol nič bez ľudí. Je to obrovské javisko, ktoré pozorovateľovi vytvára neskutočnú hru života. Tak skúsme sa trošku pozrieť na tie herečky a hercov, ktorých na javisku “Paríž” môžeme stretnúť. A ktovie, možno nabudúce aj vás….

Ľubica Šedivá

Putovanie Parížom je niekedy putovaním v čase. Prelína sa v ňom minulosť s prítomnosťou, veľa razy aj s náznakmi budúcnosti. Skrýva v sebe tajomstvá, skrýva v sebe protiklady. Minulosť je jednoducho pre Paríž neodmysliteľná. Či už v nádherných stavbách alebo ako pripomienka minulosti cez názvy ulíc či staníc metra. Všetky tie mená, udalosti, osobnosti, ktoré by nemali a nie sú zabudnuté.

Práve z bohatej histórie nielen Paríž čerpá svoju identitu, ale čerpá z nej celý národ. A sebavedomie. Od roku 588, kedy franský kráľ Chlodovík I. premiestnil svoje sídlo do Paríža, je toto mesto „ mestom kráľov“. A práve starostlivé ruky kráľov a kráľovien cez výstavbu reprezentačného objektu vladárskej veľkosti a moci sa takto prejavovali. Práve cez akýsi vládny koncept výstavby hlavného mesta. A tak každý nový kráľ mal stále viac a viac ambicióznejšie projekty a architektúra slúžila ako znak absolútnej moci kráľov. Ako už napísal Colbert počas vlády Ľudovíta XIV.: „nič nevykresľuje veľkosť ducha panovníka viac, ako jeho stavby“. A tak na „projekcii“ Paríža si upevňovali a reprezentovali svoju politickú moc králi, Napoleón a aj v „Grands Projects“ prezident Francoise Mitterand.

V 11. storočí sa začal Paríž rozmiestňovať ona oba brehy rieky. Prichádzalo k rozdielom, ktoré sú viditeľné prakticky až po dnes. CIté bolo politickým a cirkevným miestom, pravý breh sa vyvíjal ako stredisko remesiel a obchodu, na ľavom brehu dominovala univerzita a vzdelanosť. Prečo také členenie? Nuž asi hlavne z praktického hľadiska. Vieme, že Paríž bol riečny prístav a lode mohli pristávať len na pravom brehu rieky, odkiaľ pešo obchodníci prešli až na Place de Greve (dnes námestie pred radnicou), kde bola tržnica. A práve tu sídlili rôzni remeselníci. Ešte dnes to pripomínajú názvy ulíc ako: rue de la Coutellerie (nožiari), rue de la Verrerie (sklári) alebo Quai de la Mégisserie (kožiari).

Ľavý breh osídľovali cirkevné spoločnosti, ktoré tu zakladali školy. V roku 1219 pápež Honorius III. uznal školy ako „universitas“ a tak bol daný základ tradícii, ktorou sa Paríž stal centrom európskej vzdelanosti.

Verejné knižnice a múzeá vznikali v priebehu francúzskej revolúcie. Ich obsah, tieto mimoriadne poklady, ktoré skrývajú, robia z Paríža miesto, kde je možné objaviť a pochopiť takmer celý svet. Iba v Paríži na jednom mieste sa dozviete vo vývoji parného stroja, spoznáte kultúru a obyvateľov Oceánie či „posmrtný život “ v Egypte. Mesto s toľkými prívlastkami:„Mesto kráľov, mesto ducha či mesto revolúcie „

Veď celé 19 storočie bol Paríž hlavným mestom revoltujúceho ľudu. Začalo to francúzskou revolúciou, revolúciami v roku 1830 až 1848 viedla cesta Francúzska po porážke v prusko-francúzskej vojne (1870-187) k pádu druhého cisárstva. V roku 1871 povstali „komunardi“ a toto povstanie malo ničivé následky. Vedľa množstva popravených či mŕtvych alebo deportovaných, padli popolom celé bloky domov, zhorel zámok v Tuileriách, Hôtel de Ville či Palais Royalle (nenávratne sme stratili práve Tuilerijský zámok).Zrúcanina Tuileries stála na mieste  jedenásť rokov. Hoci strechy a vnútro paláca boli úplne zničené ohňom,  kameň paláca zostal neporušený a tak jeho obnovenie bolo možné. Nuž, škoda.

Odkazom druhého cisárstva bola rekonštrukcia tohto úžasného mesta, ktorú začal Napoleon III. a jeho prefekt barón Haussmann. Z Paríža sa postupne stalo moderné mesto a tak stál Paríž na počiatku desaťročí, ktoré z neho urobili mýtus.

Mýtus zvaný PARÍŽ.

Ľubica Šedivá

Všetci vieme, že Eiffelova veža je dnes jednou z najvýznamnejších a najznámejších stavieb nielen Paríža ale na svete.

Výťahy boli v čase vzniku veže známe, žiadna spoločnosť si netrúfala vsadiť naklonený výťah do zakrivených nôh veže.

A samozrejme aj tu hrala rolu francúzska hrdosť, lebo len francúzsky výrobok môže byť jej súčasťou. Napokon boli francúzske výťahy postavené na vyšších podlažiach a v dvoch nohách, kým výťahy značky Otis obsluhujú zvyšné dve nohy. V tom čase boli výťahy poháňané parou, elektrický pohon ich nahradil až okolo roku 1912. V tom istom roku boli výťahy Otisu nahradené schodiskom v jednej nohe a malým elektrickým výťahom v druhej nohe.

Desaťročia sa firma Otis s vežou viac nespájala. Ale začiatkom 90tych rokov bola firma Otis zapojená do veľkej rekonštrukcie všetkých výťahov. Nové výťahy sú jeden z prízemia na prvé a druhé poschodie a dva dvojvýťahy, ktoré idú z druhého poschodia na vrch veže (dvoj výťahy majú dve kabínky spojené zdvíhacím lanom, keď jedna ide hore, druhá kabína ide dolu).

Dráha výťahu je dlhá 160 metrov a je to najdlhšia otvorená dráha na svete vôbec. Dva dvoj výťahy boli spustené do prevádzky tak, že spolu 40 ľudí v každej kabíne môže stúpať a klesať zároveň.

V roku 1998 firma Otis získala zákazku na zmodernizovanie dvoj výťahov na vyšších poschodiach. Otis navrhol okrem iného aj špeciálny kontrolný systém dverí, ktorý preniesol kontrolu na šachtové dvere a nie na kabínové dvere ako je zvykom. Výťahy sa pohybujú po šikmej dráhe.

Práce sa museli realizovať počas noci a počas pár hodín, kedy sa výťahy nepoužívajú a veža je pre turistov zatvorená. Práce trvali 6 000 hodín a prepravilo sa 8 ton materiálu na vrch veže. Modernizáciu firma Otis ukončila v roku 2001.

Ľubica Šedivá,

zdroj: webová stránka spoločnosti Otis

Dalida, Jean Marais – prvé dve osobnosti filmového plátna, ktoré sú spojené s Parížom. Je úplne prirodzené, a moji známi by to len potvrdili, žeby očakávali, že najskôr začnem práve s Alainom Delonom. Lebo tento francúzsky herec bol kedysi dôvodom, prečo som sa začala učiť francúzštinu a prečo sa mi Paríž a Francúzsko tak dostalo (a dostáva) pod kožu. Čítaj viac»